SPOZA OPONY
Tento rok si pripomíname storočnicu vypuknutia prvej svetovej vojny, je to pre nás Slovákov mimoriadny dôvod oživiť zabúdané dejiny, prinavrátiť pamäť o smrti, utrpení, hlade a biede mnohých rodín. Storočnica je veľkou príležitosťou zaľudniť naše dejiny. Azda si aj uvedomiť, že nám chýba napríklad tá schopnosť, ktorá v českej literatúre zrodila Švejka. Po roku 1989 dokázal zasa iný český autor napísať román plný humoru a sarkazmu pod názvom Dedo a delo. Román napísal najprv v nemčine, po návrate ho napísal znovu po česky, lebo obyčajný preklad z nemčiny do češtiny by nevystihol humorný príbeh jeho deda, výsmech militarizmu a zbytočnosť zbrojenia. Plnokrvná čeština mu umožnila robiť si dobrý deň z celého veľkého príbehu bojov monarchií na Piave.
Už dlho sa trápim myšlienkou, prečo niet takého humoru o vojne u nás, a keď už sme premeškali napísať to o prvej svetovej vojne, čo tak o druhej svetovej vojne a, až ma mrákoty obchádzajú, o Slovenskom národnom povstaní? Prečo si to tu na poli irónie nikto nerozdal s tými Čechmi? Prečo nevieme – až na malé výnimky – prerozprávať príbehy povedzme našich vojakov počas druhej svetovej vojny na takom Kryme? Ako tam obliekali tamojšie dievčiny do plaviek, ktoré si vojsko prinášalo aj letecky zo Slovenska, a ako si poniektorí aj s plavkami chceli odviesť domov na Slovensko aj dievčinu. To sa najlepšie podarilo jednému slovenskému generálovi. Ukrajinky víťazili na všetkých frontoch...
Pokiaľ ide o povstanie, mám priam rodinný príbeh o dedovi, ktorý rozprával o hrôzach bojov. Ale za najväčší svoj výkon považoval prechod tuším z Čertovice dolinou Nižnej a Vyšnej Boce. Zostup trval nejeden deň a nejednu noc, pretože smerom hore sa poberali husím pochodom nemeckí vojaci na druhej strane doliny. Bolo treba urobiť všetko, aby sa dolinou nenieslo praskanie snehu, zvuky chôdze človeka, ktorý sa borí hlbokým snehom. Bolo treba ísť v snehu tak, aby nebolo zrejmé, že tam bolo veľa ľudí. Nezanechať veľa stôp to bolo pre vynikajúceho lyžiara, ktorý mal za sebou nejeden zimný prechod ,hračka a urobilo to z neho prirodzeného veliteľa, aj keď bol civil. Najdôležitejšie bolo zachovať pokojné nervy a byť ticho. Na naivnú otázku, ovplyvnenú nekonečnými oslavami hrdinského boja v škole a v učebniciach, prečo ste boli ticho a ani nemukli, prečo ste nestrieľali na Nemcov, bola odpoveď jednoduchá – lebo by boli vedeli, že sme v lese na druhej strane doliny, lebo by zistili, odkiaľ strieľame. A nás bolo málo, nechceli sme upútať pozornosť, aby sme sa pokojne dostali do mesta a nenápadne odtiaľ domov.
To považoval dedo za jeden zo svojich veľkých povstaleckých výkonov. Ak nie najväčší. Mal aj bojové výkony takrečeno v medzinárodnom meradle. Pod Strečnom urobil všetko preto, aby za bieleho dňa nepustili Nemcov dolinou Váhu. Paľba bola prudká, guľky iba tak plieskali o skaly a až po hodnej chvíli ‒ dedo tvrdil, že to mohlo trvať aj hodinu ‒ keď menili stanovištia, niekomu zišlo na um, že niet odvetnej paľby. Nemecké helmy, ktoré sa leskli v slnku patrili už mŕtvym Nemcom, ktorí padli pod Strečnom v prestrelke s Francúzmi. Dedo nerozprával o hrdinstvách, o boji, o tom, prečo ako civil s dobrým zamestnaním šiel do povstania, najviac hovoril o tom, o čom sa nikde nepísalo a nehovorilo. Tvrdil, že je vynikajúci kartár vďaka „ povstaleckej“ zime, keď nemali v úkryte čo robiť a čakali do jari. Robil si zo seba žarty, lebo nám chcel povedať, že mnohé bolo inak, ak nie naopak. A najmä že sa to netýka historických udalostí, ktoré prežil on, ale aj tých, čo ešte len prežijeme my.
Dušan D. KERNÝ