Posledný veľký buditeľ národa

thumbnail

Bez Hlinkovej politiky by nebolo samostatnej Slovenskej republiky... Slovákom chýbali osobnosti ako vodcovia národa, ktorí by podobne ako starozákonní proroci v krajnej núdzi, v biede a porobe vedeli dať národu nádej. Hovorí sa, že kto chce zapaľovať iných, musí sám horieť. Obyvatelia slovenských dedín, mestská chudoba, námezdní robotníci vo veľkomestách nerozumeli učeným apológiám, politickým úvahám ani politikárčeniu, ale empaticky vycítili, kto im chce úprimne pomôcť v ich položení a kto to s nimi myslí úprimne. Andrej Hlinka bol takouto slovenskou osobnosťou a toto cítenie más, získané azda niekde pod prahom racionálneho vnímania, ovplyvňovalo jeho pôsobenie po celý život.

Neviem, či sa niekto pokúsil zaradiť Andreja Hlinku do plejády slovenských národných buditeľov, no zdá sa, že práve on bol posledným slovenským národným buditeľom. Po ňom sme mali už len dobrých literátov, lepších alebo horších politikov, ale buditeľa sme už nemali. Podobne ako Štúr desiatky rokov pred ním sa usiloval urobiť zo Slovákov politický národ, teda národ so svojimi osobitými politicky sformulovanými ambíciami. Aj sa mu to podarilo v tom zmysle, že jeho politika si našla masovú podporu u Slovákov. Bez Hlinkovej politiky by nebolo samostatnej Slovenskej republiky... Dnes nám Hlinkov štýl určite pripadá archaický. Myslím, že Hlinku si vôbec netreba idealizovať. Na jeho zásluhách pre slovenský dnešok to nijako neuberá.

NA VÁŽKACH POSTOJOV

Osobnosti, ktoré majú veľa stúpencov, ba často sú zbožňované, majú rovnako veľa odporcov a nenávisť k nim sa dá porovnávať s mierou sympatií. Tak počas Hlinkovho života, ako aj sedemdesiat rokov po jeho smrti sa pohľady na jeho osobnosť veľmi rôznia. Hlinkova jednoznačnosť a prostorekosť bola a je príčinou jeho kontroverznosti. Hlinkov štýl reči aj písomného prejavu bol jednoduchý, razantný, ale zrozumiteľný. Bola to osobnosť, ktorá symbolizovala stav slovenskej spoločnosti, keď miera trpezlivosti národa pretiekla. On bol hovorcom tých, čo už neboli schopní viac znášať príkoria a poníženia, ktorých sa nám dostávalo od našich hegemónov, čo sa v duchu ideológií „imperialistických“ ambícií okolitých malých národov (Maďari, Česi) usilovali ovládať a podrobiť si Slovákov.

PERZEKÚCIE 1906

Za Uhorska súdny proces s predstaviteľmi Slovenskej ľudovej strany vyvrcholil na jeseň 1906, keď súdy zadržaných uznali za vinných a určili im odpykávať trest vo väzení ‒ Hlinkovi na dva roky, Šrobárovi na jeden rok a ostatným na tri až päť mesiacov. Juriga, známy svojimi revolučnými slovnými a publicistickými prejavmi proti maďarizácii, musel byť zákonite tiež postihnutý. Bratislavský súd ho 16. novembra 1906 odsúdil na dva roky väzenia za „poburovanie slovenskej národnosti proti maďarskej“, ktorého sa mal dopustiť článkami Ohŕňme rukávy a Faraoniti a Herodiani. O brutalite štátnej mašinérie proti Slovákom v roku 1906 svedčí fakt, že sa viedlo proti nim štrnásť súdnych procesov. V porovnaní s predchádzajúcim rokom nárast činil o osem procesov a na takéto množstvo zas klesol v roku 1907. V rozpätí desiatich rokov ‒ 1898 až 1908, charakterizovaných najaktívnejším maďarizačným terorom, uskutočnili uhorské súdy na Slovensku osemdesiatšesť politických procesov, kde odsúdili štyristopäťdesiatdva osôb na sedemdesiatosem rokov.

PRÍPAD ČERNOVÁ

Teror maďarských nacionalistických síl proti slovenskému národnému hnutiu  vyvrcholil 26. októbra 1907, keď žandári v obci Černová zastrelili pätnásť ľudí. Takto chceli zastaviť vysviacku nového kostola, ktorej sa domáhali Černovčania.  Spišský biskup Párvy totiž neakceptoval ich požiadavku, že ju mal vykonať ich rodák Andrej Hlinka, ktorý inicioval stavbu tohto chrámu. V súdnom procese v tejto záležitosti z päťdesiatich deviatich obvinených tridsaťdeväť uväznili (dvadsaťdva mužov, sedemnásť žien) na tridsaťšesť rokov a šesť mesiacov. Černovská tragédia vyvolala nesúhlas nielen vo vnútri štátu, ale tiež za hranicami. Zahraničná verejnosť bola informovaná nórskym spisovateľom Bjørnstjerne Bjørnsonom a britským historikom a publicistom škótskeho pôvodu R. W. Setonom-Watsonom a inými.

