Pozoruhodný kňaz Ján Maliarik – prekliaty služobník lásky

Sekretariáty štátnikov zasypával protivojnovými výzvami a mierovými memorandami. Ján Maliarik sa narodil 7. novembra 1869 na Myjave. Jeho knihy sú dostupné v mnohých knižniciach, režisér Martin Kákoš nakrútil  o ňom film Prekliaty služobník lásky, a predsa dodnes ostáva pre širokú verejnosť skôr neznámy... Otec Jána Maliarika bol jednoduchý muž, ktorý pracoval ako nosič vriec. Odvaha a zmysel pre spravodlivosť mu však nechýbali, a tak sa aj napriek zúriacej maďarizácii zapojil do boja za národnú slobodu, čo ho pripravilo o život.Ako jedenásťročná polosirota bol mladý Ján mimoriadne bystrý a nadaný žiak, vďaka čomu sa dostal na gymnázium v Skalici, neskôr na evanjelické lýceum v Bratislave a na učiteľský ústav v Šoprone. Po maturitných skúškach nastúpil na teologickú fakultu v Bratislave a štúdium dokončil v Prešove. Za kňaza ho vysvätili v roku 1899. Duchovnú službu vykonával v obci Nemcovce neďaleko Prešova. Sklamaný morálnou, etickou i vzdelanostnou úrovňou tunajších obyvateľov odchádza po dvoch rokoch pastoračnej činnosti do Veľkých Levár, kde pôsobí ako kňaz až do núteného odchodu do dôchodku v roku 1914.

■ OVLÁDAL AJ SANSKRIT

Svoje prvé dielo Od Časného k Večnému podľa Šrí Šankaračária (1909) vydal až krátko pred dovŕšením svojich štyridsiatich rokov. Kniha vyvolala záujem najmä u znalcov indickej filozofie, pretože Maliarik sa v diele prejavil ako v našich pomeroch neobyčajne sčítaný znalec indickej mentality. Okrem toho v spise preukázal dobrú orientáciu v sfére všetkých veľkých svetových náboženstiev a filozofických systémov.

Vysoký intelekt Jána Maliarika odzrkadľuje aj skutočnosť, že ovládal jedenásť jazykov, ktoré sa naučil, aby si svoje obľúbené diela mohol čítať v origináli. Medzi jazykmi, ktoré ovládal, vyniká najmä sanskrit. V tých časoch bol totiž ešte pre väčšinu slovenských učencov veľkou neznámou.Popri  kňazskej a  spisovateľskej činnosti sa venoval aj prednášaniu. Vydaniu spomenutej knihy predchádzala séria prednášok, ktoré uskutočňoval od roku 1908 vo Viedni, v Prahe a v Brne.

Po vydaní svojej prvotiny publikoval desiatky kníh a článkov, ktoré dodnes ostávajú obľúbené v kruhoch Maliarikových nasledovníkov, a to aj napriek zložitej štylistike a svojskému používaniu interpunkcie.

■ PRÍKLON K DUCHOVNU

Všetky podstatné prvky svojej koncepcie zhrnul do piatich hlavných diel: Celozemský univerzálny štát (1925); Proč Je Mezi Spisovateli, Umělci, Politiky, Státniky, Žurnalisty atd. ... Tolik Nevraživosti? (1927); Hlas Kňaza Jána Maliarika (1929), Meine Korrespondenz Mit Dem Indischen König Mahendra Pratap, Raja (1933) a Tristo hriechov ľudských (1935). Podstatou Maliarikovej filozofie je láska – láska k všetkému živému, tak ako je opísaná v náuke Ježiša Krista či v spisoch indických mystikov a budhistických majstrov. Maliarik vo svojich knihách a v článkoch plných výziev a príkazov určených čitateľom (v diele Unia Slovensko-Polsko-Česká napríklad  uvádza: „... čím rýchlejšie a čím radikálnejšie poslúchnete: tým lepšie pre vás... a tým lepšie pre celý svet) poukazuje na potrebu odklonu od materializmu a smerovania k duchovnu. Taktiež upozorňuje na neustálu platnosť pravidla akcie a reakcie; činnosť vykonávaná so zlou motiváciou vraj nemôže priniesť nikomu šťastie a pod.

