Po posledných udalostiach o bezpečnosti sveta  iba snívame

thumbnail

František ŠKVRNDA: Bezpečnostná situácia je najhoršia od čias rozpadu bipolarity. O aktuálnych otázkach svetovej politiky sme sa porozprávali s doc. PhDr. Františkom ŠKVRNDOM, CSc. Ako absolvent Vojenskej politickej akadémie v Bratislave pôsobil vo vojsku a v bezpečnostnom sektore rezortu diplomacie. V súčasnosti prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.

  • Ako možno z bezpečnostno-politického hľadiska hodnotiť vývoj vo svete v posledných rokoch? Existujú určité tendencie, ktoré majú prevažujúci a dlhodobejší charakter?

Kroky, ktoré podniká Washington pod vedením Donalda Trumpa od januára 2017, prispeli k rastu napätia a chaosu vo viacerých regiónoch. Rad odborníkov považuje bezpečnostnú situáciu v posledných rokoch, ktorá je však výsledkom dlhších procesov, za najhoršiu od čias rozpadu bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Ak by sme chceli stručne charakterizovať prevažujúce a dlhodobejšie tendencie, ide teda o rast nestability a zvyšujúci sa chaos vo svetovej bezpečnosti, čo sa prejavuje v menšej možnosti vypočítateľnosti budúceho vývoja. 

  • Ako možno hodnotiť vplyv politiky Donalda Trumpa na stav bezpečnosti vo svete?

S Trumpom prišiel na čelo zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA človek, ktorý nemal nijaké skúsenosti v tejto oblasti. Jeho kroky sú síce bombastické, ale s mnohými prvkami intuície a deformovanej vypočítavosti. Je značne závislý od svojich poradcov a spolupracovníkov, ako aj od postoja, ktorý zaujmú k problémom svetovej politiky a bezpečnosti na ministerstvách zahraničných vecí a obrany. To, čo sa deje v posledných rokoch vo Washingtone, opakujem, úzko súvisí s úpadkom moci a vplyvu USA, ktoré preferujú násilné riešenie problémov vo svete.

  • Čo teda možno zahraničnej a bezpečnostnej politike USA vyčítať?

Začalo sa to bezprecedentným porušením medzinárodného práva pri bombardovaní Juhoslávie v roku 1999 (nepekne sa doň namočila aj vtedajšia slovenská vláda, ktorá umožnila prelet lietadiel zúčastňujúcich sa na bombardovaní cez naše územie). Pokračovalo to Afganistanom, kde USA pre svoju iracionálnu spupnosť „zapadli“ do najdlhšej vojny, aj keď nevyhlásenej, vo svojich dejinách. Gradovalo to inváziou do Iraku, po ktorej pre klamstvá o jej dôvodoch stratili punc dôveryhodnej svetovej superveľmoci. No a potom to boli útoky v Líbyi v roku 2011 a konflikt v Sýrii od roka 2014. Všetky  uvedené vojny a konflikty boli a sú spojené flagrantným porušovaním medzinárodného práva. Nesmieme zabudnúť ani na zasahovanie Washingtonu do vývoja v iných štátoch aj nevojenskou cestou. Nemožno povedať, že ide o nenásilné zasahovanie, lebo je spojené so zneužívaním rôznych foriem tzv. mäkkej moci a ich dopĺňaním sofistikovaným a skrytým násilím. Neraz je spojené s podporou rôznych podôb demonštrácií proti legitímnym vládam, pri ktorých sa nezdráhajú použiť ani násilie. Najvýraznejším prejavom takéhoto zasahovania sa stala v posledných rokoch Ukrajina, ale ide aj o Venezuelu a Bolíviu, prípadne aj nepokoje v Hongkongu. Nájdeme však mnoho ďalších „drobnejších“ prejavov zasahovania aj v štátoch EÚ, ktoré sú spojené s rôznymi vyhrážkami USA najmä v ekonomickej oblasti.

