Do Pienin pravidelne chodievam už takmer pol storočia a rovnako dlho sa túlam poľanami pod Troma Korunami, kde kedysi stáli zrubené senníky, prístrešky pre koscov, pastierov a statok, kam sa ľudia a zvieratá nasťahovávali na väčšiu časť roka. Nevyplácalo sa im zháňať dobytok z paše a odchádzať od rozrobenej roboty, ktorej tu bolo od jari do jesene. A tak len hrabačky a gazdiné, čo sa museli postarať aj o imanie v dedine, vynášali sem na pleciach ťažké „zajdy“, trmácali sa zaránky orosenými lúkami do vrchov a späť za súmraku do dedín v dolinách, aby potom na starých hnátoch a chrbtoch znášali následky reumy, ktorá ich všelijako krivila na kuľbaby...
Mnohé chyžky tamojší gazdovia zanechali zubom času, nemnohé opravili na víkendové chatky. V takomto drevenom senníku nad Litmanovou sa 5. augusta 1990 udial zázrak zjavenia Bohorodičky, ktorý sem priťahuje tisícky veriacich, a od potôčka Rozdiel sa vydávajú popri Krížovej ceste na horu Zvir početné púte a procesie. Také ako počas litmanovskej Archieparchiálnej odpustovej slávnosti počas minulého augustového víkendu so svätými liturgiami celebrantov ‒ vladykov Jána Babjaka a Jonáša Maxima ‒ a s celonočnou adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou...
Kopce v Ľubovnianskej vrchovine sú ako hrudy ovčieho syra. Zaoblené na chrbtoch a mäkko modelované k úpätiam vinú sa do diaľky až k tatranským strminám. V bielych oparoch svitaní i v temravejúcich podvečeroch rozprestierajú pred zrakom príjemnú, pohodovú kartografiu, kde sa zrak môže do sýtosti nabažiť na nebeských atmosférických pútačoch, aj na prírodnej scenérii vystavanej z kulís lesa, horských lúk a polí. Za siluetou Ľubovnianskeho hradu možno tušiť Sulínske pramene a ešte ďalej smerom k Chmelnici, kde sa kedysi dávno usadili nemeckí osadníci rovnako ako vo Forbasoch či v Hniezdnom, sú minerálne pramene Novoľubovnianskych kúpeľov. Za nimi Plaveč ‒ hrad divokých pohraničných strážcov Polovcov, ktorých sem panovník povolal až odkiaľsi z ruských stepí. Malebné meandre rieky Poprad a nad nimi Míľava a blahodarné liečivé Ružbachy ‒ ich silne mineralizované vody vytvárajúce travertínové čudá, ktorým môžu konkurovať len obrovité hrnce vyvŕtané balvanmi vo vápencovom kaňone riečky Lipník, predierajúcej sa úžasným Jarabinským prielomom. Odtiaľ je už do Litmanovej len na skok...
Prešiel som ten chotár v lete aj v zime. Vie ťa opantať ako hypnotizér, že sa cítiš ako v siedmom nebi, ale vie ti nahnať aj malú dušičku a kopu strachu, keď sa od Lesnej a Stráňan privalia čierňavy, vietor zalomcuje smrečinami a majestátne ihličnany na oblačný hrmot odvetia zlovestným šumom. Na Eliášovke sa tie mračné periny rozdrapia a potom cícerkami leje alebo ťa bičuje snežný víchor, ktorý ti do každého nekrytého miestečka na tele vpichuje tisícky ihiel. Vtedy ako bezmocný ľudský mravec cítiš prevahu prírody a hľadíš si rýchlo zachovať zdravú kožu i holý život.
Táto idylická rajská Stvoriteľova záhradka sa vie v momente zmeniť na pekelný kút. Zažil som v Ľubovnianskych vrchoch ako dospelý niekoľko takýchto neľútostných búrok a mal som poriadne malú dušičku. Preto sa nečudujem vtedy ani nie dvanásťročným deťom, Ivete Korčákovej a Katke Češelkovej, že v takomto nečase, ktorý ich vtedy prikvačil pri pasení statku na hore Zvir, sa v strachu utiahli do starého senníka a tu sa im uprostred zrubu zjavila krásna žena v bielom plášti a modrom závoji so žiariacou korunou okolo hlavy, aby ich ochránila... Matka Božia! Vznášala sa nad nimi celou cestou z lesa až k božím mukám nad dedinou...
Odvtedy ju už nevideli, ale každú nedeľu popoludní sa s nimi rozprávala a stále početnejším pútnikom, ktorí zázraku Zjavenia uverili a prichádzali tu spolu s malými litmanovskými vizionárkami, odovzdávala Panna Mária ich prostredníctvom svoje posolstvo.
Ja som ho pochopil ako zhášanie strachu a zloby, vzývanie pokoja v duši a volanie po mieri...
Emil SEMANCO
Foto: Internet