Malý návrat k veľkému človekovi. Niekoľkým z nás, čo sa podieľame na tvorbe týchto novín – vnútri redakcie alebo zvonka ako prispievatelia – bol Ladislav Tažký blízkym starším priateľom, pričom som jedno slovíčko ani nemal použiť, lebo sme v jeho prístupe k nám vekový rozdiel nikdy nepocítili. Skôr sme mali prirodzený rešpekt k jeho osobnosti, ľudskosti, statočnosti a literárnemu majstrovstvu. Od prvej správy o jeho odchode, od rozlúčky v Dóme svätého Martina až doteraz cítim, že po ňom zostalo jedno bolestivo prázdne miesto. Možno nie v literárnej tvorbe, tú rok-dva pred svojím skonom uzavrel. Skôr si myslím, že jeho neprítomnosť cítiť v spoločenskej atmosfére, na ktorú vždy vedel reagovať alarmujúcim slovom.
Len málokto zo slovenských spisovateľov dnes tak dvíha hlas proti chybám a neprávostiam politikov, varuje pred závozmi, do ktorých sa nechtiac či vedome (pre čísi prospech) uberáme, pred krivdou na človeku, pred zabúdaním na vyššie princípy. Nebyť Antona Hykischa, o jednu tvorivú generáciu mladšej Gabiky Rothmayerovej, Jozefa Banáša, Borisa Filana a ešte zopár ľudí spisovateľská obec akoby sa uzavrela do ulity tvorby a vlastných starostí – a svet nech si beží pomimo.
Ťažkého literárne dielo tu zostalo naveky. Po jeho odchode však cítiť prázdne miesto v lavici prísnych porotcov nášho spoločenského vývoja.
■ HOREHRONEC
Ledva skončil základnú školu, musel do lesa – pomáhať stínať stromy pre budúcu cestu z Brezna do Detvy. Túžba po vzdelaní, kresliarsky talent i nedostatok prostriedkov ho doviedli do kartografickej školy vo Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave. Ešte aj internát bol zadarmo. Tu sa začínajú témy jeho próz – a pokračujú neporovnateľne dramatickejšími udalosťami, ako boli zážitky chlapca z vrchov vo veľkomeste. Po absolvovaní školy narukoval na východný front: desiatnik, onedlho čatár kartograf Zabezpečovacej divízie. To bol moment zrodu čatára Matúša. Po vypuknutí SNP a útekoch slovenských vojakov na ruskú stranu Nemci našim jednotkám už nedôverovali – aj Ťažkého útvar prevelili do Rumunska. Mladý Ťažký ušiel. V Maďarsku ho zatkli a poslali do lágra v Rakúsku – tu sa dočkal konca vojny. Vyštudoval v Prahe Vysokú školu hospodárskych a sociálnych vied, usadil sa v Bratislave, začas pracoval ako kultúrny referent na ÚV KSS a v polovici päťdesiatych rokov nastúpil – už ako vedecký ašpirant – do Inštitútu spoločenských vied v Prahe.
■ PROZAIK
Keď mu v roku 1962 vyšli hneď dve knižky poviedok – Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta, a ich autor sa rozhodol pre literatúru, nastúpil k nám do Smeny – vtedy sa začalo aj jeho priateľstvo nadosmrti so smenármi Antonom Kurinom, Gavrilom Gryzlovom, horehronským krajanom Jánom Smolcom, Milanom Várošom a ďalšími, medzi ktorých som, odpusťte mi tú samoľúbosť, patril aj ja. Onedlho mu vyšla novela Dunajské hroby a po nej už román Amenmária – Samí dobrí vojaci. Ním náš kolega Laco Ťažký vstúpil jednou nohou do siene klasikov.
Z literatúry sa ani vtedy nedalo vyžiť, musel v redakcii robiť aspoň na pol úväzku a my sme sa nestačili čudovať, kedy vlastne píše svoje knihy. Mali sme totiž dojem, že je stále s nami alebo na cestách za reportážou. A knihy mu práve vtedy vychádzali takmer rok čo rok: po spomínaných tituloch nasledovali baladické prózy Kŕdeľ divých Adamov, dramatické novely Pivnica plná vlkov, zbierka próz Pochoval som ho nahého... Až prišli roky nútenej odmlky. Po okupácii sa pre príslušnosť k Smene, podporu svojho priateľa Dubčeka a pre netajene odmietavý postoj k udalostiam musel odmlčať.
