Pravda je pravdou, aj keď ju hlása jeden človek

thumbnail

JURIGA: Hanba tomu, kto zhavranie alebo ochabne v boji za spravodlivosť. Ferdiš JURIGA, katolícky kňaz, národný buditeľ, politik, publicista, svojrázny predstaviteľ slovenského národného hnutia na začiatku 20. storočia v Uhorsku a v začiatkoch novovzniknutej Československej republiky. Narodil sa 12. októbra 1874 v Gbeloch v roľníckej rodine. Keď dovŕšil siedmy rok, rodičia ho poslali do Ostrihomu k strýkovi Jánovi Jurigovi, ktorý tam bol opátom a kanonikom ‒ jeden z mála vysokých cirkevných hodnostárov, ktorí ani s insígniami ostrihomských kanonikov nezabudli na to, že sú Slováci. Okolo neho vznikla v Ostrihome slovenská študentská kolónia. Chudobnejší a nadanejší študenti zo slovenského západu hromadne putovali do Ostrihomu, kde sa postaral o nich tento kanonik. Tam začal chodiť do školy aj malý Ferdiš. Na gymnáziu zmaturoval s vyznamenaním. Keďže bol vynikajúci študent, poslali ho študovať na viedenské Pázmaneum, kde získal doktorát z teológie. V roku 1898 bol vysvätený za kňaza. Počas štúdia vo Viedni sa stal členom slovenských akademických spolkov Tatran a Národ. Často sa tam stretával najmä s významným slovenským národovcom doktorom Pavlom Blahom zo Skalice, ktorý mal naňho blahodarný vplyv.

■  V POLITICKÝCH ZÁPASOCH

Už ako kaplán sa zapojil do slovenského politického života. Najskôr iba príspevkami do tlače, postupne aj ako rečník na verejných zhromaždeniach. Zoznámil sa so skupinou mladých realistických politikov a udržiaval aj kontakty s martinskou politickou Slovenskou národnou stranou.

V roku 1906 sa rozhodol kandidovať za poslanca do uhorského snemu. Svoje slovenské vlastenectvo prejavil už pri prvom vystúpení v parlamente 2. júna 1906:„Čakám od vlády skutky. Sľubov sme už počuli dosť. Keď vláda chce podporovať slovenský ľud, nech mu povolí slovenské gymnáziá.“

Konštantín Čulen vo svojich spomienkach na F. Jurigu uvádza, že ešte väčšiu účinnosť na zástancov maďarizácie Slovákov v Uhorsku mali jeho články na stránkach Ľudových novín. Za články Faranoiti a Herodiáni, v ktorom odsudzoval odnárodňovanie detí, a Ohrňme si rukávy, kde povzbudzoval slovenské časopisy k ráznejšej práci na národnom poli, pozbavili Jurigu poslaneckej imunity a postavili ho pred súd. Jeho príspevky v novinách boli odozvou na nedôstojný článok v maďarskom časopise Nyugatmagyarország, kde o Slovákoch písali, ako „o vymierajúcom druhu opíc“. Pravda, čo bolo dovolené Maďarom, nebolo dovolené Jurigovi ‒ 16. novembra 1906 neskoro v noci vyhlásili takýto rozsudok: „Ferdinand Juriga sa odsudzuje na dva roky väzenia, 1 200 korún pokuty a zaplatenie súdnych výdavkov vo výške 73 korún.“

TVRDÝ POSTOJ

Keď v roku 1907 nastupoval trest, napísal malú knižku, ktorej dal  názov Lúčenie. Vyzval v nej svojich rodákov, „... aby vytrvali a družili sa okolo národne orientovaných ľudí, čítali slovenské noviny a knihy. Hanba tomu, kto zhavranie alebo ochabne v boji za spravodlivosť. Slovenskú holubičiu povahu musíme pretvoriť v nebojácnu odvahu a tvrdú päsť“. Začiatkom roka 1918 vyzval Juriga v Slovenských národných novinách všetkých Slovákov, aby zanechali večné ustupovanie.

