Ferdinand JURIGA: Hanba tomu, kto zhavranie alebo ochabne v boji za spravodlivosť. Scenáristu a spisovateľa Jozefa Vranku pozná čitateľská verejnosť najmä zo životopisného románu z Doliny prerástol hory o reverendovi Jozefovi Murgašovi, ktorý sa výrazne zapísal do análov bezdrôtovej telegrafie. Koncom vlaňajšieho roka ponúkol redakcii Slovenských národných novín na publikovanie text o ďalšom významnom kňazovi a politickom predstaviteľovi slovenských národno-emancipačných snáh Ferdinandovi Jurigovi, ktorý autor tiež zamýšľa spracovať na publikovanie vo väčšom faktografickom formáte ako životopisnú črtu. Úryvok z nej sme publikovali vlani v čísle 41 SNN. Keďže sa stretla s pozitívnym ohlasom a viacerí čitatelia nás požiadali, aby sme o tomto málo známom svojráznom a obetavom duchovnom napísali viac, obrátili sme sa na autora, aby týmto požiadavkám vyhovel ďalším konceptom z pripravovanej knihy Náš Ferdiš...
Znepokojuje ma, že sa mi nepodarilo získať nejaké písomné dokumenty o tom, ako ho prijímali naši predchodcovia. Koľkí z nich si uvedomili, aký vzácny dar dostali v osobe tohto človeka. Čo všetko osožné môže pre nich okrem pastoračnej činnosti vykonať. Pamätníci, ktorí v rokoch jeho príchodu a pôsobenia v Dolnej Strede boli v dospelom či dospievajúcom veku, už nežijú. A tak som sa kadečo usiloval povyzvedať od takých, ktorí síce v tom období neboli ešte na svete, ale v pamäti im zostalo rozprávanie ich rodičov, príbuzných a známych o svojráznom pánovi farárovi ThDr. Ferdinandovi Jurigovi.
■ ZA FARSKÝM HUMNOM
Začnem spomienkami už nebohého pána učiteľa Jána Nosáľa z nášho rozhovoru okolo roka 1980. Bol to otec v tom čase známeho rozhlasového redaktora a autora textov populárneho ľudového rozprávača Strýca Marcina Ing. Vladimíra Nosáľa, s ktorým sme mali takmer v susedstve chaty. Tento pán učiteľ, keď som mu pri jednej z našich debát prezradil, že pochádzam z Dolnej Stredy, pousmial sa a zmĺkol... Na jeho tvári som pobadal zmenu. Nevedel som si ju vysvetliť. Zvíťazila vo mne zvedavosť.
‒ Pán Nosáľ, pri vyslovení názvu mojej rodnej obce, ste sa mierne pousmiali a zmĺkli. Pripadalo mi to, ako by ste sa nad niečím zamysleli.
‒ Prebudila sa vo mne nostalgia na moje mladé časy. Ako mladý učiteľ som sa dostal učiť do vašej susednej obce Šintavy. Učitelia z okolitých obcí sme sa dosť často stretali v Dolnej Strede, aby sme si vypočuli prejav či kázeň vtedajšieho dolnostredského farára Ferdiša Jurigu. Radosť ho bolo počúvať. To bol taký rečník, že mu nebolo páru. Často sme sa s ním vídali, keď mu to jeho povinnosti dovolili, či už v škole, na fare a v letných dňoch aj pri Váhu, ktorý tiekol takmer za humnom jeho fary. Ale najkrajšie to bolo, keď sme sa zišli za farským humnom. Tam mala ochranná protipovodňová hrádza takú prijateľnú trávnatú šikminu. Doktorovi Jurigovi, niekedy sme ho oslovovali aj pán poslanec, doniesli stoličku, dali mu ju na rovnú plochu pod hrádzou a my sme si na trávnatú šikminu prestreli vreckovky, posadali si a cítili sme sa ako v prírodnom amfiteátri. Tieto stretnutia s pánom poslancom Jurigom boli také populárne a poučné, že sme sa nevedeli dočkať ďalšieho stretnutia...
