KOMENTÁR Romana MICHELKA
Pred päťdesiatimi rokmi XIV. zjazd Komunistickej strany Československa (KSČ) prijal dokument, ktorý znamenal na ďalších dvadsať rokov politiku normalizácie so všetkým, čo k tomu patrí: zacementovaním neschopných, ale servilných kádrov, prenasledovaním iných názorov previerkovými komisiami, aroganciou moci. S istou mierou zveličenia možno konštatovať, že niečo podobné, ale v bledomodrom, nás čaká teraz. Jediné, čo bude iné, je, že to nebude trvať celých dvadsať rokov. Aj keď tie, najskôr, tri roky môžu znamenať pre Slovensko zahodenie šance, aká sa vyskytne raz za generáciu. Iste, hovorím o Pláne obnovy, ktorý by pre schopnú a kompetentnú vládu znamenal možnosť posunúť našu spoločnosť o riadny kus dopredu, a dokonca by sme sa mohli vďaka inteligentne investovaným prostriedkom vyhnúť pasci stredne príjmových krajín, do ktorej pri súčasnej garnitúre neúprosne smerujeme.
Poďme však k nášľapným mínam, ktoré na túto koalíciu po „zažehnaní hlbokej politickej krízy“ stále číhajú. Jej podstata sa totiž nijako zásadne nevyriešila. Tou je osoba lídra najsilnejšej koaličnej strany. Áno, Igor Matovič neodišiel, Igor Matovič naďalej trvá, a čo je ešte horšie, neodišiel ani jeho úhlavný koaličný kritik Richard Sulík. Vládna rošáda koaličnú krízu len na krátko odsunula. Je to asi dočasná náplasť na situáciu, ktorá už bola neúnosná. To svedčí o tom, že to, čo práve prežívame, nie je koniec koaličnej krízy, ale len oddychový čas. Igor Matovič je totiž práve ten, ktorý z tejto krízy vyšiel ako porazený. On sa musel vzdať kresla premiéra, ako aj svojho priateľa exministra zdravotníctva Mareka Krajčiho, pritom jeho koaliční kritici neprišli o nič. Je teda len otázkou času, kedy svoje kľúčové ministerské postavenie vo vláde použije proti koaličnému partnerovi. Niet pochýb, že ďalšie kolo koaličnej krízy nastane už možno na jeseň pri príprave rozpočtu na rok 2022. Je veľmi pravdepodobné, že ďalšie zlomyseľnosti minimálne Richard Sulík nebude tolerovať, a tak nové kolo krízy máme doslova naprogramované.
Koaličná kríza však ukázala aj viacero ďalších morálnych „defektov“ v rámci koalície. Najvypuklejšie sa to prejavilo v osobe líderky ZA ĽUDÍ Veroniky Remišovej. Jej politické lavírovanie nadobudlo také obludné rozmery, že aj v rámci súčasnej koalície to prekvapovalo. Ukázalo sa, že pri výbere svojho nástupcu mal „otec zakladateľ“ Andrej Kiska zlú ruku. Veľmi skoro sa odhalilo, že jeho nástupkyňa nikdy nedisponovala potrebnou odbornosťou, mierou prirodzenej autority, predovšetkým však charakterom. Celý spor o charakter koalície bol zo strany Veroniky Remišovej vedený vierolomne voči svojim kolegom z poslaneckého klubu, ktorí, až na malé výnimky, mali koalície na čele s Igorom Matovičom plné zuby, ako aj voči svojmu koaličnému partnerovi SaS. Počas celej krízy sa akoby stavala za taktiku svojho tímu, aj keď z každého jej slova bolo jasné, že to nemyslí úplne vážne, zároveň si „išla svoju hru“ a robila všetky kroky, aby ju reálnymi vyhláseniami torpédovala. Nechala všetkých spolupracovníkov „pracovať na seba“, a zároveň sa vždy stavala proti všetkému zásadnému, na čom sa pred chvíľou dohodli. Touto taktikou miatla nielen súperov, ale aj vlažných. Len pre jej ne/postoje sa istý čas vážne uvažovalo aj o trojkoalícii bez SaS. Po tomto fatálnom morálnom zlyhaní je jasné, že perspektíva strany ZA ĽUDÍ sa končí horizontom volieb v roku 2023. Zároveň prirodzená autorita líderky ZA ĽUDÍ sa dostala na úroveň štatistickej chyby. Ak by ju dnes vyzval na súboj o post šéfky strany ktokoľvek aspoň trocha príčetný, bol by to jej koniec. K tomu by mohla mať najväčšie predpoklady dnes už znova ministerka spravodlivosti Kolíková, ktorá na rozdiel od svojej straníckej šéfky ukázala charakter a schopnosť prijať i principiálne rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú aj jej osobne. Ak by to malo zmysel, čo však naozaj nemá, tak by mohla kandidovať na post predsedníčky ZA ĽUDÍ. Resuscitovať mŕtvolu, ktorá si už prešla nielen klinickou, ale aj biologickou smrťou, už význam nemá. Nemožno zabiť toho, kto je už mŕtvy. Druhým kolaterálnym dôsledkom krízy je definitívne pochovanie projektu ZA ĽUDÍ.
V najbližších časoch tak budeme svedkami výpredaja poslaneckého klubu podľa vzoru: čo mladé zutekalo, čo staré nevládalo. Prvá potvrdená lastovička je už známa. Poslanec Valášek prestupuje do Progresívneho Slovenska (PS), pred koncom volebného obdobia Kollár pravdepodobne prestúpi do SaS, no a duo Šeliga a Žitňanská by sa rado vrátilo do rodného KDH. Uvidíme.