Maliarik bol tiež presvedčený o tom, že cieľom ľudského života má byť dosiahnutie Boha, ktorého vo svojich dielach označuje aj pojmom „centrálne vedomie“, v čom už možno vidieť odraz fascinácie indickou filozofiou. Okrem ázijských náuk ho zaujala aj európska filozofia – najmä  nemecká a grécka. S obľubou si čítaval najmä diela nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho, s ktorým sa stotožňoval v myšlienke, že západné filozofické myslenie došlo na koniec svojho vývoja, a uchvátil ho aj odpor nemeckého mysliteľa k ľudskej nízkosti, čo Maliarik zreteľne vyjadril vo svojej knihe Mravnost a patriotismus, nationalismus, confessionalismus slovami: „Hle! Jak děsně nemorální jest náš přítomný věk a jeho duše: člověčenství.“ (s. 12).

■ TRAKTÁTY O ŠTÁTE

Popri tvorbe filozofických spisov sa venoval aj písaniu básní, modlitieb a piesní, ktoré však súborne vyšli až po jeho smrti v roku 1996. Napísal  prózy Sirota kráľom (1913) a Sulabhá. Tento román  prvý raz kompletne vyšiel až po autorovej smrti v roku 1992. Prezentuje v ňom myšlienky známe zo skorších filozofických diel. V prvom menovanom spise čerpal zo svojej práce o Šrí Šankarovi a druhé dielo poukazuje na fiktívne uplatnenie princípov celo-zemského univerzálneho štátu v Indii. Sulabhá tiež obsahuje množstvo rozhovorov, v rámci ktorých autor odhaľuje jednotlivé prvky svojej filozofie a základné princípy štátnej koncepcie, ktorú navrhol v diele Celo-zemský univerzálny štát.

■ PRINCÍP LÁSKY

Napriek tomu, že Maliarik celý život hlásal myšlienky lásky a tolerancie, bolo nemálo takých, čo ho nenávideli. Už v roku vypuknutia prvej svetovej vojny začína písať memorandá, listy a výzvy štátnikom, v ktorých žiada o zastavenie bojov. Vzhľadom na svoje počínanie ho rakúske úrady označili za vlastizradcu a blázna a nanútili mu odchod do predčasného dôchodku. Keďže nesúhlasil ani s Lutherovou tézou Sola Fide, podľa ktorej môže byť človek spasený len skrze vieru, dostáva sa aj do sporu s vtedajšími predstaviteľmi evanjelickej cirkvi. Z Maliarikovho uhla pohľadu sú totiž dobré skutky dôležitejšie než viera.

■ BLÁZINEC KATEŘINKY

Po exaltovanom vystúpení v Prahe 16. februára 1916 počas prestávky predstavenia Wagnerovej Valkýry, keď žiadal o zastavenie všetkých bojov, previezli ho do pražskej psychiatrickej liečebne Kateřinky. Ani tu však neustal vo svojom zápase proti vojnovému besneniu. Počas necelých dvoch rokov, ktoré tu strávil, písal listy, v ktorých vyzýval svetových štátnikov na zastavenie bojov, a skoncipoval tu aj svoju predstavu o celosvetovom univerzálnom štáte – útvaru bez hraníc, s jediným vládnucim orgánom, v ktorom sa má napĺňať kozmický zákon lásky až po docielenie jednoty v absolútne, čiže v Bohu.

Maliarik v tomto čase už niekoľko rokov udržiaval korešpondenciu aj s mnohými vplyvnými osobnosťami – so spisovateľom L. N. Tolstým, s indickým exilovým kráľom rádžom Mahendru Pratapom a s islandským spisovateľom Ingvarom Sigurdssonom, ktorých intervencia prispela k tomu, aby ho nepopravili, ako to pôvodne chceli rakúske úrady.

