Podnety na dovŕšenie procesu slovenskej štátnosti 

thumbnail

Na začiatku bolo šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite. „Anonymita Slovenska v Európe a vo svete je až zarážajúca. Zrejme niet v Európe druhého národa, o ktorom by tak málo vedeli čo i len jeho vlastní susedia... Potreba odstrániť clonu z existencie Slovenska a Slovákov, nevyhnutnosť uznania identity Slovákov ako jedného z najstarších európskych národov je preto otázkou mravnou, politickou, ale i ekonomickou. Bez identity a národnej zvrchovanosti niet ani identity individuálnej.“

Toto je úvodné konštatovanie vyhlásenia, ktoré vstúpilo 23. októbra 1990 do slovenskej histórie pod názvom Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite – memorandum iniciatívy Zvrchované Slovensko. Ako výsledok úvah o stave Slovenska i odpoveď na váhanie a nerozhodnosť časti slovenskej intelektuálskej obce. V istom zmysle prvý podnet na to, aby sa prvého januára 1993 na mape strednej Európy objavili dva nové štáty: Slovenská a Česká republika.

OTCOVIA NEZÁVISLOSTI?

Význam iniciatívy vyzdvihol Eduard Chmelár v texte Odklínanie krajiny, ktorý uverejnil v Slove 16. januára 2008, takto: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za ‚otcov nezávislosti‘ považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z dvadsiateho tretieho októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS (vedené postupne Víťazoslavom Moricom, Jozefom Prokešom i Jánom Slotom), hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“

Jej zrod dokazuje, že nemajú pravdu tí, ktorí tvrdia, že slovenská samostatnosť „prišla“ proti vôli intelektuálov. Pravda je však taká, že časť slovenskej inteligencie, ideoví pokračovatelia Hlasu (časopisu, ktorý začali Pavol Blaho a spol. vydávať na priamy Masarykov podnet v roku 1898) a Prúdov, slovenskú štátnu samostatnosť za nijakú cenu nechceli.

Šiesteho marca 1991 podpísalo dvestopäťdesiatjeden osôb vyhlásenie proti prijatiu deklarácie o zvrchovanosti, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „suverenita národa je predovšetkým kategória ducha. Má najlepšie podmienky v pluralitnej demokracii otvorenej svetu. Myšlienka mystickej národnej jednoty, stelesnená v paternalistickom národnom štáte, vedie každú spoločnosť koncom XX. storočia k izolácii, teda opačným smerom. Sme presvedčení, že pre budúcnosť Slovenska je prvoradé rozvíjanie občianskych a ľudských práv. Sme presvedčení, že národný princíp sa môže najlepšie obohatiť a naplniť len v spolužití s inými národmi, v dovŕšení rovnoprávneho partnerského vzťahu s českým národom“. Stanovisko podpísal aj Dušan Dušek, Milan Hamada, Oleg Pastier, Martin M. Šimečka, Ján Štrasser, Július Vanovič, Pavel Vilikovský, Miloš Žiak, Zuzana Kronerová, Marián Labuda, Emília Vášáryová, Peter Breiner, Marián Varga, Štefan Nosáľ, Peter Lipa, Miroslav Žbirka, Pavel Demeš, Juraj Jakubisko, Miroslav Kusý, Soňa Čechová, Zora Bútorová, Oľga Gyárfášová, Tatiana Rosová, Ján Füle, Ota Plávková, Zuzana Szatmáry, Milan Žitný...

Do takejto „elity“ národa, medzi ľudí, ktorí sa „celým svojím bytím“ postavili proti snahám o zvrchovanosť Slovenska (ale ktorí čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli), zaradili sa podpisom výzvy Za spoločný štát (Kultúrny život 23. septembra 1991) aj Milan Lasica, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Jaro Rihák, Rudolf Zajac, Magda Vášáryová, Rudolf Chmel, spolu osemstodeväťdesiatjeden signatárov.

HORÚCE DNI

Tridsiate výročie vzniku tejto občianskej iniciatívy je akiste príhodným časom na to, aby sme sa vrátili do horúcich dní v roku 1990. Aj vďaka iniciatíve 61 krokov Slováci precitli zo spánku, do ktorého ich dostali povojnové udalosti, hrdelné rozsudky pri procesoch s predstaviteľmi Slovenského štátu a aj pri procesoch s „buržoáznymi nacionalistami“.

