Poľská storočnica v háve protirečivostí

thumbnail

Varšava si svoj štátny sviatok pripomenula v záplave bielo-červených farieb. Rok 2018 je spojený s významným výročím storočnice, ktorú si pripomínajú ako prelomovú nielen Slováci a Česi, ale aj ďalšie európske národy. Spoločným, Európu zjednocujúcim sviatkom je jedenásty november ‒ dátum ukončenia prvej svetovej vojny. V tieni týchto veľkých európskych osláv ostali oslavy obnovy poľskej štátnosti. Varšavu odignorovali významní európski potentáti a vinou monopolu nemeckých médií obletel svet obraz poľskej storočnice v dehonestujúcej pokrivenej podobe.

Jas rodiaceho sa nového dňa ma prebral z driemot. Za oknami medzinárodného rýchlika uháňajúceho z Viedne do Varšavy sa mihá šíra rovinatá krajina. Krakov sme zanechali v diaľke za sebou. Čaká ma posledný, vyše dvojhodinový úsek cesty. Pohľad na známu očarujúcu scenériu striedajúceho sa borovicového lesa, lúk a obrobených polí mi už nedovolí zaspať.  Nečakaná nádhera slnečného jesenného rána desiateho novembrového dňa je naozaj pôsobivá. Podnieti moju fantáziu. Už-už čakám, kedy sa z borovicového lesa,  jemne zahaleného prízemným hmlovým oparom, vynorí maršal Piłsudski na hnedákovi aj so svojimi legionármi, presne tak ako ich zobrazil Wojciech Kossak na svojom známom obraze vystavovanom v Národnom múzeu vo Varšave. Na sviatočnú nôtu ma naladili aj melódie známych „legionárskych“ piesní, ktoré sa mi zrána akosi automaticky vybavili v mysli. S doznievaním jednej z nich: „Wojenko, wojenko, cóześty za pani...“ som dorazil aj do cieľa mojej cesty. Ani neprívetivé sychravé počasie, ktorým ma Varšava privítala, mi nepokazilo povznesenú náladu. S istým rozochvením som vyšiel zo staničnej budovy a pred sebou som po rokoch opäť zazrel monumentálny Palác  kultúry a vedy ‒ nechcený symbol Varšavy ‒ Stalinov dar...

MEDZNÍK ŠTÁTNOSTI

Jedenásty november je pre Poliakov doma i v diaspóre mimoriadne vážnym symbolickým medzníkom obnovenia štátnosti po rozdelení Poľska. Poliaci si v tento deň s hrdosťou pripomínajú, že v roku 1918 sa Poľsko po sto dvadsiatich troch rokoch poníženia vrátilo na mapu sveta. Za štátny sviatok bol ustanovený zákonom z 22. júla 1937 a po dlhej pauze sa opäť mohol začať sláviť až po páde komunistického režimu. Paradoxným na tomto sviatku je skutočnosť, že tento dátum sám osebe, ako na to poukázal známy publicista Rafał Ziemkiewicz v jednej z relácií TV Republika, nemá hlbší historický význam. Vybrali ho z radu viacerých významných dátumov, ktoré tvorili  proces obnovy štátu, skôr symbolicky na počesť maršala Józefa Piłsudského, ktorý 11. novembra 1918 prevzal vrchné velenie nad rodiacim sa poľským vojskom. Zároveň sa v tomto výbere odráža zámer zákonodarcov dodať pomyselnému dátumu obnovy štátu lesk celoeurópskeho významu, keďže tento deň je spojený s koncom prvej svetovej vojny a porážkou Nemecka, ktoré ju vyvolalo. Napriek tomu, že spomínaný dátum, podobne ako aj samotný Piłskudski, má svojich kritikov zľava i sprava politického spektra, podľa Ziemkiewicza (známeho svojím negatívnym postojom k Piłsudskému) sa v národe ujal a nemá zmyslu proti tomu bojovať. Tento názor nezdieľa ďalší Piłsudského ostrý kritik ‒ výstredný radikálny pravicovo-konzervatívny politik, poslanec Európskeho parlamentu ‒ Janusz Korwin-Mikke, ktorý pravidelne organizuje svoje vlastné spomienkové pochody Varšavou 7. októbra, teda v deň, keď v roku 1918 regentská rada vyhlásila nezávislosť Poľska. Tieto nezhody však neboli jedinými spojenými sostoročnicou štátu.