  • Okolo Trumpa prebieha v USA i inde na Západe doslova mediálna vojna a asi ani jeden prezident USA v dejinách nezažíval takú ostrú kritiku doma a medzi spojencami...

Ani médiá v bývalých socialistických štátoch sa v osemdesiatych rokoch nevyjadrovali tak nevyberane o Ronaldovi Reaganovi, ktorý využil každú príležitosť na slovné útoky proti ZSSR, ako dnes Donalda Trumpa „hodnotí“ hlavný prúd na Západe. Excentrický, samoľúby politický elév sa stal vďaka svojmu konaniu objektom nenávistných mediálno-politických útokov. Za mnohé si môže určitým spôsobom sám, lebo sa uchyľuje nielen k rôznym slovným útokom, ale aj rád „fabuluje“ ‒ klame. Washington Post, ktorý D. Trumpa nemá rád, nedávno o ňom napísal, že už najmenej tisíckrát zaklamal (ak by to platilo čo aj len z tretiny, politika svetového rangu to vôbec nectí).  Je jasné, že mediálne útoky na Trumpa nie sú dôkazom, že bezpečnostná situácia vo svete sa zhoršila len jeho vinou. Ameriku, ktorú chce znovu urobiť veľkou, „dostal“ v nedobrom stave (aj keď neoliberálni globalisti to nie sú ochotní pripustiť). Svojimi veľkohubými vyjadreniami však prispieva k zvyšovaniu politických zmätkov v USA i vo svete najmä tým, že hovorí a píše (na Twitteri) veľmi často, ale len krátko, a vo svojich výrokoch a hodnoteniach si občas sám už na druhý deň protirečí. Novým javom v politike Spojených štátov amerických po jeho nástupe do funkcie šéfa Bieleho domu sa stalo, že síce niečo povie alebo napíše, že chce urobiť, ale nakoniec to predstavitelia ministerstva zahraničných vecí alebo ministerstva obrany bez okolkov „uvádzajú na pravú mieru“. Dochádza k historickému paradoxu, lebo to, čo povie prezident USA, už aj na Západe platí občas veľmi krátko, a niekedy vôbec nie. Asi jedinou výnimkou je nátlak na zvyšovanie vojenských výdavkov členských štátov NATO v Európe, nákup vojenských tovarov a služieb z produkcie USA, zvyšovanie platieb za umiestnenie vojenských základní USA, vypovedanie medzinárodných zmlúv v oblasti odzbrojenia a pod. Je však „dojímavé“, ako sa D. Trump a demokrati zhodnú vo výraznom narastaní vojenských výdavkov v novom štátnom rozpočte, kde cítiť už nielen rusofóbiu, ale aj sinofóbiu. Konštantou je aj „neochvejná“ trumpovská línia podpory Izraela, ktorá je podporovaná najmä v kruhoch jastrabov bez ohľadu na ich politickú príslušnosť.

  • Možno nejako súhrnne a stručne charakterizovať súčasné zahraničné a bezpečnostno-politické pôsobenie USA?

Vyúsťuje do nebezpečného trendu, ktorý má tradície v kovbojskom správaní ‒ najprv pre istotu vystrelím a potom sa pozriem, kto ma to vlastne „ohrozoval“. D. Trump ako by sa stal katalyzátorom rozpoltenia (či až rozorvania) spoločnosti v USA, ktoré sa však kumuluje už dlhé roky. Správanie hospodárskych, politických a bezpečnostných elít v USA dáva za pravdu teórii V. Pareta o kolobehu elít. „Staré“ elity, ktoré sa dostávajú po boji k moci, po určitom čase upadajú a sú nahradené „novými“ elitami, pričom tento proces je viacrozmerný a prebieha v dlhšom čase. V boji o bohatstvo a moc sa nepozná zľutovanie a možno len konštatovať, že čím sú elity bohatšie, tým ťažšie sa vzdávajú svojej pozície a ich konanie je iracionálnejšie a surovejšie. Stačí sa pozrieť na to, v koľkých vojnách sú USA dnes priamo alebo nepriamo zapojené, koho označujú za hrozby, s koľkými štátmi (vrátane spojencov) vedú obchodné vojny, na koho uvalili sankcie atď. Patrím k tým, ktorí politikou D. Trumpa nie sú nadšení, pričom kritiku si zaslúžia v prvom rade sily, ktoré stoja za ním, aj keď on teatrálne zdôrazňuje individuálnosť a výnimočnosť. Doplním, že v prieskume, ktorý uskutočnil v Nemecku v polovici decembra inštitút YouGov pre tlačovú agentúru DPA bol D. Trump vnímaný pre svetový mier ako väčšia hrozba než ruský prezident Vladimír Putin, severokórejský vodca Kim Čong-un, iránsky duchovný vodca ajatolláh Alí Chámeneí a čínsky prezident Si Ťin-pching. A to je teda veľmi nelichotivá vizitka.

