Koncom februára tohto roku sa udiala udalosť, ktorá upútala pozornosť a vyvolala rozhorčenie u časti slovenskej verejnosti. Jednému z najodpornejších totalitných komunistických politikov Vasilovi Biľakovi pri príležitosti prvého výročia jeho úmrtia občania v jeho rodnej obci Krajná Bystrá za aktívnej podpory Komunistickej strany Slovenska postavili pomník. Komunisti na ňom dnešnej i budúcej generácii pripomenuli, že Dr. Vasil Biľak bol štyridsať rokov významným predstaviteľom socialistického Česko-Slovenska. My, ktorí sme pod jeho vedením žili a mnohí živorili a trpeli, sme sa nad „doktorátom“ súdruha Biľaka pousmiali. Súdruh „doktor“ Biľak sa vyučil len za krajčíra a oficiálne nijaké vyššie školské vzdelanie nedosiahol. V roku 1945 vstúpil do KSČ a štyridsať rokov pracoval zväčša na jej vedúcich postoch. V rámci tejto činnosti absolvoval iba stranícke školenia a kurzy. Život prinášal v časoch komunizmu rozličné paradoxy a tie sa dotkli aj tohto nevzdelaného súdruha „doktora“. Vasil Biľak bol dokonca istý čas aj povereníkom školstva. Na takéto miesta komunisti dosadzovali svoje kádre. Nevzdelaný komunista šéfoval rektorom, univerzitným profesorom, dekanom a iným vzdelancom.
V jeho straníckom životopise som našiel jedinú pozitívnu črtu. Vo funkcii tajomníka ÚV KSS koncom šesťdesiatych rokov prispel k odvolaniu prvého tajomníka UV KSČ a prezidenta republiky A. Novotného. Svojimi politickými postojmi v roku 1968 postupne získaval dôveru Moskvy, a osobitne Leonida Brežneva, s ktorým sa pri oficiálnych stretnutiach vždy úprimne vycmúľal.
- KONTRAREVOLUCIONÁRI
Pomery v Česko-Slovensku v tom čase zaujímali celý svet. Alexander Dubček sa rozhodol vybudovať socializmus s ľudskou tvárou. Občania tento trend nadšene podporovali. Takisto aj redaktori Smeny, kde som vtedy pracoval. Biľak však toto obdobie označil za kontrarevolučné. Dokonca zavítal do redakcie, aby nás skritizoval za propagáciu stavby visutej dráhy v Tatrách s názvom Alweg. Biľag bol presvedčený, že propagáciou Alwegu sme pripravovali kontrarevolúciu, vyvolávali davovú psychózu a skúšali sily pri manipulácii s verejnou mienkou. Po vojenskej okupácii v auguste 1968 nás dvadsiatich troch z redakcie vyšmarili a dvadsať rokov nám nedovolili publikovať ani riadok. Biľak pravdaže až do svojej smrti vojenskú okupáciu obhajoval. Vo svojich pamätiach napísal: „ Pre mňa bol rok 1968 tak mimoriadne hrozivým, že ma nie raz polieval studený pot a opantával pocit neistoty, či v tejto skúške obstojím ako človek, občan, komunista. Rok 1968 vyryl v mojej mysli, srdci, pamäti tak silnú jazvu, že sa k nej musím ustavične vracať. Hľadám príčiny a prapríčiny toho, čo sa stalo.“
Súdruh Biľak hľadal príčiny drzej sovietskej okupácie, ktorú zapríčinil a ktorá má na konte sto obetí, desiatky tisíc odstavených dubčekovcov, desiatky tisíc emigrantov, všade inde, len nie v sebe. On a jeho stranícki dogmatici napísali Brežnevovi prosiaci list, aby zachránil socializmus v Česko-Slovensku. Po okupácii Česko-Slovenska v takzvanom normalizačnom vedení KSČ sa stal rovnocenným partnerom Gustáva Husáka. Až do svojho uvoľnenia zo straníckych funkcií v roku 1988 ako člen predsedníctva a tajomník ÚV KSČ riadil česko-slovenskú zahraničnú politiku.
- PREPYCH
Dôchodok si užíval v prepychovej vile, ktorú ako vysoký komunistický funkcionár prednostne, a tým aj výhodne kúpil. V roku 1990 ho začali vyšetrovať v súvislosti s obsadením ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Pozvanie cudzích vojsk aj tvrdá normalizácia neboli dôvodom pre sudcov, aby tohto aj vizuálne odpudzujúceho politika poslali do chládku. Napokon, čo sa u nás politicky zmenilo? My starší na súdoch, v školách, vo verejnom živote vidíme stále tých istých ľudí. Nakoniec aj revolúcia vyvrcholila dohodou a priateľským podávaním rúk s vtedajšou komunistickou vládou. Porevolučným predsedom vlády sa nestal disident, ale člen oficiálnej komunistickej vlády Marián Čalfa. Na neskoršej privatizácii štátnych podnikov zbohatli predovšetkým bývalí komunisti. Dožili sme sa vrcholného „demokratického“ stavu, že zaslúžilým komunistom sa stavajú pomníky. Bože, kam sme to dospeli?
Pomníky bývalým komunistom by sa nemali stavať. Ale nesúhlasím ani s takou formou protestu, ako to urobili mladí „demokrati“ v Krajnom. Tí, čo mu stavali pomník, akosi pozabudli, že okupanti pri tejto akcii zabili sto občanov. Tisícky dubčekovcov vyhnali na perifériu spoločenského života, tisíce občanov emigrovalo do zahraničia. Dvadsať rokov sme si iné mysleli a iné hovorili.
Čudne sa k pomníku správajú súčasní komunisti. Podporujú pamätník pre Biľaka, hoci porevoluční komunisti súdruha Biľaka vylúčili z Komunistickej strany Slovenska. Alebo je na východe iná Východoslovenská komunistická strana?
Ján SMOLEC - Foto: Publikácia Paměti Vasila Bilaka, 1991