Letec, meteorológ, prieskumník, hrdina Francúzska
V auguste 1914, presne pred sto rokmi, dostal mladý francúzsky vedec, pôvodom z Uhorska, povolávací rozkaz. M. R. Štefánik len pred pár dňami dostal vysoké štátne vyznamenanie Rytier Čestnej légie a už vtedy bol nositeľom vysokých vedeckých cien za výskumy v meudonskom observatóriu pri Paríži, vo vtedy najvyššie položenej hvezdárni na Mont Blancu, a v ním vybudovanom observatóriu na Tahiti. Prvá svetová vojna, ktorá práve vzbĺkla, nebola milosrdná ani k vede.
Ak sa nám v dňoch svojej storočnice pripomína, patrí sa spomenúť aj na muža, ktorý v nej nielen získal úctu víťazných veľmocí vlastným počínaním na frontoch, ale organizovaním česko-slovenských légií z radov krajanov v USA, a za hranicami monarchie aj úctu pre naše dva národy. Tým im zabezpečil miesto medzi víťazmi a možnosť mať svoj zvrchovaný štát.
■ INVENCIA NA KRÍDLACH
V rámci všeobecnej mobilizácie Francúzskej republiky ho začiatkom augusta 1914 povolali k pešiemu pluku v Chartres. Namiesto branca však prišiel list z nemocnice ‒ Štefánik zo zdravotných dôvodov nemôže nastúpiť do zbrane, lebo sa práve podrobil operácii žalúdka. Keď sa spamätával, dostal strach, že ho pre zdravotný stav zbavia vojenskej služby ‒ a to by bola pre jeho plány katastrofa. Ako bude môcť organizovať boj proti monarchii, ak sa sám vyhol vojny s ňou!
Hneď po prepustení z nemocnice sa pokúšal nájsť spôsob, ako čím prv narukovať. Preto sa aj vrátil k pokusom o lietanie na letisku v Issy. Spomenul si na časy, keď sa venoval lietadlu a jeho ovládaniu vo veternom počasí, aj nápadu mechanického stabilizátora – do trupu lietadla navrhol umiestniť duté teleso vo vodorovnej polohe, v ktorom by plávala ortuť podľa sklonu lietadla, elektrickými kontaktmi spojená s mechanizmom stroja tak, aby sa naklonený aeroplán samočinne vyrovnával a získal správnu polohu.
Štefánik veril, že svoje technické schopnosti, vynaliezavosť a energiu najlepšie využije počas vojny práve v letectve. Navyše si nahováral, že tam mu bude aj jeho zdravotný stav najmenej prekážať. Keď si po dvoch-troch mesiacoch ako pilot dôveroval a cítil sa aj relatívne zdravo, podal si žiadosť o pridelenie k vojenskému letectvu. Prirodzene, že práve tu platili prísne zdravotné kritériá. Prostredníctvom brata svojho priateľa Paula Raphaela, ktorý sa osobne poznal so slávnym francúzskym letcom Henri Farmanom (držiteľom svetového leteckého rekordu z roku 1908), vyžiadal si rovno od najslávnejšieho pilota tých čias odporúčanie ‒ o tri mesiace francúzske ministerstvo vojny dalo súhlas, aby vojak Štefánik narukoval k letectvu. Tak nastúpil do vojenského leteckého učilišťa v Chartres.
■ RYTIER DESIATNIK
Vzhľadom na skutočnosť, že v júli 1914 mu francúzska vláda na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera Čestnej légie ako ocenenie zásluh na rozvoji telegrafie, astronómie a meteorológie, bol 9. marca 1915 povýšený do hodnosti desiatnika a titre temporaire (dočasne).
Počas leteckej prípravy viedol v pilotnej škole od 4. do 25. apríla 1915 aj kurz meteorológie, ktorý sa skladal z piatich prednášok: zloženie, hustota a farba zemského ovzdušia, vplyv slnečného žiarenia, tlakové útvary, oblačnosť a vzdušné prúdenie a predpovedanie počasia.