  • Ako to vyzerá z bezpečnostno-politického hľadiska v iných regiónoch sveta? Kde sa objavuje najviac bezpečnostných problémov?

Jednoznačne najhoršia je situácia na Blízkom východe, ktorá je tiež do značnej miery zhoršovaná pôsobením USA a ich spojencov. Kríza v Sýrii sa stala najzložitejším ozbrojeným konfliktom 21. storočia. Nejde ani tak o rozsah bojov, ktoré boli väčšie v iných súčasných vojnách, ale o to, že do konfliktu sa zapojilo veľké množstvo aktérov tak domácich, ako aj regionálnych, a nakoniec aj mimoregionálnych ‒ globálnych. K jednej z príčin tohto stavu patrí aj to, že Západ, vedený USA, zaujal k situácii, ktorá vznikla v roku 2011 v Sýrii dvojaký prístup a podporou síl, bojujúcich proti legitímnemu prezidentovi B. al-Asadovi, prispel ku skomplikovaniu vývoja, ale aj k podpore terorizmu. Zlom vo vývoji sýrskej krízy prinieslo zapojenie kontingentu ruských Vzdušno-kozmických síl na pozvanie sýrskeho prezidenta od septembra 2015. Riešenie krízy podľa predstáv Washingtonu a jeho spojencov sa skončilo neúspechom. Pokoj v Sýrii je síce vzdialený, ale cesta k nemu ide po línii, ktorá vychádza z ruskej politiky.  

  • Kde sú na Blízkom východe ďalšie bezpečnostné problémy?

Najprv zdôrazním, že najhoršia teroristická organizácia v dejinách Islamský štát, ktorá prvýkrát dokázala ovládnuť aj určité územie a nastoliť na ňom svoju vládu, vznikla v podmienkach, ktoré sa vytvorili po invázii USA a koalície ochotných do Iraku. Je bezpečnostno-politickou záhadou, ako sa mohla sformovať takáto organizácia, ktorá sa stala horšou ako al-Káida, priam pod nosom spravodajských služieb a ozbrojených síl USA. Výsledkom boja, ktorý začal G. Bush ml. ako globálnu vojnu proti terorizmu, v čom pod iným názvom pokračoval aj B. Obama a dnes ho vedie aj D. Trump, sa stalo, že na Blízkom východe je oveľa viac terorizmu, ako bolo pred vojnou v Iraku. V Iraku vznikla po invázii USA a koalície ochotných najväčšia vlna terorizmu v dejinách s desiatkami tisíc obetí. Irak je okrem toho v súčasnosti štátom, ktorým zmietajú obrovské nepokoje a existujú pesimistické predpovede, že to môže viesť aj k jeho rozpadu. Už niekoľko rokov prebieha občianska vojna v Jemene ‒ boj povstaleckých húsíov proti ústrednej prozápadnej vláde. Považuje sa aj za zástupnú vojnu šiítskeho Iránu so sunnitskou Saudskou Arábiou. No a, samozrejme, ak ide o boj proti Iránu, Washington tam nemôže chýbať ‒ v tomto prípade to je len nepriamo.  Zvláštny problém ‒ trumpovské štádium choroby USA ‒ iránskej traumy predstavuje politika, ktorú uskutočňuje Washington voči Teheránu. Zlým znakom je, že sa vyhráža nielen iránskej vláde, ale aj spojencom USA, ako aj iným štátom, ktoré nechcú podporovať túto scestnú politiku forsírovanú rôznymi sankciami. Zabitiu popredného predstaviteľa Iránu sa venujú vaši komentátori na inom mieste...

