Nevraživosť voči slovenskej štátnosti je bratislavským hercom vlastná. Ešte si nová koalícia ani nestihla potriasť ruky a dohodnúť sa na prioritách budúceho smerovania Slovenska, už dvesto umelcov podpísalo vyhlásenie, že sa nemôžu prizerať morálnemu marazmu, v akom sa brodí naša spoločnosť. „Parlamentné voľby,“ píšu, „ukázali zúfalstvo a pocit beznádeje z toho, ako národ volil.“ Logicky teda vyplýva, že aby sa situácia zmenila, treba vymeniť národ. Iniciátormi výzvy a zhromaždenia boli bratislavskí herci. Impulzom na zvolanie mítingu, na ktorom chceli demonštrovať svoje vyhlásenie, bolo sklamanie, že Richard Sulík nedostal poverenie zostaviť vládu z pravicovo orientovaných politických strán – aj keď ako dôkaz morálneho krachu národa uvádzali, že sa do parlamentu dostala strana, ktorá „je spojená s extrémizmom a fašizmom“. Každému však bolo jasné, že kotlebovci v novom vládnom období určite rozhodovať nebudú, teda mali len maskovať skutočný dôvod mítingu. Tým bola explózia nenávisti voči Slovenskej národnej strane, vyvolaná rozhodnutím ísť do vlády so Smerom. Nikto sa nečudoval, že sa k demonštrácii, na ktorej sa zišlo asi tisíc ľudí, pripojil Richard Sulík. Prišiel o veľa, dokonca o moc. Lebo s mocou už naisto rátal. Asistovala mu pani Nicholsonová, ktorá sa zrazu stala „dvojkou“ SaS. Miništrovali rozliční pánkovia, pána doktora Osuského nevynímajúc, patrí k stáliciam podobných scén. Politici, ako je on, neustále sa dovolávajúci politickej slušnosti, by však mali vedieť, že v demokratických krajinách sa výsledok slobodných volieb nekritizuje, nespochybňuje a najmä nepredstavuje ako národný horor.
■ ŽIVENÍ ZLOBOU
Pred veľkonočnými sviatkami sa nepatrilo takýmto zamyslením ovplyvňovať sviatočnú náladu čitateľov. Nemožno ju však nespomenúť ani marginalizovať a najmä netreba na ňu zabudnúť. Cítiť z nej totiž nielen negatívny postoj istej časti umelcov, niektorých hercov predovšetkým, k vývinu povolebnej situácie na Slovensku, ale zaváňa tu aj čosi pre nich príslovečné: nevraživý postoj k slovenskej štátnosti. Ten v bratislavskom divadelnom prostredí páchne trvalo. Za éry dramaturgovania pána Porubiaka v SND sa programovo, z princípu neuvádzali slovenské divadelné hry – dokonca ani novodobá klasika z druhej polovice 20. storočia (Karvaš, Solovič, Zahradník, Kočan a i.), až musel renomovaný teatrológ Dr. Milan Polák opakovane vyjadriť svoj stručne formulovaný názor: Slovenské národné divadlo nie je ani slovenské, ani národné. Ľudia nezabúdajú ani na horúce hlavy vépenkárov z radov divadla, ktorí vyhodili na ulicu – z Činohry SND i z miesta docenta na Vysokej škole múzických umení – ikonu slovenského herectva Štefana Kvietika za to, že sa dal prehovoriť vedením SNS, aby v rozhodujúcej chvíli, keď išlo o všetko, bol ich poslancom vo federálnom parlamente. Postoj istej slovenskej herečky, ktorej nebolo hanbou byť veľvyslankyňou Slovenskej republiky, k Matici slovenskej je všeobecne známy. Pamätáme si aj hereckú šou „Zachráňme kultúru!“, keď s bubnami, činelmi a trúbami (myslím tým hudobné nástroje!) vrešťali na ministerstve kultúry...
■ KÁŽU O MORÁLKE...
Tým hercom, čo na bratislavskom Námestí SNP reagovali na budúcu vládu skôr, ako sa narodila, čo strašili národ morálnym bahnom, do ktorého sme upadli, odkázal pred Veľkou nocou popredný umelec javiska a filmu, rozhľadený človek a skvelý pedagóg Martin Huba: „Moji mladší kolegovia väčšinou ničia svoje IQ a osobnosť v bezduchých seriáloch, takže ich uvažovanie časom získa hĺbku uvažovania seriálových hrdinov.“ A žijúci klasik slovenských pesničkových textov, populárny autor cestopisov, kedysi aj parádny televízny zabávač Boris Filan pred časom v jednej úvahe povedal, že príde čas, keď sa budeme nielen čudovať sami sebe, ale aj hanbiť za to, koho sme to považovali za celebrity.
Takže priatelia z bratislavských divadiel: Istotne máte právo vyjadrovať sa k stavu spoločnosti, ale k slušnosti patrí vyčkať, kým si novozvolení páni sadnú za stôl a dohodnú ako ďalej. V civilizovanej spoločnosti býva zvykom, že ešte aj po tom, čo sa po voľbách nájde zhoda koaličných strán, ešte aj po tom, čo vláda vznikne, nechá sa jej sto dní, aby mohla pokiaľ možno pokojne naštartovať svoju cestu k stanoveným cieľom. Mali by to vedieť aj politici, ale čo už s nimi? Niektorí sa museli prejaviť ihneď, lebo sa náhlili do Bruselu, možno si predtým museli ešte odskočiť k niektorému z dobre známych podnikateľov na kávičku (pravda, nie k takému, čo si všetko nakrúca), tým treba netrpezlivosť prepáčiť. Vy však nemárnite čas! Dosť sa nabeháte po Paneláku, Zoo, medzi Hornou-Dolnou a Kredencami, z reklamy do reklamy... Potom sa nečudujte, ak sa potom už človeku nechce ísť za vami do divadla.
Ján ČOMAJ – Ilustrácia: Andrej MIŠANEK