Vlastný výcvik v leteckom učilišti skončil Štefánik 11. apríla 1915. Pri slávnostnom vyraďovaní získal pilotný preukaz na lietadlá Farman. Nasledoval meteorologický kurz – po ňom ho 3. mája prevelili k všeobecnej leteckej záložnej jednotke na letisko Le Bourget, kde ho ešte v tento deň povýšili na podporučíka a titre temporaire, čím preskočil hodnosti čatára a kadeta.
■ PARÍŽ – LE BOURGET
Pomenovanie predstavuje najstaršie civilné parížske letisko. Leží trinásť kilometrov severovýchodne od okraja Paríža. Do otvorenia Letiska Orly v roku 1932 bolo hlavným letiskom Paríža. Tu pristál Charles Lindbergh po svojom prelete Atlantiku 21. mája 1927, keď naňho čakalo dvestotisíc zvedavcov. Okrem obchodných letov sa tu od roku 1953 konajú aj medzinárodné letecké výstavy a časť letiska slúži ako Múzeum letectva a kozmonautiky.
O niekoľko dní nastúpil podporučík Štefánik k letke MF-54, dislokovanej na letisku v Bryase, neďaleko francúzskeho Arrasu. Do konca augusta 1915 tu uskutočnil tridsaťosem prieskumných a stíhacích letov (nie sú tu započítané cvičné a kuriérne lety). Neplnil však len bojové, prieskumné alebo kuriérske úlohy. Už 29. mája namontoval na svoje lietadlo meteorologické prístroje (barograf, termograf a hydrograf) a ako prvý pilot začal letecký prieskum poveternostných podmienok. Jeho konanie prijímali spočiatku s nedôverou. Ako prírodovedec dokázal však aj bez kariérneho vojenského vzdelania vysvetliť a zdôvodniť obrovský význam poznatkov z meteorologických podmienok na celkový priebeh vojnových operácií a dokonca sa mu podarilo o tom presvedčiť aj francúzsku generalitu.
■ SIEŤ STANÍC
V tejto súvislosti ho už na samom začiatku experimentovania v druhej polovici mája 1915 pozvali na veliteľstvo 10. armády. Tu navrhol vybudovať pozdĺž celej francúzsko-nemeckej frontovej línie hustú sieť poveternostných staníc so zabezpečeným prenosom údajov na jedno miesto ‒ na hlavné veliteľstvo. Tam sa predpokladalo komplexné vyhodnocovanie s cieľom získať celkový prehľad o stave a vývoji počasia pozdĺž frontovej línie. Na základe týchto podkladov a ich nadväznej analýzy sa mali velitelia a ich štáby rozhodnúť, kde, ako a akou silou zasiahnu nepriateľa alebo či využijú priaznivé poveternostné podmienky, resp. aj nepriaznivé v čase, keď to nepriateľ bude najmenej očakávať.
Z historických dokumentov o tejto skutočnosti sa neskôr prostredníctvom pplk. Maxima Weyganda, náčelníka štábu 10. armády, dozvedáme: „Chcel som poznať tohto priateľa Francúzska, ktorý neváha dať do stávky preň vlastný život, a tak som Štefánika jedného dňa pozval, aby prišiel s nami večerať. Každého z nás očaril svojou otvorenosťou a originálnosťou ducha. Po večeri som ho vzal bokom, vedel som, že pracoval na parížskom observatóriu, a hovoril som s ním o škodách, ktoré nám nedávno spôsobil uragán. A vtedy mi vysvetlil svojou zhovorčivou vrelosťou, ako by bolo jednoduché vyhnúť sa opakovaniu podobných prípadov rozumným využitím meteorologických pozorovaní. Myšlienka sa mi zdala správna a chcel som ju bezodkladne využiť.“
■ DVOJZMENNÝ VOJAK
Desiateho júna 1915 Štefánik so svojím mechanikom Mauricom Bourdonom nainštalovali na letisku v Bryase prvé meteorologické prístroje, ktoré koncom mája osobne priviezol z Paríža. Táto prvá meteorologická stanica v rámci leteckého útvaru sa stala zárodkom budúcej poveternostnej služby francúzskej armády. Štefánik fungoval prakticky v „dvojsmennej prevádzke“. Po skončení vlastných pilotných povinností na fronte sám zabezpečoval meteorologické merania a pozorovania, a pritom správy o aktuálnom počasí a svoje vlastné predpovede na nasledujúci deň odosielal večer veliteľovi 10. armády, generálovi Ferdinandovi Focheovi a veliteľovi svojej letky MFS-54 poručíkovi Emilovi Pratovi. Veliteľ Prat tieto informácie využíval na určenie rozpisu hodín, v ktorých budú najpriaznivejšie meteorologické podmienky na uskutočnenie zajtrajších letových operácií. Vďaka úspešnej predpovedi sa podarilo zachrániť životy niekoľkých pilotov a zabrániť poškodeniu lietadiel, keďže včas upozornil veliteľa jednotky, že sa rýchlo zmenia letové podmienky a vytvorí sa hustá hmla.
