Nezameniteľný slovenský maliar Ľudovít Fulla sa narodil pred sto pätnástimi rokmi. Slovenské výtvarné umenie má niekoľko výrazných maliarov. Každý z nich má svoj nezameniteľný rukopis, ktorý široké vrstvy ľudí vnímajú často už od útlych rokov vo forme ilustrácií v obľúbených rozprávkových knihách či v učebniciach, tí starší aj v podobe množstva reprodukcií, ktoré viseli vo verejných budovách. Jedným z takýchto nezameniteľných autorov je aj Ľudovít FULLA. Ani pre tých, ktorí sa nestretávajú tak často s výtvarným umením, nie je problém určiť autorstvo Ľudovíta Fullu. Charakteristický rukopis zostáva v pamäti vari každého, kto sa len krátko zadíval na niektorý z jeho obrazov či kresbu. Máloktorý zo slovenských maliarov sa môže tešiť takémuto daru – zo zakladateľských postáv moderného slovenského výtvarného umenia azda len Martin Benka svojou zemitosťou, Miloš A. Bazovský farebnosťou a napokon Ľudovít Fulla svojou expresívnosťou. Oravský básnik a Clementisov tajomník Theo H. Florin vo svojej gratulácii k Fullovej sedemdesiatke napísal: „Veľkým umelcom je iba ten, ktorý hlboko nazrel do duše svojho ľudu, ktorý hlboko pochopil cítenie jeho a ktorý nahmatal pulz svojho národa.
■ INŠPIRÁCIA AVANTGARDOU
Ľudovít Fulla sa narodil sa 27. februára 1902 v Ružomberku. Už od detstva rád kreslil a maľoval, preto zanedbával štúdium nielen na gymnáziu v Ružomberku, ale aj na Vyššej obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne, kam ho otec po neúspechu na gymnáziu poslal študovať. Ako prvá rozoznala chlapcov talent jeho učiteľka a presvedčila otca, aby mu nebránil ísť za hlasom nadania. Rok bol v maliarskej škole v Bratislave, no potom odišiel do Prahy, kde študoval na Umelecko-priemyslenej škole. Ľudovít Fulla jedinečným spôsobom spojil podnety európskeho avantgardného maliarstva s inšpiráciami slovenským ľudovým umením, ikonopisnou maľbou, detským výtvarným prejavom. Výsledkom bol originálny a autentický výtvarný jazyk, no nielen to. Počas štúdií sa Fulla spriatelil s kolegom, poslucháčom AVU Mikulášom Galandom, ďalším kľúčovým maliarom našej výtvarnej scény.
■ SÚKROMNÉ LISTY
V roku 1927 sa skončili pražské študentské roky a Fulla sa vrátil na Slovensko. Existenčné možnosti tu však boli pre umelca minimálne. Začal učiť kreslenie v Senci a pokračoval v Malackách. Neskôr učil v Bratislave v škole umeleckých remesiel, ktorá vznikla podľa vzoru nemeckého Bauhausu. Umelecká, pedagogická i teoretická spolupráca oboch mladých umelcov – Fullu a Galandu, ktorí navyše zdieľali aj spoločný ateliér, sa odteraz naplno rozbehla. Fulla ju neskoršie označil za „zlatý vek nášho života“ a trvala až do predčasnej Galandovej smrti.
Štyri vydané bibliofilské zošity textov a reprodukcií pod názvom Súkromné listy Fullu a Galandu z rokov 1930 – 1932 sú nielen dôležitým kultúrnohistorickým dokumentom, ale sú považované aj za prvý manifest moderného slovenského umenia. Začiatkom tridsiatych rokov sa Fulla vo svojej tvorbe inšpiroval detskou kresbou, kubizmom, dielom P. Kleea, M. Chagalla, L. Feiningera, K. Maleviča a W. Kandinského. Neskôr rozvíjal vlastnú poetiku výtvarného obrazu, opierajúcu sa o plošnosť a dekoratívnosť, o znalosť ľudového umenia a východoslovanského ikonopisu i svetovej moderny. Už v týchto rokoch sa dostal na čelo moderného slovenského maliarstva a jeho obraz Pieseň a práca, ktorý mal pôvodne byť predlohou na fresku pre neuskutočnené reštaurovanie románskeho kostolíka v Klížskom Hradišti pri Topoľčanoch, bol ocenený Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937. Uznania sa dostalo aj jeho priekopníckym scénickým výpravám uvádzaným na scéne Slovenského národného divadla.
■ KONTINENTÁLNY POSOL
Počas vojnových rokov sa Ľudovít Fulla venoval najmä ilustrátorskej tvorbe. V povojnových časoch sa opäť vrátil k maliarstvu a vo svojich dielach oslavuje roľníkovu prácu a krásu ľudových typov. Po založení Vysokej školy výtvarných umení viedol tri roky oddelenie monumentálno-dekoratívneho maliarstva. Potom žil ako slobodný umelec na voľnej nohe v Bratislave a neskôr v Žiline. V polovici päťdesiatych rokov vrcholilo jeho maliarske úsilie v tvorbe rozmerných syntetizujúcich kompozícií. V Žiline si založil svoju súkromnú galériu, čo bol vtedy pomerne ojedinelý jav. V tomto období okrem rozprávkovej a dedinskej tematiky spracúval nové a pre neho nezvyčajné témy mestské, ateliérové a zátišia. Po smrti prvej manželky odišiel do rodného Ružomberka. Rozsiahlu zbierku svojich diel, ktoré sa dnes nachádzajú v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, daroval štátu. Umenovedkyňa Ľudmila Peterajová vo svojej malej biografii o Ľudovítovi Fullovi pri charakteristike jeho diela napísala, že „neraz bolo jediným poslom slovenskej kultúry na vzdialených kontinentoch...“.
Ľudovít Fulla zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave a pochovaný je v rodnom Ružomberku.
Marek DANKO – Foto: archív