ROZDELENÁ SPOLOČNOSŤ

Poľsko je dnes krajinou politicky hlboko rozdelenou na dva hlavné politické tábory vedúce medzi sebou zákerný zúrivý politický boj. Oslavy štátneho sviatku, odohrávajúce sa na pozadí tohto boja medzi konzervatívnou vládou a ľavicovo-liberálnou opozíciou, vnútropolitický konflikt výrazne poznačil.  Neschopnosť dohodnúť sa na takom symbolickom akte, ako sú oslavy obnovy vzniku štátu, priam symbolicky dosvedčuje ľudskú neschopnosť poučiť sa z dejín. Veď k deleniu Poľska, kedysi jedného z najvýznamnejších štátov Európy, viedla práve neschopnosť elity prekročiť úzky prah egoistických záujmov a v mene vyššieho princípu zhodnúť sa na spoločnom blahu.

V súčasnosti sa situácia nebezpečne opakuje. Štátny sviatok si tak oslávila vláda i opozícia po svojom. Na jednej strane dnes môžeme sledovať egoizmus opozície, ktorá v záujme potopenia vlády usilovne z celej sily  navŕtava spoločný čln, nehľadiac na to, že sa sama pri tom namočí, na strane druhej vidíme aroganciu vládnej strany, ktorá v svojej zaslepenosti  uverila klamlivej propagande vlastného úspechu, forsírovanej médiami pod jej kontrolou. Stále viac pritom z médií mimo kontroly vlády počuť nespokojnosť voličov vládnej strany Právo a spravodlivosť, ktorých rozhorčuje neefektívnosť vlády, nenapĺňanie volebných sľubov, polovičatosť riešení, ustupovanie od národnej agendy a na druhej strane neschopnosť sebareflexie prezentovanej v provládnych a vo verejnoprávnych médiách, ktorá začína čoraz viac iritovať aj voličov PiS-u. Všetko toto spolu s nedávnymi výsledkami regionálnych volieb, v ktorých si síce PiS, resp. zjednotená pravica udržala relatívnu väčšinu, ale stratila všetky veľké mestá a severozápad krajiny, naznačuje, že budúcoročné voľby do europarlamentu, ako aj poľské parlamentné voľby môže vláda prehrať.

PRIEBEH OSLÁV

Na predĺžený sviatočný víkend bolo po celom Poľsku, ale najmä vo Varšave, pripravených množstvo kultúrnych podujatí a aktivít. Okrem výstavy v Národnom múzeu a v ďalších múzeách boli pre návštevníkov prístupné príležitostné výstavy aj v archívoch, galériách a ďalších inštitúciách kultúrneho charakteru. Zvláštne výstavy boli aj v plenéri, napríklad na Krakovskom predmestí, jednej z tepien centra hlavného mesta, alebo na Zámkovom námestí, kde boli ukážky dobovej vojenskej techniky. Súčasťou osláv sa stali i rôzne koncerty, divadelné predstavenia, umelecké performance. Skrátka, akcií bolo toľko, že človek ich fyzicky nemohol za krátky čas víkendu stihnúť ani tretinu.

Za svojrázne vyvrcholenie predvečera osláv v réžii rodiny Kaczyńskovcov, príznačné pre súčasnú politickú situáciu, možno považovať odhalenie sochy prezidenta Lecha Kaczyńského, ktorý tragicky zahynul pri páde lietadla v Smolensku. Jeho brat, líder vládnej strany  Jaroslaw Kaczyński, si tak očividne splnil morálny záväzok, ktorý pociťoval voči svojej rodine. Odhalením sochy sa azda uzatvára jedna traumatická dlhotrvajúca kapitola poľskej politickej súčasnosti. Otázne je, nakoľko bolo prezieravé stavať sochu politika, ktorého časť populácie vníma skrz aktuálne politické rozdelenie spoločnosti stále veľmi živo. Lech Kaczyński, vzhľadom na krátky časový odstup od katastrofy pri Smolensku, je totiž stále pociťovaný ako osobnosť, ktorá delila a dodnes delí spoločnosť. Samotné spojenie storočnice obnovy štátu s odhalením sochy vnímajú Poliaci rozpačito. Svoj nesúhlas s touto megalomániou dal najavo dav protestujúcich, ktorí hlasným skandovaním narúšali zamýšľanú pietu, samotným J. Kaczyńskim označeným za víťazstvo. Otázne je, aký osud stretne sochu po prípadnej porážke strany PiS v budúcoročných voľbách?