„V našom národe,“ napísal, „povstal spor, či sa máme rozhodnúť pre činnosť národnú a či nemo trpieť všetky poníženia? Odpoveď je jednoduchá. Keď niekedy, tak teraz je čas, aby bol národ svojimi vodcami informovaný o všetkých veciach, ktoré sa týkajú jeho života. Mlčať v takýchto dobách je pasivita, nečinnosť, ktorá si založí krížom ruky a všetko, všetko strpí, ničím nepohne, v ničom si nepomáha, o nič sa nehlási. Tomu musí byť koniec. Nech nás nemýli, že nás je málo. Naše právo a naša pravda nie sú závislé od nášho počtu. Pravda je pravdou, aj keď ju hlása čo i len jeden človek. Ujať sa národa je len otázka smelosti. Pasivita sa rodí len zo zbabelosti. V pasivite už ďalej trčať nesmieme!“

V období Jurigovej výzvy prináležalo Slovákom v uhorskom sneme podľa vtedy platných zákonov päťdesiat poslaneckých kresiel. Žiaľ,  získali iba dve. Slovenská politika uviazla akoby v spánku.

O dva dni Juriga na porade u Dr. Stodolu vyhlásil, že on na druhý deň po Rumunoch prednesie na sneme žiadosť slovenského národa. Svoj sľub dodržal. Jeho prejav v sneme trval dve hodiny a bol často prerušovaný urážlivými pokrikmi maďarských poslancov.

REČ V SNEME

„Rozumný a dobrý človek kloní sa vždy k tomu smeru, ktorý dáva viac práva. Chce niekto viac práva? Nevykorisťujem nikoho, a preto nebojím sa všeobecného tajného volebného práva. Nech zástupy vidia, že tu nie je len záujem vládnucich  tried. Nie je dobrým človekom, kto nepraje druhému práva. Podobne nebude dobrým človekom ani ten, kto bude chcieť, aby jeden národ aj naďalej zostal v starom vreci, v starom položení.

Našou povinnosťou je nielen z vnútorných pohnútok, ale aj z iného, oveľa vyššieho záujmu..., v záujme pokoja ľudstva a na zahatenie budúcej krvavej víchrice, pre seba, aj tento slovenský národ žiadame sebaurčovacie právo.

Páni, myslím, že kto pochopí vážnosť dnešných časov, kto nie je cynickým v týchto veľavýznamných chvíľach a trošku sa rozumie veci, kto pochopí, aký veľký význam má sebaurčovacie právo, ten ma vážne vypočuje...“

Juriga, často napádaný a vysmievaný, svoju reč zakončil týmito slovami: „ Dajbože, aby spoločnou silou zmietli vykorisťovateľov, ktorí tyransky držia podriadené národy v otrockom jarme, zneužívajúc tak meno Boha, ako aj meno vlasti, ktoré mená upotrebia na to, aby skyvu vytrhli z úst chudobného človeka.

Teraz vládnuca trieda sedí za stolmi a tučnie a úbohí utláčaní musia sa schovať pod stôl a odtiaľ si musia uchytiť omrvinky a aj zato ich hrešia a kopú.

Dajbože, aby prišiel nový poriadok, keď celé ľudstvo bez rozdielu bude si môcť zasadnúť za stôl rovnakých práv...“

Nasledovala prudká reakcia. Vyhrážky: Povraz mu! Všeobecný krik.

Tak skončil Juriga v maďarskom parlamente svoju poslaneckú činnosť. Táto reč je významná nielen tým, že to bola posledná reč slovenského poslanca a že prvý a posledný raz sa v maďarskom parlamente ozvala slovenčina, hoci len v citátoch, ale najmä tým, že Juriga dal najavo, že Slováci účtujú s Maďarskom.

Nikdy v uhorskom parlamente nebol prednesený z úst slovenských rečníkov odvážnejší a historickejší prejav. To bolo vypovedanie vojny vláde, snemu a celému Maďarsku. To bolo vyhlásenie takého dosahu, že musí prejsť do slovenských dejín ako medzníkové. Po ňom sa začína náš nový život.