Robert W. Seton-Watson oboznámil verejnosť Veľkej Británie s masakrou v Černovej prostredníctvom novín The Times 31. 10. 1907 a Spectator 2. 11. 1907. Incident chápal ako výsledok brutálnej politickej perzekúcie slovenského národa zo strany časti maďarských mocenských autorít, ktoré so Slovákmi zaobchádzajú ako s politickými otrokmi.

Černovská masakra sa dostala do pozornosti aj rakúskeho parlamentu Ríšskej rady vo Viedni, kde dvaja českí poslanci podali 31. októbra 1907 v tejto veci interpeláciu. Prípad Černová mal pokračovanie na ďalšom rokovaní parlamentu, keď český poslanec Soukup hovoril o katastrofálnom postavení Slovákov najmä v školstve. O Černovej hovoril ako incidente proti maďarskej tyranii. O týchto skutočnostiach informoval britský veľvyslanec vo Viedni ministra zahraničných vecí v dvoch listoch v novembri a decembri 1907. Nezabudol zdôrazniť, že prípad vyvolal veľkú odozvu v maďarskej tlači. Z poda­ných správ možno usúdiť, že veľvyslanec podáva objektívne informácie. Andrej Hlinka sa dostal ako prvý slovenský politik do povedomia európskej verejnosti.

V KŇAZSKOM SEMINÁRI

Vtedajšie štúdium teológie s duchovnou formáciou, ktoré Hlinka absolvoval v spišskom kňazskom seminári, sa nieslo v duchu konfesionálnej tolerancie, ba dovolím si povedať, že tam vládol určitý predstupeň neskoršieho ekumenizmu, lebo vtedajších mladých teológov všetkých konfesií, a to nielen v Uhorsku, pripravovali na apologetiku s liberalizmom, modernizmom a ateizmom, čo si vyžadovalo tolerantné porozumenie pre všetky kresťanské konfesie, rovnako ohrozované novými filozofickými a politickými prúdmi. Bohoslovcovi Hlinkovi sa v hodnotení od predstavených ušla poznámka „náklonnosť k slavizmu“ a do svojho notesa si v úvode zapísal slovenské básne od Vajanského, Krčméryho, Dohnányho, Štúra, Sládkoviča, Palárika, Chalupku, teda skoro všetko od evanjelikov, čo zrejme, keď išlo o slovenský národ, vôbec neselektoval. Po kňazskej formácii a dosiahnutí základného teologického vzdelania sa stal Andrej Hlinka katolíckym kňazom, ktorý kládol dôraz na pastorálne problémy a sociálny status širokých vrstiev katolíckej populácie, čo bolo prirodzeným vyústením jeho vývoja determinovaného pôvodom i životnými podmienkami, ktoré poznal takpovediac z autopsie.

KONFESIONÁLNE POSTOJE

Hlinka mal veľmi dobré vzťahy s moravskými a českými katolíkmi. Necítil nijakú predpojatosť voči nim, ba naopak, uvedomoval si blízkosť Moravanov a Čechov k Slovákom, ako aj existenciu moravských Slovákov. Nebol však ochotný uznať tendenciu k splynutiu Slovákov s Čechmi. V úradnom orgáne Slovenskej ľudovej strany v Slovákovi vyšiel 28. októbra 1922 úvodník pod nadpisom: Radovať sa, či smútiť 28. októbra? V článku hovorí o vzniku Československej republiky a medzi iným stojí tam tvrdenie: „Kvačala (evanjelický cirkevný historik) zo spojenia Čechov so Slovákmi len konečnú záhubu Slovákov prorokoval. Čo sa i stalo. Nešťastný národ, ktorý mal roku 1914 štátotvornú schopnosť, dnes je zotretý z počtu národov.“ Článok napísal Andrej Hlinka, poslanec a predseda Slovenskej ľudovej strany. V Zápiskoch z Mírova Hlinka píše: „Ono to na Slovensku vyzerá tak, že nás Česi okupovali a že my sme podmaneným národom.“

Andrej Hlinka sa stretával s prejavom slovenského evanjelického konfesionalizmu ‒ tou bola určitá forma bohemofílie, čiže závislosti a obdivu k českému jazyku, ku kultúre, niekedy aj obdiv všetkého českého. Táto dimenzia slovenského evanjelictva je staršia ako teória československého kmeňa Jána Kollára a súvisí s jednak s používaním kralickej češtiny v cirkevnej liturgii, ale aj so silnou infiltráciou českých a moravských exulantov medzi nimi.