Samotný sviatočný deň, ako je v katolíckom Poľsku zvykom, sa začal slávnostnou svätou omšou za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. V tento deň na pravé poludnie sa ako výraz národnej jednoty odohrala akcia „Niepodległa do hymnu“, čiže spoločné spievanie hymny za účasti prezidenta Andrzeja Dudu. Vtedy sa mali Poliaci na celej planéte symbolicky spojiť do jedeného, duchovným putom previazaného celku. Nasledovala oficiálna slávnosť na Námestí maršala Piłsudského pred areálom hrobu neznámeho vojaka, spojená s prejavom prezidenta, so slávnostnými delostreleckými salvami a s defilé vojenských jednotiek.

KONTROVERZNÝ POCHOD

Najväčšie kontroverzie okolo štátneho sviatku vyvolal už tradičný Pochod nezávislosti, ktorý veľká časť konzervatívnej populácie vníma ako ľudové vyvrcholenie osláv. História pochodu sa začala v roku 2010. Za deväť rokov táto pôvodne bezvýznamná antisystémová manifestácia radikálov prešla svojím vývojom, aby v roku pripomenutia storočnice získala status štátom organizovaného podujatia s účasťou najvyššej politickej reprezentácie zosobnenej prezidentom Dudom, premiérom Morawieckim a lídrom PiS-u Kaczyńskim za účasti dvesto- až tristotisícového davu, reprezentujúceho prierez poľskou spoločnosťou od radikálov cez konzervatívnych intelektuálov po rodiny s deťmi či veteránov Armie Krajovej. Žiaľ, tento pochod aj vinou spomínaného ostrého vnútropolitického zápasu, ako aj vinou vplyvu nemeckých mediálnych koncernov v Európe sa stal vďačným prostriedkom na zneváženie osláv poľskej nezávislosti, ktorá dodnes vyvoláva v istých kruhoch nepríjemné reminiscencie či averziu.

Poľsko, jedna z najväčších obetí besnenia hitlerizmu,tak paradoxne v očiach sveta vyznelo ako pohrobok nacizmu. Napriek tejto nepríjemnej pachuti a spomínaným organizačným zaváhaniam oslavy prebehli bez väčších problémov. Zvlášť inšpiratívne počas víkendu pôsobil prístup obyčajných ľudí, ktorí bez ohľadu na politické rozpory spontánne vyšli do ulíc Varšavy. Na každom kroku bolo v metropole napriek nepriaznivému počasiu vídať  dobrou náladou vyžarujúce tváre ľudí ozdobených národnými symbolmi či s vlajkami v rukách, ktorí dávali najavo svoju spolupatričnosť a úctu k vlastnej histórii. V tomto môžu byť Poliaci inšpiráciou pre celú Európu.

Jas rodiaceho sa nového dňa ma prebral z driemot. Za oknami medzinárodného rýchlika uháňajúceho z Viedne do Varšavy sa mihá šíra rovinatá krajina. Krakov sme zanechali v diaľke za sebou. Čaká ma posledný, vyše dvojhodinový úsek cesty. Pohľad na známu očarujúcu scenériu striedajúceho sa borovicového lesa, lúk a obrobených polí mi už nedovolí zaspať.  Nečakaná nádhera slnečného jesenného rána desiateho novembrového dňa je naozaj pôsobivá. Podnieti moju fantáziu. Už-už čakám, kedy sa z borovicového lesa,  jemne zahaleného prízemným hmlovým oparom, vynorí maršal Piłsudski na hnedákovi aj so svojimi legionármi, presne tak ako ich zobrazil Wojciech Kossak na svojom známom obraze vystavovanom v Národnom múzeu vo Varšave. Na sviatočnú nôtu ma naladili aj melódie známych „legionárskych“ piesní, ktoré sa mi zrána akosi automaticky vybavili v mysli. S doznievaním jednej z nich: „Wojenko, wojenko, cóześty za pani...“ som dorazil aj do cieľa mojej cesty. Ani neprívetivé sychravé počasie, ktorým ma Varšava privítala, mi nepokazilo povznesenú náladu. S istým rozochvením som vyšiel zo staničnej budovy a pred sebou som po rokoch opäť zazrel monumentálny Palác  kultúry a vedy ‒ nechcený symbol Varšavy ‒ Stalinov dar...