Desať rokov trval ten zákaz. V tlači pracovať nesmel. Pomohli priatelia z ÚĽUV-u – zamestnali ho ako kronikára. Chodil po Slovensku zaznamenávať prácu majstrov ľudovej umeleckej výroby. Pamätám si, ako mi raz podvečer na Obchodnej ulici (ešte sa volala Molotovova) ukazoval perfektné kresby výrobkov a nástrojov ľudových umelcov, ktorých zvečňoval nielen písaným slovom, ale aj kresbou a farebnými ilustráciami – vojenský kreslič a grafický talent sa nezapreli.
Keď sa v osemdesiatych rokoch normalizácia unavila a trochu popustila uzdy, vyšiel Ťažkému dvojzväzkový román Evanjelium čatára Matúša, voľné pokračovanie Amenmárie, onedlho Aj v nebi je lúka – román o údele najbiednejšieho človeka a jeho pokore pred osudom, i nezabudnuteľná kniha literatúry faktu Pred potopou, komponovaná ako románová freska zo stavby vodného diela v Gabčíkove. A po prevrate ďalších desať kníh poviedok, románov, aj s detektívnou zápletkou, aj s črtami cestopisu, aj s nábojom dobrodružstva, aj o osudoch poaugustových emigrantov – široká škála tém a žánrových stupníc, ako sa na takú osobnosť patrí. To dovedna vytvorila z nášho Lacka žijúceho klasika.
■ PUBLICISTA
Zaujímavé, ako sa po prevrate rozozvučala jeho esejistická a polemická struna: rozhnevaný vývojom, rozštiepenosťou spoločnosti, rozkrádaním štátu, divokou privatizáciou zdvíhal svoj vážny hlas na stránkach novín, aspoň tých novín, ktoré boli ochotné ho uverejňovať – lebo pre mnohých bol Ťažký rovnako nepríjemný ako nedávno pre normalizátorov. Z jeho ciest, esejí vystúpení, polemík a rozhovorov vzniklo niekoľko esejistických kníh: Očami pútnika, Literárne vrásky, Žime s citom v kráse, Zastavte paľbu! Prosím..., ; Ľudia nie sú anjeli, Amor anti Moloch, Spisovateľ, tvorba a cnosť. Na rozdiel od väčšiny súčasníkov považoval za prirodzenú povinnosť spisovateľa vysloviť sa k svojmu času.
■ PREZIDENT?
Dobre si pamätám na jeho vnútorný zápas, keď ho skupina poslancov navrhla za kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky, druhého po Michalovi Kováčovi. Prišiel za nami do redakcie a troch či štyroch z nás vylákal na terasu Račianskej viechy na Centrálnom trhovisku pod našimi oknami. Chcel sa vyvravieť a hádam si aj skúsiť, či obstoja jeho argumenty vzdať sa kandidatúry. Naše presviedčanie, aby to nerobil, že je doslova povolaný stať sa zjednocujúcou a upokojujúcou osobnosťou v tých rozbúrených časoch, plných prestreliek, výpalníkov a banditizmu, politickej nenávisti a rozpoltenosti. Nevraživosť, ktorá panovala, sa už rovnala stredovekým honbám na vyznávačov inej viery, kacírov a bosorky. Počúval nás. Pritakával. A nakoniec sa aj tak kandidatúry vzdal. Škoda. Aj teraz po dvadsiatich rokoch si myslím, že to mal skúsiť. Možno by bol tento slovenský Kekonen – podobne ako pred polstoročím jeho fínsky predchodca, vyslobodil národ zo špiny nenávisti a zovretia bezohľadných chamtivcov skôr, ako nás to cunami zaplavilo. Možno. Lebo na samom začiatku sa to azda dalo. Tak ako sa dá záhrada zbaviť buriny, kým nevyrástla do sily a semena – ale nik ju už nezachráni, keď sa rozbujnie a keď dokonca opanuje terén. Ako chamtivci opanovali, či dokonca si už privlastnili našu vlasť. Možno by sa nič nebolo zmenilo. Možno. Boli by sme však aspoň spomínali na jedného múdreho a spravodlivého človeka na čele štátu. Už aj to je škoda...
