SPOZA OPONY
V časoch, keď išlo o prijatie Slovenskej republiky v rokovaniach do Európskej únie, pripomenul som dôležitosť volieb do europarlamentu. Pchá, voľby, čo tam po voľbách, zoberie sa pár stotisíc korún, trochu kampane a bude to! Čože voľby! Čo tam názory pozbierancov pri urnách! Hneď som napísal komentár Prečo budem kandidovať do europarlamentu. Vysvetlil som, že na zvolenie bude stačiť veľmi málo hlasov, aby sa človek dostal do lukratívneho parlamentu. Všetko hlavné sa odohráva inde ako v parlamente, a keďže ľudia o tom vedia málo, najdôležitejšie sú nominácie. Pretože kandidáta na poslanca mohli nominovať len politické strany. A tak vlastne nešlo o to, či človeka zvolia, najmä bolo treba, aby ho nominovali.
Odvtedy dodnes má Slovensko jednu z najnižších účastí voličov na voľbách do europarlamentu a kritizuje sa naša malá eurovyspelosť. Nikto si dnes nespomenie, že pri kolíske toho stálo presvedčenie, že rozhodujúce sú politické rokovania, a nie hlasy voličov. Dnes je verejné tajomstvo, že časti prístupových podmienok Slovenska do EÚ boli zle vyrokované. Trebárs zastavenie slovenskej atómky bolo nátlakové, politické, a nie technické rozhodnutie. Európska únia za dlhé roky úsilia sa nestala takou blízkou občanovi, ako by to bolo vzhľadom na vzájomnú previazanosť nevyhnutne potrebné. Aj čitateľ týchto novín si asi všimol, že na národnú strunu zabrnkali niektorí europoslanci až vtedy, keď išlo o ich znovuzvolenie.
Jednoducho, napriek všetkému nám nie je Európa taká blízka a natoľko zrozumiteľná, ako by mala byť! Nie sme sami. Vývoj v Maďarsku a podpora Orbána je aj výsledkom toho, ako sa v konkrétnych veciach Maďari sklamali v európskom vývoji. Podobne je to aj v Grécku, aj keď je to úplne odlišné. Na Slovensku, pokiaľ ide o sklamania, svoju úlohu zohráva aj vývoj hodnoty eura. Verejnosť nebola pripravená na to, že Európska centrálna banka, ktorá stojí nad našou hlavnou bankou, ktorá je národná podľa mena do tej miery, aké máme hlasovacie právo, začne tlačiť bilióny euro, teda zväčší masu peňazí na trhu. Len málo ľudí sa orientuje, čo môže znamenať dohoda o voľnom trhu a investíciách medzi Európskou úniou a USA. Tá by mala odstrániť všetky bariéry a vytvoriť jeden obrovský priestor pre tovar a peniaze.
V susednom Rakúsku sa tento rok začal práve sporom o tom, do akej miery môžu stratiť národné a európske právne normy účinnosť voči nadnárodným, zväčša americkým podnikom. Politický rok v Nemecku sa začal zanietenými prejavmi kancelárky Merkelovej na tradičných trojkráľových zjazdoch, a to na prospech dohody EÚ – USA. Kancelárka sa zaprisahala, že nebude narušená ani jedna európska sociálna norma či norma životného prostredia. Teda zrejme tam sú kamene úrazu. Na rozdiel od našej kultúrnej verejnosti je nemecká verejnosť plná výhrad voči tomu, aby sa prijímali spoločné normy. Kultúra a jej financovanie je totiž v USA čisto súkromnou záležitosťou, kým v Európe je to najmä vec verejná, štátna, vec samospráv, teda daní verejnosti. Celý problém, veľmi zjednodušene povedané , tkvie v tom, aby sa nevytvorili také právne normy, zásady, ktoré by umožňovali – v rámci nediskriminácie a rovnakého prístupu – výhody americkým normám na úkor európskych.
Ako vidno, je priepastný nepomer medzi povedzme rakúskymi diskusiami o kultúre a tichom u nás. Nie je rozdiel len medzi slovenským radovým voličom v eurovoľbách. Rozdiel je aj v tom, ako pristupuje kultúrna verejnosť, sčasti jej elita (!), k vytváraniu európskych noriem, ktoré sa potom stanú záväzné pre nás všetkých. Pritom v čase, keď je Európa plná výhrad a nespokojnosti.
Dušan D. KERNÝ