Marián SERVÁTKA: Matica slovenská je rovnako potrebná teraz, ako bola v minulosti. Práca diplomatického zboru ktoréhokoľvek štátu je veľmi dôležitá pri budovaní vzájomných obchodno-kultúrno-politických vzťahov. Samostatná Slovenská republika od svojho vzniku má nadštandardné vzťahy nielen s Poľskou republikou, ale aj so Svätou stolicou. Nielen o tom sme sa rozprávali s bývalým slovenským veľvyslancom v týchto štátoch Mariánom SERVÁTKOM.
- Ste absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave v odbore slovenský a poľský jazyk. Prečo ste sa rozhodli pre tento smer?
Rozhodli za mňa iní. Chcel som byť novinárom, aj som urobil prijímacie skúšky, ktoré sa mi zdali veľmi ľahké, ale bol to rok 1970, keď po sovietskej okupácii začínala normalizácia a ja som, jemne povedané, nebol najvhodnejší káder. Zachránil ma profesor Šimon Ondruš, ktorý ma vzal na štúdium slovakistiky a polonistiky, na ktoré milo spomínam. Prednášali nám profesori Ján Stanislav, Milan Pišút, Eugen Paulíny, Ján Števček, na fakulte pôsobilo mnoho ďalších osobností. Študovali sme v Slovanskom seminári i v Univerzitke, debatovali v Kryme, v Klube spisovateľov i vo Funuse v Horskom parku. Vtedy som bol, samozrejme, sklamaný, že ma neprijali, teraz sa na to pozerám tak, že tak to malo byť, že ak by ma boli prijali, môj život by sa uberal iným smerom, a zrejme by nebolo tak, ako bolo...
- Po absolvovaní štúdia ste ako odborný asistent pôsobili na Katedre slavistiky a indoeuropeistiky. Neskôr ste sa stali lektorom slovenského jazyka na Jagelovskej univerzite v Krakove. Aké vzťahy ste mali s tamojšími Slovákmi?
Spomínam si, že do Krakova sa nikomu veľmi nechcelo, lebo denne boli v tlači správy o kríze v Poľsku, že nie je mäso, že je tam lístkový systém... Bola to pravda, obchody boli prázdne, často iba s predavačkami, octom a nakladanými uhorkami. Lístky boli na mnohé tovary. To je na dlhé rozprávanie... Napriek tomu na to obdobie milo spomínam. Napísal a vydal som v Poľsku prvú učebnicu slovenského jazyka Podstawy języka slowackiego pre tamojších slovakistov a slavistov (zháňal som aj papier). Keď vyšlo druhé vydanie poľsko-českej konverzačnej príručky pre turistov, tak som ako mladý a odvážny odcestoval do Varšavy a zaklopal na dvere vydavateľstva Wiedza Powszechna a dal im návrh na vydanie poľsko-slovenskej konverzačnej príručky. Pani redaktorka naozaj renomovaného vydavateľstva mi povedala, že ak prinesiem doklad, že v Česko-Slovensku sa tento jazyk úradne používa, tak budú uvažovať. Buchol som dvermi. Spomínam to preto, aby sme si uvedomili, ako sme boli neznámi už hen za „českými Tatrami“, ako sa spievalo v jednej poľskej piesni. Pani redaktorka sa mi vzápätí ospravedlnila a konverzačnú príručku sme spoločne urobili, vyšla v dvoch vydaniach. Potom sa mi podarilo spoluzakladať lektorát slovenského jazyka na Sliezskej univerzite v Katoviciach, kde som napísal a vydal ďalšiu učebnicu slovenského jazyka pre Poliakov Język slowacki dla poczatkujących... So Slovákmi v Poľsku som sa stretol ešte ako študent. Vo Varšave som navštívil redakciu Života, prijal ma vtedajší predseda A. Chalupec i redaktor Ján Špernoga. Spolok Čechov a Slovákov mal v Krakove v tých časoch veľmi skromné administratívne priestory i možnosti. Začal som na nich upozorňovať vtedajších česko-slovenských diplomatov na Generálnom konzuláte v Katoviciach. A sám som sa pustil do výskumu slovenského jazyka na Spiši v Poľsku, dve či tri zimy (v lete mali gazdovia robotu na poli) som nahrával texty vo všetkých trinástich spišských dedinách, ktoré pripadli Poľsku. Publikoval som o tom viacero štúdií a obhájil kandidátsku dizertáciu Slovenský jazyk na Spiši v Poľsku.