■ ZMRÁKANIE
Akousi zhodou okolností som sa v posledných mesiacoch života Ladislava Ťažkého stretával s ním častejšie ako inokedy, napriek tomu, že som už nebýval v Bratislave. Boli sme na príjemných podujatiach Klubu spisovateľov literatúry faktu – veľký prozaik sa neunúval chodiť medzi nás, lebo časťou svojej tvorby patril k nám. Na jar v roku 2010 nás s priateľmi Tonkom Blahom a Jožkom Markuljákom navštívil v našom novom šaštínskom domove. Pochválil som sa im, že som dokončil knižku Drotárska odysea – akýsi obraz dejín, udalostí, príbehov a postáv neopakovateľného slovenského fenoménu, nadväzujúci na priekopníctvo Karola Guleju a Vladimíra Ferka, s pohľadom aj na dnešok slovenského drotárstva ako jedinečnej kategórie ľudového i moderného umenia. Zaujalo ho to. Vypýtal si rukopis a sľúbil, že mi napíše úvod. Stalo sa. Kniha s Ťažkého príhovorom vyšla v roku 2011 – vidí sa mi, že je to Ťažkého posledná literárna práca.
V lete 2010 mi v salóniku niekdajšieho Klubu slovenských spisovateľov (dnes v akomsi nočnom striptízovom klube) na posedení PEN klubu predniesol srdečné i šteklivé laudácio k sedemdesiatpäťke. Na to sa nezabúda. Podobne ako nikdy nezabudnem na prezentáciu knihy Jozefa Sitka Politici a novinári cez sitko vo vydavateľstve Veda v decembri 2010 – autor si za „krstných otcov“ zvolil bývalého prezidenta SR a spisovateľa Rudolfa Schustera, majstra Ladislava Ťažkého a svojho bývalého kolegu zo Smeny – mňa. Vtedy som už so strachom pozoroval, že náš Lacko si za celé to dvojhodinové posedenie nedal ani pohár vína. Od pultu s nápojmi a pochúťkami som mu k nášmu stolíku nosil džús, ktorý si ešte riedil vodou. Onedlho, bolo to v stredu 19. januára 2011, sme na zasadaní výboru Slovenského centra PEN s radosťou schválili nomináciu Ladislava Ťažkého na udelenie Nobelovej ceny za literatúru a rozdelili sme si úlohy, ktoré si štatút tohto ocenenia žiada splniť. O niekoľko hodín sa majster stal laureátom Večnosti.
■ SPOMIENKA
Rok po jeho smrti vyšla kniha esejí jeho priateľa Antona Blahu Rád vám protirečím a v nej aj spomienka na ich posledné stretnutie. Bolo to pred Vianocami 2010. V intímnej atmosfére sedela skupina priateľov – staviteľ Markulják, maliar Ondrej Zimka, právnik Anton Blaha a majster. Odcitujem aspoň pár viet.
„Tešili sme sa, že Lackovi chutí, že pookrial v spoločnosti, v ktorej rád sedával. Stále sa však obzeral a spytoval sa: ‚A nepríde k nám dôstojný pán docent Jozef K.? Mešká už! Nezavoláme ho?‘ Zjavne bol netrpezlivý. Spokojnosť získal, až keď duchovný vkročil do miestnosti. Odľahlo mu citeľne na duši, doslova ožil, akoby pokropený zo studničky Jánošíkova slza spod Vepra. ‚Som rád, že si prišiel,‘ privítal posla Božieho, ‚Môžeme si sadnúť zvlášť? Môžeme sa nerušene rozprávať?‘ opýtal sa dôstojného pána a na prekvapenie všetkých vstali a bez ďalšieho vysvetľovania odišli do inej miestnosti. Na pokojnú vianočnú jedličku doľahol nepokoj a ticho. Neobyčajné milosrdenstvo svätej noci, pozvané hlavným aktérom večera Ladislavom Ťažkým, opatrne vkročilo k nám skôr, ako mu prislúcha v požehnaný adventný deň. Vtedy sa tu stretla čistá duša Laca Ťažkého s jeho očakávaným duševným pastierom a vznášala sa nad nami ako hviezda, ktorá oznamovala príchod Spasiteľa. Pochopil som, že Jezuliatko môže prísť na svet, na krátku chvíľu, iba kvôli jednej osobe, nielen kvôli všetkým, lebo duša L. Ťažkého sa v tejto svätej predtuche spojila s večnosťou, hoci jeho pozemský život pokračoval ďalej. Zišla mi na um nedobrá predtucha, azda to nebude pre majstra posledná rozlúčka...“
Bola.
Text Ján ČOMAJ – Foto: Emil SEMANCO