Prvé náznaky slovenského precitnutia sa ukázali už pri voľbe prezidenta 29. decembra 1989 po abdikácii Gustáva Husáka. Z dvoch kandidátov – Slováka Alexandra Dubčeka, vodcu tzv. Pražskej jari z roka 1968, a Čecha Václava Havla, signatára Charty ’77, ktorého ešte pred niekoľkými mesiacmi väznili komunisti, zvolili komunistickí poslanci Federálneho zhromaždenia za prezidenta, čo sa vymkýnalo logike. Deň predtým Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia, keď sa po dohode s Havlom, ktorá vznikala za nejasných okolností, vzdal kandidatúry na post prezidenta. Slováci potrebujú občas osteň do päty.

BOJ O POMLČKU

Viacerí sme pochopili, že treba dačo robiť. Tretieho januára 1990 som napísal list vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi. Krátky citát: „V roku 1918, po celých 1010 rokoch, dostalo sa naše meno (rozumej Slovensko) dokonca do názvu štátu, ale viac skoro nič. Čechoslovakizmus bol vlastne i ortieľom pre náš prvý spoločný štát... Chceme, aby federácia bola spravodlivou strechou nad domom s dvoma izbami. Aby naše národy v týchto susedných izbách so vzájomnými dvermi a oknami vstúpili i do spoločného európskeho domu... Naším úsilím je mať symetrickú ekonomiku... Symetria, to je spravodlivosť. A spravodlivosť, to sú rovnaké podmienky pre každého... Zmeňme názov nášho štátu na Česko-Slovenská republika. Bez ďalších prívlastkov. A pokiaľ ide o pomlčku, považujme ju za spojovník. Spojovník medzi dvoma rovnocennými partnermi. Aj svet by mal vedieť, že popri Čechoch žijú v tejto republike i Slováci.“

Odpoveď z Pražského hradu 1990 neprišla, ale práve témy z tohto listu, osobitne „boj o pomlčku“, boli na začiatku procesu rozdelenia Česko-Slovenska. Na jar 1990 prepukla pomlčková vojna, keď česká strana odmietla slovenskú požiadavku vrátiť názov štátu do pôvodného stavu.

Na tomto mieste treba pripomenúť, že  štát Slovákov a Čechov sa pôvodne uvádzal v podobe Česko-Slovensko, čo je zrejmé aj z prvých poštových známok. Podľa „rodného listu“, originálnych dokumentov z Trianonu, svojprávne Slovensko po boku Česka s veľkým „S“ – Česko-Slovensko, Tcheco-Slovaque, čoskoro však už iba koncovka jedného dlhého slova „Československo“.Václav Havel predložil do parlamentu návrh na zmenu názvu štátu na Republika česko-slovenská. Napokon – po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach – sa oficiálny názov štátu ustálil ako Česká a Slovenská Federatívna Republika. Pokiaľ išlo o jednoslovné pomenovanie, federálny parlament „dovolil“ používať spojovník iba na Slovensku a s argumentom, že „česká gramatika pomlčku nepozná“, v Česku, ale i vo svete ostalo Česko-Slovensko Československom. Dvojaké pomenovanie štátu už samo osebe bolo príznačné – štát sa o trid

STRAŠENIE SLOVÁKOV

Prispel k tomu aj český pocit o „doplácaní“ na Slovensko, ktorý bol po novembri 1989 veľmi „intenzívny“ so súbežným naháňaním strachu Slovákom. Napríklad federálny predseda vlády Marián Čalfa, rodom Slovák, dnes už občan Česka, vyhlásil, že po osamostatnení bude slovenská mena trojnásobne na tom horšie ako česká. A nebolo veľa odborníkov, ktorí by mu protirečili. Ako to však už býva v slovenskej časti Európy zvykom, akosi nebolo nazvyš odvahy, akoby sme sa začali báť (alebo aspoň naši významní predstavitelia) možnej samostatnosti, a to napriek tomu, že slovenské dejiny k nej prirodzene smerovali. Myslím najmä na pozíciu Jána Čarnogurského a vtedy „jeho“ KDH, ktorá bola veľmi zložitá, ba priam záhadná. Akoby sa KDH samostatnosti zľaklo, respektíve časovo ju stavalo až na prelom tisícročí, keď pri vstupe Slovenska do európskych štruktúr mali sme získať „samostatnú hviezdičku a stoličku“. Mohla byť predstava, že po splnení podmienok vstupu do EÚ sa jeden štát zmení na štáty dva?