K zblíženiu A. Hlinku, predsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, s M. Rázusom, predsedom Slovenskej národnej strany, združujúcej prevažne evanjelikov, došlo po valnom zhromaždení Matice slovenskej 12. mája 1932, ktorú jej správca J. Škultéty zvolal aj pre vážne ohrozenie slovenčiny po vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, zostavenými jazykovým odborom Matice slovenskej. Po zvolení nového výboru MS sa dosiahla zmena čechizujúceho kurzu. Za čo však bola MS obvinená zo spolitizovania a minister Milan Hodža pripravil projekt na nahradenie Matice slovenskej Štefánikovou spoločnosťou. Prípravný výbor tvorili takmer samí evanjelici. Na pôde Matice slovenskej sa od jej oživotvorenia slovenské elity usilovali správať nepoliticky a nekonfesionálne. To však neznamená, že personálne status quo odrážalo demografickú štruktúru spoločnosti. Akceptovalo sa, že MS je viac evanjelickou inštitúciou a Spolok sv. Vojtecha, ako jej historický pendant, je katolíckou inštitúciou. Nový výbor MS z mája 1932 s Andrejom Hlinkom a s Martinom Rázusom vyvolával reminiscenciu na tandem Moyses ‒ Kuzmány.

ZÁPAS O AUTONÓMIU

Hlinkova strana začala rok 1938 v znamení hesla: „V novom roku – do útoku!“ Slovenskí akademici začali boj za práva slovenčiny na univerzite a vo verejnom živote pod heslom: „Na Slovensku – po slovensky!“ Zápas o autonómiu ožíval pod výzvou slov, ktoré povedal Matúš Černák na konci roka 1937 a ktoré zelektrizovali celé Slovensko: „Náš je ten kus zeme pod Tatrami, nám z nej patrí výnos celý.“  Andrej Hlinka si tiež pokladal za povinnosť znovu upozorniť Prahu, že aj trpezlivosť holubičieho národa má svoje medze a na veľkej ľudovej manifestácii v Žiline vyslovil pamätnú vetu: „Ak nás Praha nepočuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, povieme Prahe S Bohom.“

Pod tlakom medzinárodnej situácie ‒ najmä od marca 1938, keď Rakúsko sa stalo súčasťou Nemeckej ríše ‒ pražská vláda bola nútená hľadať riešenie vnútropolitických otázok, medzi ktorými bol aj problém slovenskej autonómie. V máji 1938 bol schválený rámcový návrh tzv. národnostného štatútu a začali prichádzať nové ponuky aj od HSĽS. Vládna tlač ich vyzývala na „dohodu“, jednotu a solidaritu; inými slovami, aby prestali domáhať sa autonómie. Hlinka im odpovedal: „Áno, my sme za dohodu, ale za tú Pittsburskú!“ Nebol ochotný zastaviť boj o autonómiu len preto, že československá vláda mala starosti so sudetskými Nemcami a s inými neuspokojenými národnosťami. Túto Pittsburskú dohodu, v ktorej sa česká stránka legálne zaviazala dať Slovensku plnú administratívnu autonómiu,  chceli Slováci pripomenúť celému národu i celej svetovej verejnosti práve v roku1938, na dvadsiate výročie jej podpísania.

POSLEDNÉ VYSTÚPENIE

Veľká celonárodná manifestácia, kde sa tieto skutočnosti zdôrazňovali, sa konala 5. júna 1938 v Bratislave. Bolo to veľké ľudové zhromaždenie, aké hlavné mesto Slovenska dovtedy nezažilo. Za účasti delegácie amerických Slovákov a za prítomnosti asi šesťdesiattisícového zástupu prehovoril aj Andrej Hlinka. Bolo to jeho posledné verejné vystúpenie. Jeho prejav bol relatívne krátky, ale čo povedal, malo svoj oduševňujúci účinok na zhromaždených. Obsahom jeho prejavu bolo: Vydržať, nepopustiť, víťazstvo autonómie sa nezadržateľne blíži! Akoby bol cítil, že toto je jeho posledné stretnutie, a preto sa lúčil so svojimi vernými spolubojovníkmi ubezpečujúcimi slovami: „Národe môj, milujem ťa, a či budem žiť, alebo v zemi hniť, milovať ťa neprestanem.“

Po slávnosti sa Andrej Hlinka odobral do bytu svojho priateľa bratislavského kanonika Jozefa Šrobára. Sem prišli za ním niekoľkí zahraniční novinári a jeden z nich – spravodajca talianskej tlačovej agentúry Stefani – mu položil otázku: „A vari by ste nechceli samostatnosť?“ Hlinka mu odpovedal protiotázkou: „Ktorý národ na svete nechce samostatnosť?“

O päť dní po veľkej bratislavskej manifestácii Hlinka ďakoval účastníkom osláv v denníku Slovenská pravda, kde ich prorockými slovami uisťoval o blížiacom sa víťazstve: „Teraz, keď som videl tvoju silu, národe môj, videl som ako biblický Simeon  príchod tvojej spásy. V tom ohromnom zástupe videl som blížiť sa tvoje vykúpenie. Áno, tvoje spasenie sa blíži, a keď ja odídem, národe môj, ty ži šťastne vo viere otcov a verný sebe.“

Peter MULÍK ‒ Foto: archív SNN



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.