■ ZAUJAL MARŠALA
Astronóm Dr. M. R. Štefánik svojimi vedomosťami, informáciami a návrhmi zaujal aj generála Focha, budúceho maršala a hrdinu Francúzska, ktorý 31. júla osobne navštívil Štefánikovu meteorologickú stanicu na letisku Bryas. Vtedy už bolo zrejmé, že meteorologická stanica sa osvedčila, a tak generál Foch, keď si zariadenia v Bryas prezrel, nariadil zriadiť podobné stanice v obvode celej Severnej skupiny armád, pričom predpokladal, že Štefánik sa stane od samého začiatku ich náčelníkom.
Počas rokovania v Chantilly s hlavným veliteľom francúzskych armád, divíznym generálom Josephom Joffreom uprednostnil Štefánik aktívnu službu poľného pilota pred ponúkanou funkciou veliteľa meteorologickej služby. Súčasne navrhol generálovi Joffremu, že vytvorí leteckú jednotku zloženú z dobrovoľníkov slovanského pôvodu, ktorí by lietali nad územiami obsadenými rakúsko-uhorskými vojskami a zhadzovali by tu materiály podporujúce odpor slovanských národov proti habsburskej monarchii. Tak vo Francúzsku vznikla česko-slovenská letecká eskadrila, do ktorej sa hlásili aj ďalší piloti slovanského pôvodu.
Napriek týmto skutočnostiam generál Foch poveril Štefánika spolupracovať na vybudovaní armádnej meteorologickej služby a na tento cieľ mal vypracovať aj realizačný plán jej výstavby. Poručík Emil Prat, veliteľ Hlavnej meteorologickej stanice v Moreuile pri Amiense, Štefánikovu myšlienku a celú túto službu hodnotil slovami: „Štefánik preukázal do konca vojny vzácne služby letectvu a delostrelectvu, aj hlavné štáby považovali za veľmi užitočné správy, ktoré im podávali meteorologické stanice zriadené na frontoch severovýchodnej a severnej armády podľa Štefánikových plánov. (…) Štefánikovi vďačíme za vytvorenie meteorologickej služby na francúzskom fronte.“
Za svoje zásluhy pri presadzovaní významu meteorologickej služby, za jej zriadenie a za ďalšie zásluhy počas bojov na francúzskom fronte dostal Milan Rastislav Štefánik ďalšie vysoké vojenské vyznamenanie ‒ Vojnový kríž s palmou (Croix de Guerre) Francúzskej republiky. Jeho činnosť rovnako kladne hodnotila aj Ústredná meteorologická kancelária pod vedením vynikajúceho meteorológa tých čias Dr. Alfreda Angota, riaditeľa ústavu v rokoch 1908 – 1921.
