Po voľbách sa spieva inak

thumbnail

KOMENTÁR

Ľudovít ŠTEVKO

Aj keď mali posledné parlamentné voľby  jasného víťaza, v konečnom dôsledku aj tak vyhrali protestné hlasy. A najväčšiu facku vo voľbách v roku 2016 dostali prieskumné agentúry ‒ za neprofesionalitu. Lenže profesionalita na prieskumnom poli (česť výnimkám) už roky nič neznamená, naďalej sa budú majitelia početných jednorazových agentúr vyhovárať na nerozhodnutých voličov, ktorí spôsobujú v ich výskumoch veľké omyly a zmätky. Pravda však bude inde ‒ v zmanipulovanej metodike, ovplyvňovaní verejnej mienky na objednávku zákazníkov. Americký vedec, štatistik a novinár George Horace Gallup a jeho ústav na výskum verejnej mienky sa zmýlil vo svojej dlhej histórii iba raz, keď v roku 1948 predpovedal s predstihom niekoľkých mesiacov porážku Harryho Trumana, no ten prezidentské voľby vyhral. Pre Ameriku to bol šok a ústav takmer skrachoval. Mnohé slovenské agentúry sa môžu mýliť pravidelne, niekoľko dní pred prezidentskými aj parlamentnými voľbami, a nijako ich to nevyruší z pokojného spolunažívania s objednávateľmi prieskumov. V tejto našej situácii by bolo vari

múdrejšie, ak by si politické strany zaplatili známu vešticu babu Vangu. Mali by to lacnejšie a možno aj presnejšie predpovede.

Každé doterajšie voľby mali popri spoločných črtách, ako je sľubovanie nesplniteľného, aj svoje zvláštnosti. Ak kedysi naivní občania uverili Dzurindovým bájkam o dvojnásobných platoch, tak dnes sa už zdráhajú uveriť aj tomu, kto hovorí pravdu, a sú náchylní uprednostniť toho, kto iba kritizuje a udupáva pod čiernu zem všetko, čo urobila pre ľudí momentálna vládna garnitúra. Dnes sú techniky manipulácie o level vyššie. Dnes mediálna mašinéria pôsobí na obecenstvo tak, aby sa mu páčili politické novotvary pravicovo-liberálneho razenia, za ktorými stoja finančné skupiny aj mimovládky a, žiaľ, i exhibicionisti, lebo sú zábavní ‒ rovnako v šoubiznise ako v politike. Vytvorila sa tradícia osočujúcich útokov na národné a sociálne orientované strany. Tri mesiace pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami sa ukazuje, že frekvencia týchto útokov ešte porastie.

Vo voľbách do slovenského parlamentu koncom februára 2020 sa uchádza o priazeň voličov dvadsaťpäť politických strán a hnutí. Pri pohľade na dvojciferné číslo si človek musí položiť otázku, kde sa na malom Slovensku berie toľko malých trúfalých strán, ktoré sa so svojím ansámblom pokúšajú o takmer nemožné: prekročiť prah zvoliteľnosti do parlamentu, hoci také voľby do zboru zákonodarcov sú pre tieto straničky a ich prípadných donorov dosť drahý špás. Ale ako vždy, aj tu platí Cicerovo: Nihil fieri sine causa potest ‒ nič sa nemôže stať bez príčiny. Cieľom predvolebnej hry outsiderov je heslo našich facebookových a televízno-reklamných čias ‒ nie je dôležité zvíťaziť, ale zviditeľniť sa. A čo, keď sa niektorým z nich  podarí vstúpiť na scénu veľkej politiky ako v minulých voľbách Borisovi Kollárovi, ktorý sa zviditeľnil v televíznej Smotánke, ľúbostnými zápletkami na stránkach bulvárnej tlače a publicitou o mimoriadnej starostlivosti o vlastné mnohoženstvo. Kollár z tejto popularity zrejme vyťaží aj teraz, veď sa vytasil príťažlivým vizuálom na bilbordoch: „Myslím srdcom.“ Naozaj, Boris má veľké srdce a nechýba mu ani politické vzrušenie. Mal by viac myslieť rozumom, lebo mu chýba jasnejšie programové ukotvenie, lenže koho by už zaujímal program jeho strany alebo jeho kontroverzná minulosť!

Pohnútky volebného pechorenia malých, sotva rozoznateľných strán sú rôzne. Okrem mocenských záujmov rôzne sú aj súkromné motívy lídrov zavedených strán alebo nových strán ašpirujúcich na popredné miesta v rebríčku volebnej úspešnosti. Andrej Kiska sa chce pomstiť Ficovi, Veronika Remišová utiekla pred politickým krachom Igora Matoviča do sľubného Kiskovho náručia, Matovič chce zosadiť z koaličných stoličiek osobných nepriateľov: Andreja Danka, Roberta Fica, a dokonca aj Bélu Bugára. Matovič vie v politike žonglovať ako v cirkusovom šapitó. Na kandidátke sa po odídencoch z jeho strany objavili nové, politikou neošúchané mená: jednotkou je „obyčajná žena z východu“ Mária Šofranko, v prvej desiatke prostoduchý zabávač Jožo Pročko, tenista Karol Kučera, bývalý mimoriadne nevýrazný redaktor Kristián Čekovský a mimoriadne výrazný rusofób Jaroslav Naď (nespravodlivo poškvrnený vyzvedačstvom). Samotný líder OĽaNO má čarovné, zvoliteľné číslo 150.

Každá strana má v predvolebnom ringu vlastnú stratégiu, ako zaujať voliča, a na bilbordoch napísané vlastné zaklínadlá, ktoré platia len do volieb. Po voľbách sa potom spieva iná pesnička.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.