Slovenské školstvo je za posledných tridsať rokov doslova prereformované. V súvislosti s výchovou a so vzdelávaním sa neustále zdôrazňuje modernosť vo vyučovaní na pozadí tradičného spôsobu. Vzniknutá opozícia tradičnosť verzus modernosť podnecuje k úvahám o napĺňaní obsahov uvedených pojmov. Cieľom príspevku je podnietiť učiteľov a učiteľky (ale i iných), aby aj na stránkach Slovenských národných novín vyslovovali svoje názory, postrehy, praktické skúsenosti. Napríklad v súčasnosti s presadzovanými vraj modernými tendenciami, ako je agenda LGBTI, ale i multikulturalizmus a iné, ktoré začínajú prenikať do výchovno-vzdelávacieho procesu na úkor zdôrazňovania výchovy k tradičným hodnotám a tiež upevňovaniu pocitu národnej hrdosti a národnej identity u nastupujúcej mladej generácie dospievajúcich chlapcov a dievčat.
Popredný slovenský pedagóg Erich Petlák pod pojmom tradičné vyučovanie rozumie „... vyučovanie, ktoré má svoju niekoľkostoročnú tradíciu, ktoré v minulosti bolo pokrokovým, no po rokoch zastaralo“. Iný významný pedagóg Ivan Turek zasa uvádza, že tzv. tradičné vyučovanie bolo efektívne v 19. storočí, prípadne ešte v prvých desaťročiach 20. storočia. K uvedeným názorom sa žiada poznamenať, že v ostatných rokoch sa často aj výchovno-vzdelávací proces „obdobia socializmu“ vníma ako tzv. tradičný. Od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia sa v pluralite rôznych koncepcií hľadá nový „moderný“ spôsob vyučovania. Do tohto procesu však vstupujú snahy striedajúcich sa vlád o rôzne „nové“ reformy, takže možno pokojne konštatovať, že slovenské školstvo je za ostatných tridsať rokov už doslova „prereformované“.
■ POLITICKÉ VPLYVY
V oblasti výchovy a vzdelávania by sa nemalo prvotne uplatňovať politické hľadisko, ale dať priestor na naozaj serióznu odbornú diskusiu s nastavením školského systému a v jeho rámci aj rôznym spôsobom (metódam, formám, stratégiám...) výchovy a vzdelávania. Verbálne dominujú tendencie po akejsi „modernosti“, ktoré vstupujú do priestoru konfrontácie s „tradičnosťou“. Na úvod skúsme v základných črtách, bez nároku na jediný možný názor, ozrejmiť pojmy „tradičnosť“ a „modernosť“ vo výchove a vzdelávaní na pozadí stručného exkurzu do nedávnej histórie v konfrontácii so širokospektrálnymi tendenciami, snahami po neustálej zmene na vlnách „modernosti“ alebo napokon len „módnosti“?
Základné tendencie socialistického výchovno-vzdelávacieho systému v štátoch tzv. „východného bloku“, teda aj na Slovensku v podmienkach Československej republiky (od roka 1960 s prívlastkom socialistickej) určoval vládnuci režim na základe teórie marxizmu-leninizmu. Toto učenie určovalo teoretické i praktické východiská pedagogiky – vytváralo predpoklady na „nové“ formovanie osobností žiakov a študentov a rozvoj ich schopností ďalej podmieňovalo osvojenie si zodpovedajúcich poznatkov. Všeobecne proklamované princípy kolektivizmu, prísna disciplinovanosť, uniformnosť, jednotnosť učiva a vyučovacích metód boli síce niekedy viac, ale i menej prekážkou na ceste k rozvoju osobnosti žiaka, no každodenná pedagogická prax sa nenechala úplne „zošnurovať“ pedagogickou teóriou, veľakrát odtrhnutou od životnej reality.
Učitelia vo viacerých vyučovacích predmetoch (najmä najmenej podliehajúcich ideologickému tlaku) reálne uplatňovali princípy humanizácie a modernosti výchovy a vzdelávania. Potvrdzuje to aj konštatovanie výraznej osobnosti slovenskej pedagogiky Mirona Zelinu, že „mnohí učitelia na Slovensku boli tvorivými aj za totality; mnohí o tom radšej nehovorili a nepísali...“. Mnohí z nich aj v podmienkach totalitarizmu si vedeli vytvoriť slobodný prístup k sprostredkovaniu vedomostí, niekedy i za cenu možných nepriaznivých následkov pre ich učiteľskú kariéru.
