Prečo chodím do viedenského Burgtheatru

thumbnail

Spoza opony

Rakúsko si stavia novú hlavnú stanicu – obrovský moloch zo skla. Zatiaľ prijíma len vlaky z Bratislavy hlavnej stanice a späť. Viedenská stanica má denne prijímať okolo stoštyridsaťpäťtisíc cestujúcich, zatiaľ nie je v plnej prevádzke. Je to dlhoročná stavba, ako mnohí iste vedia, pristavili k nej osobitnú vyhliadkovú vežu. Keď vystúpite z nedeľného vlaku, v obrovitánskej stavbe je ticho a pusto. Cestovný lístok aj s celodenným lístkom na miestnu dopravu a ste v centre. Spiatočný stojí sedemnásť eur, čo je pätina ceny týždenného pobytu pre seniorov v Tatrách!

Nedeľné poludňajšie besedy v Burgtheatri uprostred mesta bývajú výnimočným zážitkom. Okrem iného som zažil besedu o prvej svetovej vojne. Divadlo bolo plné ‒ parter, lóže, balkóny. Šéfredaktorka známeho denníka uvádzala štyroch diskutujúcich. Jeden práve po dlhoročnom pôsobení na čele Vojenského múzea vydal tisícdvestostranovú knihu o dôsledkoch prvej svetovej vojny na rozpad habsburskej monarchie. Druhý bol americký historik s ojedinelými knihami o dejinách Ukrajiny, ako aj celého priestoru, po ruskú Moskvu. Pikantériou podujatia bola prítomnosť predstaviteľa, hovorcu rodu Habsburgovcov, samozrejme rodeného Habsburga. Sedel vedľa energickej, mladej srbskej autorky. Tá veľmi jednoznačne a s dôrazom obhajovala mladého Srba Gavrila Principa ‒ teda atentátnika, ktorý 28. júna 1914 zavraždil v Sarajeve následníka habsburského trónu a jeho manželku ‒ ako vlastenca, revolucionára, zapáleného mladého človeka a rozhodne nie vraha. V jej výpovedi ako keby rezonovala ťažká sociálna situácia mladých generácií nielen vtedy, ale aj dnes.

Habsburg ponajprv odmietol tvrdenie, že je hovorcom rodu Habsburgovcov, lebo vraj každý Habsburg priveľmi rád hovorí. Pobavil prítomné rakúske publikum pred nedeľným obedom aristokratickou žoviálnosťou a obhajobou rodu. Iba ten, kto nevie, že Habsburgom prepadol iba štátny majetok, ale zostal všetok súkromný, sa môže čudovať. Iba ten nevie, že napríklad potomkovia zavraždeného Františka Ferdinada d´ Este a jeho manželky, pôvodne chudobnej českej grófky, dodnes, po storočí, patria nielen k uznávanému, ale aj majetnému rodu. Uznávanému natoľko, že síce prišli o zámok Konopiště v Čechách, ale aj v časoch Československej socialistickej republiky mali do jeho poľovných revírov vystavený osobitný poľovnícky preukaz. Mohli si zastrieľať tam, kde zakladateľ ich rodu. A ten, ako je známe, prv ako ho stihli zastreliť v Sarajeve, skosil vyše štvrť milióna (vyše 250 000) kusov rôznej zveri. Kto neverí, nech sa ide pozrieť do zámku jeho rodu v Rakúsku, tam visí zoznam.

Na srbskú autorku nemal habsburský šarm a nonšalantnosť nijaký vplyv, pričom v samotnom Srbsku má ťažkosti, pretože je vraj málo národná, málo vlastenecká. Na medzinárodnej scéne vniesla do debaty srbský pohľad, lepšie povedané ukázala, že možno verejne hovoriť v rakúskom či nemeckom prostredí, v EÚ o srbskom úsilí inak. Americký historik vsadil udalosti spred sto rokov priamo do dnešných súvislostí, veď takmer polovica Ukrajiny bola voľakedy v monarchii. Rakúsky historik sa nezaoberal srbskou vinou, ale cisárovou zodpovednosťou, zásadným podielom monarchie na vypuknutí vojny. Každý hovoril nielen svoje, ale aj svojím jazykom – dvaja po nemecky a dvaja po anglicky. Publikum živo reagovalo, tlieskalo, aj keď sa netlmočilo!

Od atentátu a vypuknutia vojny uplynulo sto rokov, ale debatovalo sa, ako keby to bolo včera. Možno keď od nášho SNP uplynie storočie, tiež bude možné sedieť vedľa seba, každý si hovoriť svoje a nebude treba prekladať. Bude nielen sloboda názorov, ale aj prejavu, a sloboda spoločnej verejnej diskusie.

Dušan D. KERNÝ



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.