‒ Nezohrávali v tej nedočkavosti nejakú rolu aj mladé učiteľky?
Neodpustil som si jemné podpichnutie. Jeho starecké oči i tvár ožili.
‒ Jedno s druhým. Viete, u Ferdiša, medzi sebou sme ho tak volali, sme obdivovali, ako to všetko zvládne. Nikdy sme na ňom nepobadali ani náznak únavy. A jeho iskrivé prejavy či už v sneme, v parlamente, alebo na manifestačných stretnutiach ťali, ako sa vraví, do živého. Predovšetkým bol veľký vlastenec a zástanca chudobných ľudí. Raz na jednom takom stretnutí pri krásnej košatej lipe, ktorá bola ozdobou okolia kostola, ozaj, je tam ešte?
‒ Je. A stále je ozdobou našej dediny.
‒ To som rád, že sa zachovala. Dúfam, že sa ňou budú hrdiť Dolnostredčania ešte dlhé roky.
‒ Aj ja v to dúfam. No, a čo sa tam vtedy odohralo?
‒ Neviem, či vám to mám povedať...
‒ Môžem poprosiť o originál? ‒ prosebne som sa na neho zahľadel.
‒ Ferdiš pri tej lipe rečnil, bolo tam vtedy veľa ľudí aj z okolitých dedín. A zrazu mu z ničoho nič počas jeho zanieteného prejavu jeden taký podgurážený chlap zo skupinky „lumpenproletárov“ zakričal: „Čo nám to tu rozprávaš, radšej sa staraj o svoje deti!“ Juriga obrátil svoj pohľad smerom, odkiaľ prichádzal pokrik, a bez akéhokoľvek zaskočenia mu odpovedal: „Ja sa starám. Sú slušne vychovávané, pekne oblečené a nie sú hladné. Ale ty sa nestaráš o svoje deti. Ty všetko v krčme prepiješ a tvoje deti hladujú a nemajú si čo na seba obliecť.“
A pokračoval ďalej v svojom prejave. Jeho výstižnú odpoveď väčšina prítomných odmenila veľkým potleskom.
Aj taký bol Ferdiš Juriga. Ale v globále to bol človek s veľkým „Č.“ Bol nielen pre Dolnú Stredu, ale aj pre celý slovenský národ veľkým prínosom. Jeho neskrývaný boj za práva Slovákov a chudobných ľudí bol príkladný. Aj vy buďte hrdí na to, že vo vašom rodisku niekoľko rokov pôsobila taká významná osobnosť nášho národa, akou bol Ferdiš Juriga.
■ SPOMIENKA MINIŠTRANTA
Dlhoročný priateľ, publicista a spisovateľ Ladislav Zrubec mi na jednom z priateľských posedení tiež spomínal, že písal v známom obrázkovom týždenníku Život o mojej rodnej dedine. Presnejšie o Jurigovi. Vraj tam robil rozhovor s manželmi, ktorých meno si nepamätal. Povedal mi, že manžel bol v mladosti Jurigov miništrant.
Rozhodol som sa, že urobím všetko, čo bude v mojich možnostiach, aby som získal článok. Viedlo ma k tomu presvedčenie, že L. Zrubec, s ktorým som sa poznal vyše polstoročia, svedomito študuje historické dokumenty po archívoch na Slovensku i v Maďarsku a nenapíše to, čo nemá overené. Je známe to biblické, „keď klopeš, bude ti otvorené“, i to ľudové, „keď hľadáš, tak nájdeš“. Ja som sa zatiaľ iba chystal hľadať a spadlo mi to ako z neba. Bol to xerox článku L. Zrubeca v spomínanom týždenníku z roka 1995, ktorý nadpísal: „V Dolnej Strede postavil ulicu.“ Okrem iného v ňom píše: „Jozef Války, obyvateľ Dolnej Stredy, si na pôsobenie Ferdiša Jurigu v ich obci dobre pamätá. Bol jedným z jeho miništrantov.“
Tak som získal jeho meno...