Po voľbách v roku 1990 sa ustanovila vláda zložená z predstaviteľov víťaznej VPN, KDH, Demokratickej strany a ako potom už tradične aj z predstaviteľov maďarskej menšiny. Čoskoro sa strany a hnutia začali deliť na národné a federalistické, pričom z VPN sa oddelilo HZDS a zo zvyšku vznikla Občianska demokratická únia (tá nemala dlhé trvanie), od KDH sa oddelilo Slovenské KDH, neskoršia Kresťanská sociálna únia. Nevýrazná orientácia strán na národnú emancipáciu viedla k vzniku národne orientovaných občianskych zoskupení, pričom jednou z prvých bola iniciatíva, ktorá vznikla v reštaurácii Krym

PREČO 61 KROKOV?

Koncom októbra, v čase, keď prebiehali nekonečné kompetenčné slovensko-české rozhovory, stretli sa v kaviarni Krym pri Dunaji známi z prípravy ústavy: docent štátneho práva Jaroslav Chovanec, autor viacerých monografií, štúdií a článkov zo štátoprávnej oblasti, Milan Ferko, známy spisovateľ, vzdelaním právnik, profesor správneho práva Michal Gašpar a ja, ekonóm, v tom čase námestník ministra financií. Priniesol som text listu Františkovi Mikloškovi, vtedy predsedovi SNR, ktorý obsahoval 62 nevyhnutných opatrení na dosiahnutie slovenskej identity. Ten list potom sme dopracovali, počet opatrení sa o jedno zmenšil, a tak vzniklo vyhlásenie, ktoré odsúhlasilo spolu tridsať osobností prakticky zo všetkých oblastí. Boli medzi nimi okrem uvedených štyroch ešte napríklad právnici Ján Cuper, Bartolomej Kunc, Mojmír Mamojka, historici Ján Dekan, Ľudovít Haraksim, Anton Hrnko, Richard Marsina, ekonómovia Štefan Králik, Andrej Strýček, Anna Šťavinová, spisovatelia Ivan Hudec, Jaroslav Rezník, Ladislav Ťažký, Milan Vároš a ďalší.Dokument ako prvý uverejnil 27. októbra 1990 denník Smena, potom niektoré ďalšie periodiká, medzi nimi aj Literárny týždenník so šéfredaktorom Pavlom Števčekom. A tak si slovenská verejnosť mohla uvedomiť, že „Slováci sú vyspelým, moderným národom a musia mať adekvátne miesto v rodine ostatných európskych národov“.

Jedni z autorov vyhlásenia 61 krokov - matičiari Jaroslav Chovanec (vľavo) a Marián Tkáč

Vyhlásenie sa začínalo „krokmi“ v legislatíve, kde sa požadovalo zakotviť v ústave všetky znaky štátnosti suverénneho národa. V politike sme navrhovali prijať vyhlásenie SNR k národom Európy a sveta, v ktorom sa vyjadria základné postuláty slovenskej politiky, najmä  náš priateľský pomer k všetkým národom, podložený našimi dejinami. V oblasti diplomacie sme chceli zriadiť osobitné slovenské zastupiteľstvá v metropolách rozhodujúcich štátov sveta a založiť inštitút na výchovu pracovníkov pre diplomatické služby. V ekonomike a obchode išlo o zriadenie národného emisného centra a vrátenie pod zvrchovanosť slovenských štátnych orgánov minimálne tej časti menového zlata (zlatého pokladu), ktorá vznikla zo zbierok slovenského národa. V kultúre a vo vzdelávaní sme chceli, aby sa obsah učebníc, filmov, novín, televízneho a rozhlasového vysielania zameral na uvedomovanie národa, a to tak vo vzťahu k histórii, ako aj k prítomnosti. Navrhovali sme preniesť sídlo trnavského arcibiskupa, metropolitu Slovenska, do Bratislavy a vybudovať v Bratislave národnú svätyňu slovenských svätcov. V časti venovanej športovému hnutiu bola požiadavka zabezpečiť zmenu olympijskej skratky TCH, pod ktorou štartovali česko-slovenskí športovci, na primeranejšiu, v ktorej by bolo reprezentované aj Slovensko písmenom S, ale aj návrh požiadať o vstup Slovenského olympijského výboru do MOV. Išlo nám i o vytvorenie reprezentačných celkov Slovenska najmä vo futbale a v hokeji a ich prihlásenie do medzinárodných súťaží. Chceli sme uplatniť teritoriálny princíp výstavby armády a ustanoviť osobitnú republikovú a miestnu políciu. V časti Ďalšie opatrenia išlo o požiadavku označovať výrobky zo Slovenska značkou „Made in Slovakia“, uzákoniť ako štátny sviatok Slovenskej republiky 19. september – Deň vyhlásenia slovenskej nezávislosti v roku 1848, pomenovať po slovenských národovcoch (po Štúrovi, Hlinkovi, Štefánikovi a ďalších) gymnáziá, stredné a vysoké školy v Slovenskej republike, na Bratislavskom hrade vytvoriť panteón veľkomoravským a slovenským národným dejateľom.