- Budúci pápež Ján Pavol II., krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, nepovolil pre slovenskú menšinu liturgiu v rodnom jazyku. Akým spôsobom ste v tom čase vnímali túto nepríjemnú skutočnosť?
Vedel som, že tamojší Slováci sa domáhajú slovenských bohoslužieb, ale ako mladý asistent som nemal mnoho možností. Súdruhov diplomatov z československého konzulátu ani úradníkov z vtedajšieho Ministerstva školstva SR to veľmi nezaujímalo ‒ taká bola realita. Neskôr, už ako veľvyslanec SR v PR, som uvedený problém otváral na mnohých stretnutiach, dával som ho do podkladov našim predstaviteľom na rokovania s poľskými partnermi. Krajanov som, samozrejme, navštevoval, vtedy sme ešte nemali v Krakove generálny konzulát, ktorého zriadenie som navrhol. Osobne som opakovane navštívil kardinála F. Macharského v Krakove. Môžem povedať, že naše rozhovory boli veľmi zložité. Raz dokonca poslal po mne pozdrav a požehnanie pre krajanov, ktorí mali vtedy v Krakove snemovanie. Ale efekty boli minimálne. Evidoval som aj snahy o pomoc zo strany predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku. Aby som poodkryl tento boľavý problém, zverejním v tomto rozhovore udalosť, ktorá sa odohrala v Levoči na Mariánskej hore počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 1995. Ako veľvyslanec v Poľsku som sa zúčastnil na svätej omši, po nej mi biskup Dominik Hrušovský navrhol, aby som sa išiel predstaviť Svätému Otcovi (vtedy som ani len netušil, že raz mu budem odovzdávať poverovacie listiny). Udialo sa to za oltárom, bol som tam s manželkou Vierou a so synom Marošom. Pápež sa usmieval a poznamenal, že taký mladý... Dostali sme požehnanie a poberali sme sa preč. Za rohom sme stretli kardinála Macharského, ktorý mi navrhol, aby som išiel s ním, že ma chce predstaviť pápežovi. Poďakoval som mu, že práve pred chvíľou som u pápeža bol. „Ale nie so mnou!“ nástojil kardinál a ťahal ma za pontifikom. Keď ma pápežovi predstavil, pápež smejúc sa odpovedal, že pán veľvyslanec tu pred chvíľou bol, už sa poznáme. Vtedy kardinál doplnil: „Svätý Otče, spoločne s pánom veľvyslancom robíme niečo vo veci slovenských svätých omší na Spiši i Orave.“ Pamätám si to presne, lebo mi to vyrazilo dych. A Ján Pavol II. povedal: „Dobrze, to bardzo dobrze...!“ Keď sme už boli ďalej, kardinálovi som s poďakovaním povedal: „Dúfam, že ste pápežovi neklamali!“ Treba povedať, neklamal, lebo naozaj sme niečo robili, každý po svojom... Urobil som si z toho záver, že pápež chcel túto, naozaj pre Slovákov boľavú a pre neho nepríjemnú vec napraviť. A myslím, že sa nemýlim, ak poviem, že dal na to kardinálovi, svojmu nástupcovi v Krakove, aj pokyn. Preto to zverejňujem.
- Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky ste boli vymenovaný za veľvyslanca v Poľskej republike. Ako hodnotíte súčasné slovensko-poľské vzťahy?