‒ Mal rád deti, ‒ spomína Jozef Války. ‒ Po nedeľných litániách chodil s nami do parku a vše hrával aj futbal. Obľúbili sme si pána farára. Keď farár Ferdiš Juriga zistil, ako v Dolnej Strede biedne žijú niektoré rodiny, z kazateľnice vyhlásil, že tí najchudobnejší si musia postaviť domy. Ľudia však rozprávkam neverili. Mysleli si svoje a uškŕňali sa. Vraj takého farára tu ešte nemali. Deti nemajú, čo do úst, ako si teda môžu postaviť domy? Boli toho názoru, že je to rojko, nie kňaz.
„To je moja vec,“ odvetil Ferdiš Juriga pochybovačom.
Ako poslanec Národného zhromaždenia (1918 ‒ 1928) odcestoval do Bratislavy a pre chudobných vybavil výhodné pôžičky, dokonca aj nenávratnú subvenciu. Doma presvedčil furmanov, aby chudobným pomohli. Agilnejších pochválil rovno z kazateľnice. Juriga osobne zašiel za bohatými roľníkmi a žiadal ich o pomoc, aby požičali paholkov a furmanov. V priebehu dvoch rokov v Dolnej Strede vyrástla nová ulica. Dnes sú už domy zmodernizovali. Je to pekná ulica, ktorá vyrástla zásluhou Ferdiša Jurigu
‒ Keď chudobní stavebníci potrebovali drevo na krov, pán farár išiel až do Zvolena k svojim priateľom a vybavil veľmi lacné brvná a rezivo, ‒ dodala pani Angela Válkyová, jedna z pamätníčok.
■ ULICA AJ PAMÄTNÍK
Významný kňaz, politik, zástanca Slovákov v mnohonárodnom Uhorsku i v prvých rokoch vzniku ČSR nemá v miestach, kde pôsobil, ani pamätnú tabuľu. Zaslúžil by si, aby si jeho meno a skutky, ktoré vykonal počas svojho života, pripomínali aj budúce generácie.
Je pravda, že Juriga nikdy nič nezmeškal, ako zvykol hovoriť. Bolo by však chybou, keby sme s uctením jeho pôsobenia v Dolnej Strede zmeškali my.
Ferdinand Juriga dal podnet aj na vytvorenie pamätníka padlým obyvateľom z Dolnej Stredy v prvej svetovej vojne. Pamätník navrhoval umiestniť pri dávnejšie vysadenej košatej lipe. Jeho obrubu by mali tvoriť novovysadené lipy.
Z kroniky, ktorú začala písať v roku 1932 pani učiteľka Marianna Brezánska, som sa dozvedel, že pomník postavili v roku 1937. Podrobnejšie o tom v pripravovanej knihe...
P R E J A V F E R D I N A N D A J U R I G U
na zasadnutí Poslaneckej Snemovne Národného zhromaždenia v Prahe 28. júna 1927. Rozprava k Správe ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o organizácii politickej správy.
(Poznámka. Podarilo sa mi získať celý prejav aj s pokrikmi niektorých opozičných poslancov. Keďže prejav je obsiahly, vybral som z neho iba niektoré pasáže.)