A ČO ĎALEJ?

Vytvorili sme akýsi spolok „presvedčených“, ochotných vykonať všetko na dovŕšenie emancipačného procesu. Zverejnenie výzvy bolo významným politicko-právnym a spoločenským počinom, a niektorí sa ho zľakli. Aj preto boli reakcie všelijaké. Aj nepochopenie a neporozumenie, a to dokonca na vládnej úrovni. A tak niektorí z nás mali byť pozbavení pozícií, ktoré zastávali, niektorí sa nedostali na plánované miesta, boli aj takí, ktorí pod tlakom od memoranda odstúpili.Ale 61 krokov vzbudilo pozornosť nielen vo vláde, ale aj vo verejnosti, začala sa diskusia na stránkach novín. Niektorí (Rastislav Tóth) ocenili, že sa nad problematikou slovenskej identity začínajú zamýšľať intelektuáli. Spisovateľ Ladislav Ťažký vtedy písal, že „61 bodov považuje za myslenie nahlas“, Ján Svák, riaditeľ Právnického ústavu Ministerstva spravodlivosti SR, mal obavu, že 61 krokov „môže slúžiť ako program pre nové voľby“ a pre neho by to znamenalo vyriešenie otázky, komu dá svoj hlas. No Miroslav Kusý sa vyjadril, že ide o memorandum pochybnej kvality, lebo priraďuje k sebe veci dôležité a bezvýznamné.

Publikovaním vyhlásenia sa aktivity iniciatívy neskončili. Ozývali sme sa vždy vtedy, keď o niečo išlo, keď bolo treba latku náročnosti posunúť vyššie, či reagovať na útoky. Boli sme na bratislavskom námestí, keď pred desaťtisíc prítomnými žiadal zvrchovanosť Roman Kaliský, boli sme pri príprave návrhu deklarácie o zvrchovanosti, resp. o štátnej suverenite Slovenskej republiky, boli sme na Donovaloch týždeň pred voľbami koncom júna 1992, skade sme v mene Kongresu slovenskej inteligencie vyzvali budúce politické orgány na vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Väčšinou sme vytrvali v zápase o zvrchovanosť a samostatnosť do konca a potom sa angažovali pri organizovaní, príprave a zriaďovaní nových inštitúcií nového štátu.

Po tridsiatich rokoch zisťujeme, že ani v rámci samostatného štátu sa niektoré naše výzvy nenaplnili, napríklad obsah vysielania rozhlasu a televízie má ďaleko od „uvedomovania národa, a to tak vo vzťahu k histórii, ako aj k prítomnosti“, v Bratislave nevznikla národná svätyňa a 19. september nie je ani len pamätným dňom nezávislosti, Slovensko dosiaľ nemá ani len pamätník neznámeho vojaka, a nielenže nijaký panteón, ale ani len sochy a pamätníky svojim veľkým synom a dcéram, a to ani v hlavnom meste.

Pred slovenskou spoločnosťou, ktorá má konečne šancu rozhodovať sama o sebe, stoja nové „výzvy“ a od generácií „po nás“ bude závisieť, ako s nimi naložia. Ide o výzvy zachovať tradičné slovenské hodnoty, chrániť život a rodinu, ale aj o potrebu správať sa ako suverénny štát, dokonca prinavrátiť rozhodovanie o našich veciach do našich rúk. Ak máme byť vzorom Európe – proroci sv. Ján Pavol II. a David Wilkerson to od nás očakávali – nemôžeme len nahlúplo plniť priania iných, oných neviditeľných síl, o ktorých však vieme, že existujú.

Marián TKÁČ – Foto: archív autora



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.