MEDZNÍK ŠTÁTNOSTI

Jedenásty november je pre Poliakov doma i v diaspóre mimoriadne vážnym symbolickým medzníkom obnovenia štátnosti po rozdelení Poľska. Poliaci si v tento deň s hrdosťou pripomínajú, že v roku 1918 sa Poľsko po sto dvadsiatich troch rokoch poníženia vrátilo na mapu sveta. Za štátny sviatok bol ustanovený zákonom z 22. júla 1937 a po dlhej pauze sa opäť mohol začať sláviť až po páde komunistického režimu. Paradoxným na tomto sviatku je skutočnosť, že tento dátum sám osebe, ako na to poukázal známy publicista Rafał Ziemkiewicz v jednej z relácií TV Republika, nemá hlbší historický význam. Vybrali ho z radu viacerých významných dátumov, ktoré tvorili  proces obnovy štátu, skôr symbolicky na počesť maršala Józefa Piłsudského, ktorý 11. novembra 1918 prevzal vrchné velenie nad rodiacim sa poľským vojskom. Zároveň sa v tomto výbere odráža zámer zákonodarcov dodať pomyselnému dátumu obnovy štátu lesk celoeurópskeho významu, keďže tento deň je spojený s koncom prvej svetovej vojny a porážkou Nemecka, ktoré ju vyvolalo. Napriek tomu, že spomínaný dátum, podobne ako aj samotný Piłskudski, má svojich kritikov zľava i sprava politického spektra, podľa Ziemkiewicza (známeho svojím negatívnym postojom k Piłsudskému) sa v národe ujal a nemá zmyslu proti tomu bojovať. Tento názor nezdieľa ďalší Piłsudského ostrý kritik ‒ výstredný radikálny pravicovo-konzervatívny politik, poslanec Európskeho parlamentu ‒ Janusz Korwin-Mikke, ktorý pravidelne organizuje svoje vlastné spomienkové pochody Varšavou 7. októbra, teda v deň, keď v roku 1918 regentská rada vyhlásila nezávislosť Poľska. Tieto nezhody však neboli jedinými spojenými sostoročnicou štátu.

ROZDELENÁ SPOLOČNOSŤ

Poľsko je dnes krajinou politicky hlboko rozdelenou na dva hlavné politické tábory vedúce medzi sebou zákerný zúrivý politický boj. Oslavy štátneho sviatku, odohrávajúce sa na pozadí tohto boja medzi konzervatívnou vládou a ľavicovo-liberálnou opozíciou, vnútropolitický konflikt výrazne poznačil.  Neschopnosť dohodnúť sa na takom symbolickom akte, ako sú oslavy obnovy vzniku štátu, priam symbolicky dosvedčuje ľudskú neschopnosť poučiť sa z dejín. Veď k deleniu Poľska, kedysi jedného z najvýznamnejších štátov Európy, viedla práve neschopnosť elity prekročiť úzky prah egoistických záujmov a v mene vyššieho princípu zhodnúť sa na spoločnom blahu.

V súčasnosti sa situácia nebezpečne opakuje. Štátny sviatok si tak oslávila vláda i opozícia po svojom. Na jednej strane dnes môžeme sledovať egoizmus opozície, ktorá v záujme potopenia vlády usilovne z celej sily  navŕtava spoločný čln, nehľadiac na to, že sa sama pri tom namočí, na strane druhej vidíme aroganciu vládnej strany, ktorá v svojej zaslepenosti  uverila klamlivej propagande vlastného úspechu, forsírovanej médiami pod jej kontrolou. Stále viac pritom z médií mimo kontroly vlády počuť nespokojnosť voličov vládnej strany Právo a spravodlivosť, ktorých rozhorčuje neefektívnosť vlády, nenapĺňanie volebných sľubov, polovičatosť riešení, ustupovanie od národnej agendy a na druhej strane neschopnosť sebareflexie prezentovanej v provládnych a vo verejnoprávnych médiách, ktorá začína čoraz viac iritovať aj voličov PiS-u. Všetko toto spolu s nedávnymi výsledkami regionálnych volieb, v ktorých si síce PiS, resp. zjednotená pravica udržala relatívnu väčšinu, ale stratila všetky veľké mestá a severozápad krajiny, naznačuje, že budúcoročné voľby do europarlamentu, ako aj poľské parlamentné voľby môže vláda prehrať.

PRIEBEH OSLÁV

Na predĺžený sviatočný víkend bolo po celom Poľsku, ale najmä vo Varšave, pripravených množstvo kultúrnych podujatí a aktivít. Okrem výstavy v Národnom múzeu a v ďalších múzeách boli pre návštevníkov prístupné príležitostné výstavy aj v archívoch, galériách a ďalších inštitúciách kultúrneho charakteru. Zvláštne výstavy boli aj v plenéri, napríklad na Krakovskom predmestí, jednej z tepien centra hlavného mesta, alebo na Zámkovom námestí, kde boli ukážky dobovej vojenskej techniky. Súčasťou osláv sa stali i rôzne koncerty, divadelné predstavenia, umelecké performance. Skrátka, akcií bolo toľko, že človek ich fyzicky nemohol za krátky čas víkendu stihnúť ani tretinu.