Myslím si, že vzťahy s Poľskom majú gradujúcu úroveň. Ja som tam pôsobil pred vyše štvrťstoročím. Bola to doba bez internetu, bez mobilov, niekedy bolo potrebné robiť takú prezentáciu Slovenska ako ďaleko na Západe. Poliaci mi v tom pomáhali, mal som naozaj nadštandardné, priateľské kontakty s prezidentom L. Walesom, prezidentom A. Kwaśniewským, premiérmi W. Pawlakom, J. Oleksym, s maršálkami poľského Sejmu, ako veľvyslanec som dostal pozvanie na Walesove narodeniny do Gdanska, prezident Kwaśniewski prijal pozvanie do mojej rezidencie, a to vyrazilo dych diplomatom vo Varšave a naši páni na MZV si mysleli, že klamem. Nerád o tom píšem, lebo to vyzerá trošku ako samochvála. Ale tak to bolo a veľmi mi to pomáhalo. S poľskými partnermi som rokoval vždy priamo. Ak bol problém, predostrel som ho aj s návrhom na riešenie. Spomínam si na oslavy päťdesiateho výročia Varšavského povstania. Poliaci pozývali hlavy štátov, ktorých občania sa do povstania zapojili. Nášho prezidenta nepozvali. Napísal som list prezidentovi L. Walesovi o účasti Čaty 535 Slovákov. Zviditeľnili sme zabudnutých skromných hrdinov, navrhol som pomenovanie jedného námestíčka v mestskej časti, kde bojovali, po ich veliteľovi M. Ihringovi, od nás dostali štátne vyznamenania. Teší ma, že prešiel môj návrh na Ulicu gen. Milana Rastislava Štefánika v poľskom hlavnom meste. Menuje sa po ňom veľká ulica a na nej aj zastávka autobusu a metra! To sú malé veľké veci. Podarilo sa mnoho krokov v hospodárskej i kultúrnej spolupráci. Je to slušný zoznam v archíve MZV. A dlhý zoznam poľských priateľov, ktorí mi v mojich krokoch pomáhali. Pýtali ste sa, ako hodnotím slovensko-poľské vzťahy. Samozrejme, sú dobré. Potešilo by ma, ak by sme si od Poliakov vzali vzor ako aj v tejto dobe prehlbovať vlastenectvo, chrániť národnú kultúru a morálne hodnoty.
- Pôsobili ste aj ako slovenský veľvyslanec pri Svätej stolici. Počas prvej Dzurindovej vlády bola uzavretá tzv. Vatikánska zmluva. Aké výhody z nej vyplývajú pre Slovenskú republiku?
Zmluva sa pripravovala na Slovensku, ambasádor nebol na rokovania prizývaný. Spomínam si na situáciu, keď ma vysoký predstaviteľ Svätej stolice upozornil na jednu vážnu formuláciu, ktorú tam chcela slovenská strana na prospech cirkvi dať. Vatikán to považoval za nadštandardné a navrhoval to vylúčiť. Videl som profesionálny prístup vatikánskych expertov a na druhej strane nadbiehanie niektorých našich politikov. Medzinárodné zmluvy majú rozličný charakter, sú odstupňované, dlho sa dohodujú, dodržiavajú alebo nie, ale až na zmluvy o odzbrojení, bezpečnosti nevzbudzujú vo verejnosti záujem. Zmluvy s Vatikánom, konkordáty alebo základné zmluvy, naopak, vyvolávajú záujem politikov, médií. Aj preto som privítal iniciatívu Pápežského východného inštitútu v Ríme, jeho rektora Héctora Vall Vilardella a vtedajšieho profesora na tomto Inštitúte Cyrila Vasila, aby sme spoločne usporiadali medzinárodnú konferenciu o zmluvných vzťahoch Svätej stolice so štátmi. Spomínam si, že v predvečer konferencie mi vatikánsky kuriér priviezol pozdravný telegram od Svätého Otca. Na konferencii, ktorú Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici spoluorganizovalo, vystúpil vatikánsky minister zahraničných vecí