SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Keď zomrel Karol Polák, nebolo vlastne nikoho v športovom svete, kto by si naňho nespomenul. Jeho pohreb bol po dlhých rokoch prvým, kde mu prišli vzdať hold kolegovia z Prahy, Čiech a Moravy okrem iného aj preto, že na Morave sa konali pravidelne celočeské preteky v napodobňovaní Karola Poláka.
So svojou trochou do mlyna chceme prispieť nie preto, aby sme nosili drevo do lesa. Skôr preto, že na osobitnom stretnutí k nedožitej deväťdesiatke Gaba Zelenaya sa zaskvel práve Karol Polák. Bolo to jeho posledné vystúpenie pred masou asi osemdesiatich novinárov. Bol som jedným z moderátorov tohto stretnutia, ale úprimne povedané tam, kde sa zjavil Karol Polák, hoci už osemdesiatnik, nebolo už treba nikoho iného. Vtedy už mal svoj dvojhodinový program, sám dve hodiny na javisku vedel strhnúť pozornosť publika. Bol to nielen neopakovateľný výkon. Bol jedinečný, nebolo nikoho iného, kto by ho prevýšil.O čom Karol Polák na tom poslednom verejnom stretnutí s desiatkami kolegov novinárov hovoril? Vtipne, s eleganciou, bez hrubostí, ktorých toľko zažívame v politike, ostro kritizoval terajšie pomery – nielen spoločenské, ale najmä v športe. Bez zábran porovnával vecne a s argumentmi, čo bolo v bývalom režime lepšie, ba oveľa lepšie, alebo bolo, a teraz nie je a chýba to. Priblížil začiatky televíznych športových reportáží, pripomenul nám, a to veľmi jednoznačne, nielen úlohu Gaba Zelenaya, ale najmä to, že v začiatkoch športovej reportáže stál tak v rozhlase, ako napokon aj v televízii Štefan Mašlonka. Vďaka Karolovi Polákovi sme si pripomenuli aj posledné rozhlasové bilančné vystúpenie Štefana Mašlonku, ktoré tiež vošlo do dejín. Starého pána sa spytovali, aké má želanie, čo by najviac chcel. Odpoveď bola viac ako nečakaná – Štefan Mašlonka povedal, že si želá, aby sa zachovala v rozhlase a televízii pekná slovenčina, aby sa nekazil jazyk, aby sa dbalo na slovenskú výslovnosť. Nebola to kritika nastupujúcich generácií, ale apel na to, aby sa za mikrofónom čo najviac venovali jazyku, slovenčine, slovenskej výslovnosti. A je pozoruhodné, že Karol Polák vo svojom vystúpení asi tretinu času obetoval práve tomu istému – apelu na slovenčinu, uvádzaniu množstva príkladov či už zo spravodajstva, alebo športového spravodajstva o tom, ako sa hyzdí slovenský jazyk, ako sa hyzdí výslovnosť, ako mizne a je potláčaná spisovná slovenčina.
Hovoril to na sklonku života človek, ktorý už mal za sebou profesionálnu kariéru, skončil profesionálny život. Naliehanie na udržanie dobrej slovenčiny je vlastne jedným z jeho celoživotných odkazov. Karol Polák na záver života bol po Štefanovi Mašlonkovi druhou osobnosťou, ktorá naliehala na potrebu udržania noriem a pravidiel slovenského jazyka. Obaja to urobili nezávisle od seba. Karol Polák ako nikto iný vybudoval pre slovenčinu rešpekt a uznanie. Vďaka Karolovi Polákovi sa v bývalom pätnásťmiliónovom štáte stala slovenčina zrozumiteľná, prijateľná aj pre českého diváka tak ako nikdy predtým. V čase, keď slovenskí politici sa usilovali hovoriť po česky a nezvládali to, Karol Polák a s ním jeho slovenčina sa stali uznávanými v českom prostredí, prelomili bariéru „nezrozumiteľnosti“, veď to trvalo a pretrvávalo dlhé roky.
Situáciu o porozumení a neporozumení pozná mnoho ľudí, je to priam legendárne, ako Slováci nemajú problém porozumieť češtine, ale naopak je to inak a v posledných rokoch sa to stupňuje. Dnes mnohí zastávajú názor, že sa musíme brániť v mnohom pred prevahou češtiny, v detských programoch osobitne. Preto si myslím, že pre profesionálov, teda tých, pre ktorých je slovenčina pracovným nástrojom, by mal platiť nielen odkaz práve tak Štefana Mašlonku, ako aj Karola Poláka. Za udržovanie slovenčiny, za povznesenie jazyka v profesionálnom mediálnom prostredí by sa mali udeľovať každoročné ceny práve tak, ako aj ceny za najväčšie jazykové zverstvá. A tu by sme sa nemali obmedzovať len na ľudí z mediálneho prostredia, ale dávať aj osobitnú cenu za jazykové zverstvá politikov.