OHLAS DOMA

Jurigov prejav mal veľmi dobrý ohlas v slovenskom živote. Právom ho pokladali za historický a revolučný skutok.

Politici, ktorí váhali s utvorením Slovenskej národnej rady, razom boli postavení pred hotovú vec, keďže Juriga hovoril v mene Slovenskej národnej rady, v parlamente nemohli už vyčkávať, ale museli ju utvoriť.

„Ja som si svoje vykonal,“ povedal Juriga, „teraz nech urobia svoje Martinčania. Nech ihneď zvolajú Národnú radu a dodatočne vynesú túto deklaráciu so starým dátumom. Kto bude na nich vyčkávať?“

Ferdinand Juriga nečakal ani na odpoveď žiadosti, ktorú poslal cirkevnej vrchnosti, aby mohol slúžiť svätú omšu namiesto latinského jazyka v slovenskom jazyku. Svoj zámer uskutočnil 19. septembra 1919 v katolíckom kostole v Karlovej Vsi  pri Bratislave. Táto udalosť vzbudila veľkú pozornosť nielen v tlači, ale aj medzi veriacimi i neveriacimi. V Slovenskom denníku vtedy o tom napísali: „Na omši neodznelo ani slova latinského. Evanjelium a Otčenáš sa modlili staroslovenčinou. Slovenský ľud hlboko dojatý naslúchal omši, ktorej dosiaľ nikdy nerozumel, lebo sa mu úplné tisícročie odbavovala v reči cudzej. Počas omše Dr. Juriga od oltára prehovoril k ľudu vyložiac mu, že má neodškriepiteľné právo na služby Božie v svojom materinskom jazyku. Právo, potvrdené pápežmi Jánom VIII. a Hadriánom II.  r. 869, ktorých listy písané slovanským panovníkom Rastislavovi a Svätoplukovi  o schválení omše v reči ľudu aj prečítal.“

Na bohoslužbe sa zúčastnili vysokí úradníci z ministerstva pre správu Slovenska, čím sa dal najavo súhlas vlády s touto akciou. Po odslúžení omše v slovenskom jazyku  prišla reakcia cirkevnej vrchnosti. Generálny vikár František R. Osvald z  Trnavy  poslal Jurigovi list, v ktorom mu oznámil, že na to, čo urobil, mal mať špeciálny súhlas Svätej stolice. Ďalej ho bratsky napomenul, aby sa podobných skutkov vyvaroval. Na záver zdôraznil, že ak sa to bude opakovať, bude  musieť siahnuť po suspenzii.

STRATA ILÚZIÍ

Hlinka sa o slúženie bohoslužieb v slovenskom jazyku nepokúsil. Od konca roka 1918 sa Hlinka s Jurigom začali v niektorých názoroch na vývoj u nás výrazne rozchádzať. Ale oboch zároveň spájala Slovenská národná strana. Tvrdili, že ich spolupráca je potrebná, nie však vo všetkom v opozičných pripomienkach proti vláde sa zhodli. Hlinka od začiatku presadzoval tvrdú opozičnú politickú líniu. Juriga zastával názor, že s ňou treba počkať do čias, pokým sa neskonsolidujú pomery vo vláde. Najmä vymedzenie hraníc a schválenie ústavy.

Zo svojich snivých ilúzií sa Juriga skoro prebral. Nasvedčuje tomu i jeho prejav v pražskom parlamente 23. januára 1920, v ktorom podporil úsilie o autonómiu Slovenska a princíp federalizmu. V novinách Juriga vyslovuje svoje obavy o osude slobody v republike v súvislosti s neriešením slovenskej otázky, neuspokojivou hospodárskou a zásobovacou situáciou.

Obaja významní slovenskí politici si uvedomili, že aj keď sa v určitých názoroch na postupy vládnych politikov nezhodujú, pre slovenský národ bude prospešnejšie, ak ich preklenú a budú v politike ťahať za jeden povraz. Demonštrovali to aj tým, že sa spolu zúčastňovali na rôznych verejných zhromaždeniach a mítingoch.

Jozef VRANKA ‒ Foto: archív SNN

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.