Za svojrázne vyvrcholenie predvečera osláv v réžii rodiny Kaczyńskovcov, príznačné pre súčasnú politickú situáciu, možno považovať odhalenie sochy prezidenta Lecha Kaczyńského, ktorý tragicky zahynul pri páde lietadla v Smolensku. Jeho brat, líder vládnej strany  Jaroslaw Kaczyński, si tak očividne splnil morálny záväzok, ktorý pociťoval voči svojej rodine. Odhalením sochy sa azda uzatvára jedna traumatická dlhotrvajúca kapitola poľskej politickej súčasnosti. Otázne je, nakoľko bolo prezieravé stavať sochu politika, ktorého časť populácie vníma skrz aktuálne politické rozdelenie spoločnosti stále veľmi živo. Lech Kaczyński, vzhľadom na krátky časový odstup od katastrofy pri Smolensku, je totiž stále pociťovaný ako osobnosť, ktorá delila a dodnes delí spoločnosť. Samotné spojenie storočnice obnovy štátu s odhalením sochy vnímajú Poliaci rozpačito. Svoj nesúhlas s touto megalomániou dal najavo dav protestujúcich, ktorí hlasným skandovaním narúšali zamýšľanú pietu, samotným J. Kaczyńskim označeným za víťazstvo. Otázne je, aký osud stretne sochu po prípadnej porážke strany PiS v budúcoročných voľbách?

Samotný sviatočný deň, ako je v katolíckom Poľsku zvykom, sa začal slávnostnou svätou omšou za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. V tento deň na pravé poludnie sa ako výraz národnej jednoty odohrala akcia „Niepodległa do hymnu“, čiže spoločné spievanie hymny za účasti prezidenta Andrzeja Dudu. Vtedy sa mali Poliaci na celej planéte symbolicky spojiť do jedeného, duchovným putom previazaného celku. Nasledovala oficiálna slávnosť na Námestí maršala Piłsudského pred areálom hrobu neznámeho vojaka, spojená s prejavom prezidenta, so slávnostnými delostreleckými salvami a s defilé vojenských jednotiek.

KONTROVERZNÝ POCHOD

Najväčšie kontroverzie okolo štátneho sviatku vyvolal už tradičný Pochod nezávislosti, ktorý veľká časť konzervatívnej populácie vníma ako ľudové vyvrcholenie osláv. História pochodu sa začala v roku 2010. Za deväť rokov táto pôvodne bezvýznamná antisystémová manifestácia radikálov prešla svojím vývojom, aby v roku pripomenutia storočnice získala status štátom organizovaného podujatia s účasťou najvyššej politickej reprezentácie zosobnenej prezidentom Dudom, premiérom Morawieckim a lídrom PiS-u Kaczyńskim za účasti dvesto- až tristotisícového davu, reprezentujúceho prierez poľskou spoločnosťou od radikálov cez konzervatívnych intelektuálov po rodiny s deťmi či veteránov Armie Krajovej. Žiaľ, tento pochod aj vinou spomínaného ostrého vnútropolitického zápasu, ako aj vinou vplyvu nemeckých mediálnych koncernov v Európe sa stal vďačným prostriedkom na zneváženie osláv poľskej nezávislosti, ktorá dodnes vyvoláva v istých kruhoch nepríjemné reminiscencie či averziu.

Poľsko, jedna z najväčších obetí besnenia hitlerizmu,tak paradoxne v očiach sveta vyznelo ako pohrobok nacizmu. Napriek tejto nepríjemnej pachuti a spomínaným organizačným zaváhaniam oslavy prebehli bez väčších problémov. Zvlášť inšpiratívne počas víkendu pôsobil prístup obyčajných ľudí, ktorí bez ohľadu na politické rozpory spontánne vyšli do ulíc Varšavy. Na každom kroku bolo v metropole napriek nepriaznivému počasiu vídať  dobrou náladou vyžarujúce tváre ľudí ozdobených národnými symbolmi či s vlajkami v rukách, ktorí dávali najavo svoju spolupatričnosť a úctu k vlastnej histórii. V tomto môžu byť Poliaci inšpiráciou pre celú Európu.

 

Text a foto: Martin JARINKOVIČ



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.