Prečo sa treba vedieť spytovať

thumbnail

SPOZA OPONY

Po roku 1989 sme sa začali po novom učiť nielen dejiny, ale aj zemepis. Trvá to vlastne doteraz. Čudovali sme sa vtedy, že si vo svete mýlia Slovinsko so Slovenskom, a netrápilo nás, že nevieme pomenovať kanadské provincie alebo spolkové krajiny v Nemecku či Rakúsku. Viac zložitostí nastávalo, keď šlo o dejiny. Stalo sa, že nemecký prezident si pomýlil varšavské povstanie s povstaním vo varšavskom gete, teda povstanie Židov zahnaných a vykynožovaných Nemcami v gete, a povstaním Poliakov vo Varšave. Vtedy prišiel pokus slovenského prezidenta pozvať nemeckého na oslavy polstoročnice SNP. Lenže až na jedného nemeckého spisovateľa nikto poriadne nevedel, čo to Slovenské národné povstanie bolo.

Netreba sa priveľmi čudovať, že Nemci neposlali svojho prezidenta do Banskej Bystrice. Veď napokon práve vtedy vyšla v Čechách kniha o protifašistických hnutiach a povstaniach v Európe počas druhej svetovej vojny, bol to preklad z angličtiny – a o SNP ani len zmienka. Ako keby nebolo. Európa, ktorá len začínala zrastať dovedna, sa musela učiť po novom svoje dejiny i svoj zemepis. To napokon vidíme stále.

Nečudo, že keď nemecký parlament ‒ bundestag ‒ v tom čase schválil vysokú sumu, vyše tri štvrte miliardy vtedajších tvrdých nemeckých mariek odškodnenia pre obete z druhej svetovej vojny vo východnej Európe, vyvolávalo to záujem. Základná otázka bola, ako sa to bude deliť a komu, veď iné obete vojny boli v Rusku, Bielorusku, Ukrajine, Poľsku než na Slovensku. Nebolo to prvé odškodnenie, ale tých, čo prežili,  bolo ešte stále veľa.

Zatelefonoval som preto známemu na Slovenský zväz protifašistických bojovníkov  (SZPB) do Bratislavy. Spytoval som sa, koľko obetí nemeckých zločinov vlastne prichádza do úvahy. Presné číslo som sa nedozvedel napriek môjmu naliehaniu, že ide predsa o každý jednotlivý ľudský osud. Môj známy Emil  Flaška mi však vysvetlil, že moje výhrady, naliehania a výčitky nie sú namieste. Nemecké odškodnenie sa netýka tých vypálených slovenských dedín, kde zasahovali nemecké jednotky privolané v rámci vtedy platnej dohody medzi nemeckým a slovenským štátom. A to sa nedá spochybniť, veď nemecké jednotky za potlačenie povstania na Slovensku vyznamenávali. Odškodnenie sa však týka rasovo prenasledovaných.

Zavolal som teda inému známemu ‒ Alexandrovi Bachnárovi, verejnosť si ho nedávno mohla pripomenúť, vyznamenával ho prezident Andrej Kiska. Ten mi hneď povedal, že ak zistím viac podrobností o spôsobe odškodňovania, bude to dôležité, bude to veľká vec. Ten záujem ma samozrejme motivoval oveľa väčšmi ako telefonát na SZPB. A bolo čo zisťovať. Suma odškodnenia sa totiž na rozdiel od rozhodnutia parlamentu mnohonásobne zvýšila rozhodnutím vlády.

Zisťoval som, prečo vláda rovno nepredložila parlamentu konečnú sumu, ale už po hlasovaní sa „jednoducho“ rozhodnutím kancelára mnohonásobne zvýšila. Mňa zaujímal mechanizmus  nemeckej politiky, teda čo je viac ako rozhodnutie parlamentu. Našiel som medzi poslancami jediného, ktorý nemal uvedené vierovyznanie, viceprezidenta parlamentu z malej strany a spýtal som sa ho na to. Odpoveď znela: Aj ja sa čudujem, že príde niekoľko amerických senátorov, dupnú si u nemeckého kancelára a situácia sa hneď zmení. Nemecký ústavný činiteľ si nebral obrúsky na ústa. Nečakal, že keď si niekoľko amerických senátorov dupne v sídle kancelára, zmení sa aj rozhodnutie parlamentu, ktorý je druhý – po čínskom – najväčší na svete. Zapamätal som si to veľmi dobre. Hovorím o tom takto po prvý raz. Vtedy som len odkázal, že transatlantické vzťahy sú pre Nemecko vo všetkom kategoricky prvoradé.

Dušan D. KERNÝ



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.