Napätá situácia pretrváva okrem spomenutých štátov najmä v Egypte, Libanone a Jordánsku. Zlé sú pomery Líbyi, ktorá patrí do väčšieho regiónu Blízkeho východu a severnej Afriky. Tam sú nepokoje od čias pádu režimu M. Kaddáfího, ktoré vtedajšia administratíva nositeľa Nobelovej ceny mieru B. Obamu „oslavovala“ priam s atavistickou radosťou. Celkom nakoniec spomeniem Turecko, ktoré tiež patrí na Blízky východ. V jeho politike je mnoho protirečivých prvkov a niet ho za čo chváliť. No od pokusu o neúspešný vojenský prevrat v júli 2016, v ktorom mali prsty aj pronatovskí tureckí generáli, sa postupne vzďaľuje od USA i NATO. Kritizuje sa za konanie v sýrskej kríze, ale nočnú moru pre vojenské kšefty D. Trumpa predstavuje najmä nákup ruského systému S-400. 

  • A aká je bezpečnostná situácia na starom kontinente?

Je tu viacero bezpečnostných problémov, ale, našťastie, nie sú také vyhranené ako problémy v iných regiónoch sveta. Zvoľnila sa migračná kríza a zmiernil sa aj problém terorizmu, aj keď starosti nie sú zažehnané. K stabilite neprispieva dosah protiruských sankcií. Tie EÚ, poslušná radám z Washingtonu, nezmyselne predlžuje, ekonomicky škodiac pritom sama sebe. Protiruský charakter má aj tlak USA v energetickej oblasti, ktorý opäť hrozí škodami ‒ zvyšovaním cien energií.  Kapitolu samu osebe predstavuje rozťahovanie sa NATO pri ruských hraniciach. Len zaslepení atlantisti vidia v tom krok na zvýšenie bezpečnosti v Európe. Podporujú aj zvyšovanie vojenských výdavkov na nátlak D. Trumpa a broja proti akejkoľvek vojenskej a bezpečnostnej spolupráci, ktorá nie je pod dohľadom NATO.  Konkrétne možno ukázať na dve záležitosti, ktoré v Európe tiež vyvolávajú neistotu. Prvou je brexit a druhou je vývoj na Ukrajine.

  • Existuje vôbec východisko z tejto ťažkej a zložitej situácie, z ktorej sme poukázali len stručne na niektoré kľúčové problémy?

Stav, do ktorého dospel svet, je výsledkom zhruba tridsaťročných procesov vo viacerých oblastiach. Myslieť si, že dnes je na svete sila, ktorá to zlepší ako mávnutím čarovného prútika, je naivita. Jedinou schodnou cestou, ktorá je však náročná a dlhšie trvajúca, je vytvorenie multipolárneho systému. Svoje miesto v ňom bude mať zaiste aj Západ. Treba však uvažovať o tom, že sa skončí dominancia USA a EÚ musí začať uskutočňovať vlastnú nezávislú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Len tak sa stane skutočne jedným zo štyroch centier svetovej moci, kam patria aj Čína (ČĽR) a Rusko (RF). Nepôjde o automatický proces, ale bude vyžadovať zrejme aj novú generáciu politikov, ktorí nebudú žiť v nostalgii za svetovládnym Západom, ale budú konať realisticky, v súlade s pomerom síl, ktorý sa vytvára, a s úlohami, ktoré doba stavia na program dňa.

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒  Foto: Michaela KOLIMÁROVÁ

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.