Juriga: ‒ Dovoľte, prosím, aby som vám niekoľkými slovami uviedol dôvody. Nie sú osobné. Úprimne hovorím, že som vo svojom živote snáď len tretíkrát cítil takú zodpovednosť akú dnes. Cítil som ju v roku 1918 v budapeštianskej snemovni, keď som čítal prehlásenie o sebaurčovacom práve slovenského národa a odtrhnutí sa od Uhorska a žiadal, aby slovenský národ na tomto území, na ktorom on býva, mohol viesť svoj štátny život. Nikto tak otvorene nepovedal, že chce svoju samostatnosť na území, na ktorom býva. Druhá vážna chvíľa bola Martinská deklarácia. Od Uhorska sme sa odtrhli. V Martine sme boli prehnanými idealistami. Verili sme a dôverovali sme v bratskú lásku a pán Dr. Dérer dobre vie, že sme dňom i nocou o tom debatovali, že sme mali obavu, či nás Česi nezožerú. O autonómii sme už vtedy debatovali a pán Dr. Dérer bol ten, ktorý navrhol: „Nechajme teraz hádky o autonómiu, teraz je chvíľa oslobodenia, a ak teraz do toho boja oslobodenia vrhneme otázku, akým spôsobom spravovať Slovensko, ako má ono žiť, to darmo budeme pliesť národ a jednota oslobodenia bude akosi zmýlená tou druhou otázkou osobitnosti slovenského národa.“ Aj ja som na to pristal. On sám hovoril: „Nechajme ten národ a po desiatich rokoch, ako si národ rozhodne, tak nech je. Ak bude chcieť autonómiu, nech si má, ak nebude ju chcieť, nech ju nemá.“
A to bola tá hádka pred prešporským súdom, čo Beneš pekne narafičil, aby bolo súdne vypovedané, že tam žiadna klauzula nebola. On myslel, že výrokom prešporského súdu je tá otázka vybavená... Viem, ako páni zmýšľali, ktorí tento návrh podali. Mysleli si: Počkajte, po desiatich rokoch počeštíme a vykynožíme národné povedomie a jednoducho Slovensko shrábneme. My sme si mysleli tak: Nebudeme sa v tejto vážnej historickej chvíli vadiť a škriepiť, však oni nás nepočeštia. My budeme národné povedomie dvíhať, za právo národa bojovať a po desiatich rokoch bude ten národ tak dospelým a silným, že bratia Česi nám budú musieť dať autonómiu. Tá autonomistická myšlienka tam už vtedy bola. A táto idea neumrela a prišlo na naše, že národ sa nepodarilo počeštiť, že sám pán Dr. Kramář už tak ďaleko prišiel, že spomína „slovenskú krajinu“. Predtým nám za použitie toho oslovenia chceli skonfiškovať naše noviny. Pán Dr. Kramář to pekne povedal vo všeobecnej časti odôvodnenia zákona.
Kramář: „Vláda i výbor ústavně-právní navrhují, aby Slovensko bylo víc jen imaginárním, spíše heslovitým pojmem, jakým bylo za Maďarska i za správy župní, nýbrž aby byl utvořen v naši republice nový jednotný správny obvod, země, krajina slovenská a v ní zemské zastupitelstvo.“
Andrej Hlinka Jurigov prínos v dejinách slovenskej politiky videl v jeho nepoddajnosti v sledovaní myšlienky v svojbytnosti slovenského národa, ale aj v šírení cyrilo-metodskej myšlienky medzi Slovákmi. Hlinka vo svojej reflexii (v Slovenských ľudových novinách 10. 10. 1924) upozornil, že Jurigov význam sa nestráca ani tým, ak sa spomínajú chyby. Postačí už samotné slovo „Náš Ferdiš“ a už sa hýbu vnútornosti...
„Ferdiš Juriga je veľkým človekom, filozofom, básnikom, rečníkom a spisovateľom, a preto má aj veľké tiene. My si ho celého ctíme, milujeme a oslavujeme s jeho chybami i vlastnosťami. Ja pred ním dnes skláňam svoju generálsku a vodcovskú palicu, lebo Dr. Juriga je najstarším a najotvorenejším slovenským bojovníkom. Za slovenčinu nik tak zreteľne a otvorene nebojoval ako on,“ napísal A. Hlinka.
Jozef VRANKA - Foto: archív autora