Moc-nemoc a anamnéza našich pomerov. Viaceré periodiká robili na konci roka anketu, v ktorej sa respondentov pýtali, čo považujú za naj top udalosť roka. Tohto roku to bolo naozaj jednoznačné: vyše deväťdesiat percent respondentov označilo za najdôležitejšiu udalosť roka vraždu investigatívneho novinára a udalosti, ktoré nasledovali po nej. Iste, vražda novinára nebýva v civilizovanom svete zvyčajná a Ukrajinu či Turecko na rozdiel od Kisku za civilizované krajiny nepokladám, na strane druhej však sa aj takéto veci stávajú. Nemusia však nutne znamenať, že takáto udalosť má priamu súvislosť s tým, ako funguje politický systéme tej-ktorej krajiny.
Táto smutná udalosť rezonovala oveľa silnejšie preto, lebo časť politického spektra odhodila akékoľvek zábrany a pokúsila sa neústavným spôsobom zmeniť pomer politických síl. Veľmi dobre si pamätám na prvú tlačovku policajného prezidenta Tibora Gašpara, ktorý ako prvý pripustil možnosť, že vražda Jána Kuciaka môže mať súvislosť s jeho prácou. Vzápätí na tlačovke OĽaNO niektorí novinári apelovali na Igora Matoviča, aby túto smutnú udalosť politicky nezneužíval. Samozrejme, odmietol to, ba dokonca ju doviedol do krajnosti, keď sa na jednej z nasledujúcich tlačoviek freudovsky preriekol a povedal, že „vraždou Jána Kuciaka sa nám podarilo....“. Masky padli a opozícia, alebo jej významná časť, jasne deklarovala, že nemá bázeň pred ničím, že neexistuje hranica, pred ktorou by sa zastavili.
■ PREZIDENT PORADCOV
Opozícia by však veľa možností nemala, ak by sa do celej kauzy nezamontoval Kiska. A ten ako štátnik a osoba nad politickými stranami a škriepkami absolútne zlyhal. Jednoznačne sa postavil na stranu tých najagresívnejších politických síl, stal sa ich poslušnou figúrkou, robil presný opak toho, čo od neho voliči právom očakávali. Spoločnosť vôbec neupokojoval, práve naopak. Plnou váhou svojej funkcie sa stal poslušným vykonávateľom scenára, ktorý vznikol v prostredí jeho poradcov a ktorého cieľom bolo destabilizovať našu politickú scénu. Je jasné, že by sa mu to nemohlo podariť, ak by koalícia sama nemala veľké vnútorné problémy.
Tým najzásadnejším bolo zotrvávanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka na svojom poste. Každý súdny pozorovateľ našej politickej scény musel mať jasné v tom, že jeho dlhodobé politické prežitie po sérii káuz, ktoré mal za sebou, si vyžiada neúmerné politické náklady. Všetci teda čakali len na čas a spôsob, prípadne aspoň ako-tak uveriteľnú legendu, na základe ktorej „dobrovoľne“ odstúpi. Nič také sa však nestalo. Práve naopak, na prípade jeho kauzy sa dá priam čítankovo dokázať, že dlhodobé pôsobenie v najvyšších politických sférach vedie k akútnej strate súdnosti, k neschopnosti vidieť realitu v širšom kontexte, čo nakoniec vyústi do hrubých politických chýb.
■ SLABÝ ČLÁNOK
Ako sa ukázalo, to bola hlavná diagnóza, ktorou trpel nielen Robert Kaliňák, ale aj Robert Fico. Kaliňákova predstava, že všetko ustojí, že neexistuje sila, ktorá by ho donútila odstúpiť, bola nielen chybná, ale si vybrala aj oveľa väčšiu daň, než aká bola nevyhnutná. V čase eskalácie krízy sa ako najslabší článok koalície ukázal Most ‒ Híd, presnejšie povedané jeho slovenská časť. Tá v zásade donútila Bélu Bugára konať, respektíve deklarovať svoje ultimátum Robertovi Ficovi. Bolo jasné, že slovenská časť ich poslaneckého klubu odmieta za týchto okolností podporovať vládu. V tom čase to teda vyzeralo na predčasné voľby. Fico však urobil veľmi neočakávané, aj keď iste veľmi ťažké osobné rozhodnutie. Obetoval svoj post, aby zachránil koalíciu. To je, mimochodom, niečo, čo by viacero lídrov, napríklad Andrej Babiš, asi nikdy nebolo schopných urobiť.
A práve v tomto bode nastala situácia, ktorá je z hľadiska našej politickej budúcnosti zásadná. Kiska, iste na radu Mazáka, použil na riešenie vzniknutej krízy mimoústavné riešenie, ktoré sa môže stať veľmi nebezpečným precedensom. Dosiaľ totiž platila ústavná prax, respektíve ústavná zvyklosť, že oprávnenie vládnuť má ten, kto sa dokáže oprieť o väčšinu v parlamente. Rešpektuje sa tak výsledok slobodných volieb, teda zohľadňuje sa skutočnosť, že sme parlamentná demokracia, a teda legitímny nárok viesť spoločnosť má skupina politických strán, ktorá sa dohodne na spoločnom programe a získa preň na pôde parlamentu dôveru. Kiska toto zrušil, konal proti všetkým ústavným zvyklostiam, proti duchu ústavy a mimoústavne. Odmietol akceptovať zloženie vlády, ktoré mu doniesol Peter Pellegrini ako kandidát na premiéra, ktorý zjavne disponoval parlamentnou väčšinou. Kiska však toto ignoroval a na základe absolútne priehľadnej zámienky sa pokúsil sabotovať parlamentnú väčšinu. Neústavne sa tak pokúsil posunúť náš ústavný systém z parlamentnej demokracie na akúsi poloprezidentskú republiku.