Zo psychiatrickej kliniky ho napokon prepustili  bez určenia jednoznačnej diagnózy. V jeho spisoch však badať príznaky viacerých duševných porúch – napríklad depresie, viažucej sa najmä na problematiku smerovania ľudstva, a niektoré jeho prejavy svedčia o blude velikášstva; nechával si napríklad bozkávať ruky, od žiakov vyžadoval, aby sa jeho texty učili naspamäť, považoval sa za nedotknuteľného a nekritizovateľného. Vo svojom diele Provolání hovorí o sebe ako o inkarnácii „vyššej duchovnej bytosti“ a v inom diele – v knihe Cesta k blahu a mieru zmierením náboženstiev a osvietením a polepšením národov vyčíta prezidentovi Masarykovi, že sa mu neprišiel pokloniť do Veľkých Levár, kde pôsobil ako kňaz trinásť rokov. Tam sa aj vrátil po pobyte na psychiatrii, aj keď už nemohol vykonávať kňazské povolanie.

■ VEŠTEC A TELEPAT

V tomto obraze vlastnej dokonalosti ho utvrdzovali aj jeho žiaci, ktorí tvrdili, že vedel veštiť a ovládal telepatiu, čo potvrdzuje údajná návšteva Klementa Gottwalda v čase pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ktorému vraj Maliarik „vyveštil“, že sa stane prvým komunistickým prezidentom Česko-Slovenska.

Na druhej strane preceňovaniu u Jána Maliarika možno porozumieť, ak vezme do úvahy jeho rozhľadenosť, jazykové nadanie a správanie zhodné s princípmi apoštolskej chudoby. Všetky knihy totiž vydával na vlastné náklady a rozdával ich zdarma, nemal nijaký osobný majetok, aj izbu u Karoly Malej, učiteľky vo Veľkých Levároch, si iba prenajímal. Bol prísny vegetarián a stravoval sa skromne, jedol najmä zeleninu, pretože: „U ludí mäso požírajúcich nemože byť reč o mravnom pokroku!“ (Tristo hriechov ľudských). Najväčšie potešenie mu spôsobovalo, keď obdaroval druhých, a najradšej mal deti, lebo ich naivita a nepoškvrnenosť mu pripomínali to najlepšie z človeka.

■ TRISTO HRIECHOV

V diele Tristo hriechov ľudských sám seba predstavuje ako vykupiteľa ľudstva, čo už svedčí o možnej prítomnosti parafrenického syndrómu, v rámci ktorého sa chorý považuje za svätca či osobu povolanú rozhodovať o osude ľudstva. Doslova píše, že vykúpi ľudstvo: „Ale či to bude zajtra... alebo až za rok... poprípade za 10 rokov... poprípade za 1000... za milion rokov... na tom nezáleží. Ja už ľudstvo vykúpim.“

Maliarik nezostal nečinný ani na sklonku života v čase druhej svetovej vojny. Neustále vypisoval listy štátnikom, navštevoval veľvyslanectvá a vyzýval na usporiadanie mierových konferencií. Zjavnú schizofréniu vidieť v odpore k akejkoľvek forme násilia, keď gulagy považuje za zariadenia, v ktorých „väzni platia za svoje zlé minulé činy“ (Svaté vážné provolání moudrosti a lásky k Celému Zemskému Lidstvu! I. – II.).

Predčasná smrť po operácii pečene vo veku nedožitých sedemdesiatich siedmich rokov mu, žiaľ, neumožnila korigovať niektoré názory, ale mnohé výzvy obsiahnuté v obrovskom knižnom a publikačnom diele, ako i myšlienka zjednocujúcej lásky či vytvorenia „raja“ na zemi ostávajú aktuálne do dnešných dní.

Pavol IČO - Foto: archív,internet