Mons. Jean-Louis Tauran, náš minister E. Kukan, predseda KBS biskup F. Tondra. Záujem vyvolali referáty veľvyslancov krajín akreditovaných pri Vatikáne, v tom Ruskej federácie, Poľska a vedeckých osobností zo Slovenska, o. i. prof. Emílie Hrabovec, Dr. T. Hajdu, Dr. Jozefa Rydla. Po konferencii som mal na stole vzácny materiál ‒ referáty, ktoré na konferencii odzneli. A nad stolom v mojej hlave visela otázka, ako s tým naložiť. Oslovil som kardinála J. Tomka s prosbou o pomoc. Odpovedal mi, že ak to chceme vydať, musím zohnať financie, čo som vedel. Zvolil som iný postup: Slovenská republika prostredníctvom našej ambasády pri Vatikáne usporiadala konferenciu o zmluvných vzťahoch Svätej stolice, je to teda náš príspevok, náš dar Vatikánu. Požiadal som o prijatie u vatikánskeho premiéra, štátneho sekretára kardinála Angela Sodana, ktorému som predstavil dokumenty, ktoré sme pre Svätú stolicu pripravili. Pýtal sa ma, čo navrhujem. Odpovedal som, že vydať knižne. Vo vatikánskom vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana vyšla v roku 2003 publikácia Relazioni internazionali giuridiche bilateralitra la Santa Sede e gli stati: esperienze e prospettive s úvodným textom kardinála A. Sodana, v ktorom menovite ďakuje veľvyslancovi SR za zorganizovanie zaujímavej konferencie a za... Dobre mi to padlo, keď som to čítal, ale aj po rokoch podčiarkujem, že iniciatíva prišla z Pápežského východného inštitútu. Ja som iba skromne inicioval vydanie zaujímavých vedeckých textov prednesených na prestížnej konferencii. A napísané ostáva...
- V týchto dňoch sa hovorí príchode pápeža Františka na Slovensko. Aký význam pre slovenský národ by mala jeho návšteva v týchto náročných časoch?
Spomínam si na prípravu ostatnej návštevy pápeža Jána Pavla II. Bol som pri príprave písomného pozvania, nie všetci naši politici i cirkevní predstavitelia návštevu podporovali. Ešte aj dnes to môže znieť až šokujúco, ale bolo to tak. Bol som veľmi šťastný, keď mi dnešný svätý Ján Pavol II. pri rozlúčkovom prijatí oznámil, že príde. Prišiel a bola to historická návšteva. Treba predpokladať, že aj pápež František príde s istým posolstvom. Ako som počul v pastierskom liste našich biskupov, aj oni to očakávajú. Prekvapila nás však chystaná segregácia veriacich na očkovaných a neočkovaných, s ktorou, podľa jej šéfa, súhlasí KBS. Nie je to dobrý signál pred návštevou, nech už bude akokoľvek zdôvodňovaný.
- Dvojtýždenník Slovenské národné noviny vydáva Matica slovenská. Aký význam má jej pôsobenie v 21. storočí?
My sa v tomto novinovom priestore nemusíme presviedčať o význame Matice v našej histórii. Že keby jej nebolo bývalo, bolo by oveľa horšie a možno najhoršie. Matica slovenská je pomník nášho národného bytia i pamäti. Matica nám je teraz rovnako potrebná ako v minulosti. Treba, aby sme všetci doplňovali či prehlbovali jej pôsobenie tam, kde cítime potrebu a isté vákuum. Vieme, ako sa k nej správali Maďari za Uhorska, Novotný za Česko-Slovenska, ale žeby sa k nej takto správala ministerka kultúry za samostatného Slovenska? O tom sa nám, keď sme na pamätnom snemovaní na Donovaloch podpisovali výzvu na vyhlásenie zvrchovanosti, ani len nesnívalo.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív SNN