■ NA SRBSKOM FRONTE
Počas Štefánikovho života sa to stalo neraz: bol inšpirátorom niečoho nového, ale z úspechov myšlienky mu už nebolo dopriate sa tešiť. Aj teraz sa tak stalo. Veliteľstvo sa nadchlo jeho novou ideou a skôr, ako mohol v plnej miere realizovať program leteckej meteorologickej služby, čakala ho úloha v ďalšej jeho iniciatíve ‒ ísť na srbský front. Cieľom bol nábor budúcich pilotov do slovanskej leteckej letky. Pôsobenie Dr. M. R. Štefánika na poli vojenskej leteckej meteorológie sa teda končí. Bolo krátke, ale plné vedeckého zápalu, novátorských myšlienok, a najmä veľmi dôležité pre vedenie vojnových operácií. Najlepšie to vyjadril v osobnom hodnotení Štefánika plukovník G. Fougeroux, náčelník letectva 10. Armády, 15. septembra 1915: „Dávajúc sa do služieb Francúzska preukázal podporučík Štefánik okrem cenných znalostí vedca aj krásne vlastnosti statočnosti, chladnokrvnosti a rozvážnej odvahy, podal vždy dôkaz najdokonalejšieho ducha. Ako pilot vykonával presne a svedomite svoju službu, uskutočňoval každodenne letecký prieskum nepriateľských pozícií, organizoval službu predpovedania počasia, ktorá robí veľké služby letectvu.“
Štefánik opustil Francúzsko 1. septembra 1915 už ako poručík a titre mission (na obdobie misie) a nastúpil do francúzskej výzvednej leteckej jednotky MFS-90 pri Belehrade. S touto letkou absolvoval mimoriadne intenzívne boje, dvakrát musel núdzovo pristáť a pri ústupových bojoch havaroval, bol vážne zranený a v kritickom stave ho raz dopravili do Ríma, kde ho operovali. Do Paríža sa vrátil 6. decembra 1915 a začal sa popri vojenských úlohách venovať svojmu historickému poslaniu: vzniku Česko-Slovenska. V tom mu, prirodzene, pomohlo, keď ho francúzske vojenské velenie rýchlo povyšovalo, až nakoniec dostal hodnosť generála.
■ZO ŠNEJDÁRKOVÝCH PAMÄTÍ
Vojenský portrét Dr. Milana Rastislava Štefánika doplňme ešte malou spomienkou starého francúzskeho legionára, neskôr česko-slovenského generála Šnejdárka z jeho memoárov:
„Se Štefánikem, jenž měl tehdy hodnost majora, jsem se setkával v kavárně Aux deux Magotna rohu slavné Rue Bonaparte, kde v čísle 18. byla kolébka samostatného československého státu. Tam Štefánik rád se mnou rozprávěl a ve vojenských věcech se radil. Byl jsem v jeho očích dobrý frontovní voják (měl jsem za sebou osmnáct polních tažení, čtyřicet ranění, kříž za chrabrost a rytířský řád Čestné legie) – snad trochu tvrdý voják, do salonu méně se hodící, ale celkem diskretní. Měl ke mně velkou důvěru, ‚jako voják k vojákovi‘, jak rád zdůrazňoval.
Štefánik pil rád dobrou kávu. Nemuselo jí být mnoho, ale musela být dobrá. K dobré kávě patří však, jak známo, dobrý cukr. Protože se však v Paříži tenkrát sladilo sacharinem, vrtěl sebou Štefánik neklidně v židli po každé, když mu přinesli po obědě sacharinovanou kávu. A tu jsem pomohl já: měl jsem dobré kamarády u americké jízdy. Ti měli cukru dost a mohl jsem tudíž vypomáhati Štefánikově kávě. Tím jsem si získal také nějaké zásluhy při budování československého státu. Ptáte se asi, jak to. Vysvětlím vám to tedy, jak jsem to vysvětlil svého času panu ministru zahraničí. Řekl jsem mu: republiku spolubudovaly Štefánikovy dobré nápady. K dobrým nápadům potřeboval dobrou kávu. K dobré kávě potřeboval cukr. Ten cukr jsem mu dával já. Tudíž… A pan ministr souhlasil.“
Text podľa knihy D. Podhorského Štefánikov svet a pamätí gen. Šnejdárka spracoval
Ján ČOMAJ