■ BIČOVANIE VÁŠNÍ
To všetko sa dialo v krajne vybičovanej atmosfére, keď časť médií poplatných opozícii mobilizovala ľudí na protesty proti vláde. Ako hlavný tromf použili kauzu talianskej mafie 'Ndranghety, ktorá pôsobí na východnom Slovensku a ktorá mala byť priamo prepojená na úrad vlády. Neskoršie vyšetrovanie jasne ukázalo, že táto stopa bola falošná, ale ako sa hovorí „cieľ svätí prostriedky“. Údajne „spontánne protesty“ Za slušné Slovensko boli podporené pochodom poľnohospodárov na Bratislavu. Ak máme byť objektívni, treba oceniť skutočnosť, že posledný Kuciakov (ešte nepublikovaný) článok ukázal na veľa veľmi pochybných okolností pri čerpaní poľnohospodárskych dotácií, najmä však pri podvádzaní s pozemkami a čerpaním dotácií na ne. Je jasné, že tu roky fungoval systém, v ktorom skupina tiežpodnikateľov neoprávnene čerpala nemalé prostriedky, pričom mali krytie minimálne na úrovni miestnych špičiek polície a prokuratúry.
Po odhalení týchto káuz sa ľady pohli. Ukázalo sa, že nedotknuteľnosť niektorých ľudí napriek politickému krytiu nemusí byť večná. Vytrvalý tlak verejnosti mal aj ďalšie následky. Po Kaliňákovi si svoj post neudržal ani policajný prezident Tibor Gašpar. Po nástupe policajného prezidenta Milana Lučanského sa ukázalo, že neexistujú nedotknuteľní. Postupne odstúpili šéf protikorupčnej jednotky NAKA Robert Krajmer, ako aj riaditeľ NAKA Peter Hraško a vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej nabralo oveľa väčšiu dynamiku. Relatívne skoro sa podarilo vypátrať vykonávateľov tejto úkladnej vraždy a je dosť možné, že polícia je na stope objednávateľa...
■ KOČNEROV PÁD
Tento rok je s najväčšou pravdepodobnosťou aj koncom pôsobenia Mariána Kočnera ako sivej eminencie pohybujúcej sa v šedivej zóne lobistov, ktorí disponujú množstvom kompromitujúcich materiálov na celé ekonomické a politické spektrum Slovenska. Objavenie USB kľúča s audio nahrávkou Gorily možno považovať za malý bonus, ktorý znova oživuje starú kauzu a opäť ukazuje, ako bola naša spoločnosť za vlády pravice skrz-naskrz prerastená korupciou. Zároveň treba „bojovníkom za transparentnú politiku“ pripomenúť, že boli dobrovoľne súčasťou vlády s tými najskorumpovanejšími politikmi v celej ponovembrovej histórii, a preto by ich falošné mimikry ako bojovníkov proti korupcii nemali nikoho oklamať.
Nakoniec treba pri hodnotení politického roka 2018 zdôrazniť ešte jeden dramatický posun. Tým je vnímanie Kisku slovenskou spoločnosťou. Až do februárovej politickej krízy bol vnímaný ako ničím nezaujímavý, v podstate neškodný prezident, ktorý síce vždy bol a ostal figúrkou v rukách svojich poradcov, ale nikdy nenašiel odvahu zásadným spôsobom spochybniť náš ústavný systém. Po februári sa to zmenilo. Kiska sa stal ochotným a nekritickým nástrojom tých najagresívnejších opozičných síl, čo dramaticky zmenilo jeho vnímanie slovenskou spoločnosťou. Dnes patrí medzi najpolarizujúcejšie osobnosti na slovenskej politickej scéne a imidž konsenzuálneho politika nadobro stratil.
Veľká zmena nastala aj v najsilnejšej strane na Slovensku v Smere. Prvýkrát jej líder Robert Fico nie je pri kormidle exekutívy v čase, keď je strana pri moci. Jeho súžitie s premiérom Petrom Pellegrinim sa ešte môže ukázať ako značne problematické. V súčasnosti vznikajú v Smere dve centrá moci. Jedno je na úrade vlády a vedie k zásadnému posilneniu V4 ‒ Pellegrini, Žiga, Glvač a Kažimír, na úkor toho druhého v straníckej centrále, ktoré reprezentuje iná štvorica Fico, Kaliňák, Stromček a Tomáš.
Rok 2019 veľa napovie, ako sa skončia naše parlamentné voľby v roku 2020. Čakajú nás prezidentské, ale aj európske voľby. Ich výsledky naznačia vývoj politických preferencií jednotlivých politických strán. Sotva však možno očakávať, že tento rok bude politický turbulentnejší, než bol ten, čo práve odišiel.
Roman MICHELKO ‒ Karikatúry: Ľubomír KOTRHA