■ PLÁŠTIK MODERNOSTI
V zmenených spoločensko-politických, ekonomických podmienkach za ostatných tridsať rokov predstavovali niektoré nové snahy niekedy len regeneráciu niekdajších výchovno-vzdelávacích ideálov. Často pod pláštikom nových, väčšinou cudzích slov. Veď napríklad aj vtedy sa zdôrazňovalo (niekedy v teórii i pedagogickej praxi viac alebo menej), že učiteľ má usmerňovať aktívnu prácu žiaka, ktorý má byť činný. V nových podmienkach sa uvedená skutočnosť už opisuje tak, že učiteľ je „facilitátorom“. Zjednodušene povedané, niektoré „novo“ sa tváriace výchovno-vzdelávacie koncepcie len zabalili „starý obsah“ do nových, reklamným trikom vytvorených obalov ponúkajúcich „nový tovar“ pre každodennú pedagogickú prax s jednoduchým sloganom, že všetko predošlé je tradičné, už nehodné súčasným podmienkam.
Školstvo je obrovský kolos a prebiehajúce zmeny vo výchovno-vzdelávacom procese nemožno uskutočňovať zo dňa na deň. Čiže napríklad za ostatných sto rokov sa myšlienky, koncepcie, reformy... nerodili za deň ani rok, ale vznikali, menili sa a dopĺňali viacerými generáciami. Napokon v danom historickom období je uplatnenie tej či onej pedagogickej koncepcie konvenciou danou konkrétnymi spoločensko-politickými, ekonomickými a následne kultúrnymi okolnosťami – demokratickými alebo podliehajúcimi určitej ideológii. V rámci akéhokoľvek systému je potrebné rešpektovať (brať do úvahy) aj úroveň vedecko-technického rozvoja, ktorý nemalou mierou „spolurozhoduje“ o koncepcii výchovy a vzdelávania. Preto uplatňovanie prvkov dnes označovaného ako tzv. tradičné vyučovanie malo v škole svoje opodstatnenie v súvislosti s dovtedajšími poznatkami z rôznych vedných odborov. Cesta k ich získavaniu totiž odráža úroveň daného poznania sveta vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.
■ EXPLÓZIA INFORMÁCIÍ
Na základe toho na prelome storočí prevládlo konštatovanie, že hromadiaca sa explózia informácií vedie vzdelávanie iným smerom – odniesť si zo školy „trvalejšie hodnoty, ako sú vedomosti“, čiže osvojiť si metódy vyhľadávania, spracovania a aplikácie informácií s cieľom „prisvojiť si“ postoje, záujmy, motiváciu, hodnotový systém, tvorivé schopnosti a zručnosti. Teda naďalej ide o poznatky/informácie, len spôsob ich získavania si žiada nové prístupy (metódy, formy...). V tomto zmysle sa tzv. socialistická spoločnosť, zaostávajúca v informačných technológiách, len pomaly zbavovala pozitivistických metód s dôrazom kladeným na memorovanie osvojených poznatkov. Na druhej strane skúsenosti mnohých ľudí „odchovaných“ danou dobou s odstupom času od školského vzdelávania ukazujú, že vtedajšie vyučovanie malo svojím spôsobom opodstatnenie. Dôležité je, aby vzhľadom na politické, ekonomické a kultúrne zmeny nezostal výchovno-vzdelávací proces na uvedenej úrovni. Na druhej strane sa žiada poznať snahy a výsledky vtedajších slovenských pedagógov a namiesto zavrhovania niekedy všetkého vtedajšieho vedieť skôr nadviazať na to tvorivo podnecujúce. To však znamená poznať, ako prebiehalo vyučovanie jednotlivých predmetov vtedy. Napríklad vo vyučovaní slovenského jazyka sa už na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov zdôrazňovalo komunikačné vyučovanie, ktoré sa aj v súčasnosti neustále preferuje. Preto nie všetko, čo je označované ako „moderné“, skutočne aj je moderné. Moderné totiž je síce v súlade s najnovšími poznatkami, ale nemusí znamenať uplatňovanie niečoho úplne nového.
■ V CUDZOM ZRKADLE...
Prelínanie prvkov tzv. tradičnosti s tendenciou k modernosti bol v každej historickej dobe proces protirečivý, určovaný spoločensko-politickými, ekonomickými a kultúrnymi podmienkami. V slovenských reláciách „reálneho socializmu“ v teoretickom rozpracovaní oproti rôznym západným koncepciám výchovy a vzdelávania síce v dôsledku marxistického pohľadu sa určite zaostávalo, ale v praktickom naplňovaní niektorých modernistických koncepcií konkrétna výchovno-vzdelávacia prax dostala sa v mnohých smeroch ďalej. V týchto súradniciach sa často v dôsledku novej „jednosmernosti“, zbavenej kritického odstupu, zabúda v intenciách „teoretického mantinelizmu“ na slovenskú praktickú pedagogickú činnosť pozeraním sa – povedané obrazne s básnikom Sládkovičom „v cudzom zrkadle“. Niekedy namiesto nezmyselného preberania cudzích systémov a koncepcií stačí si zalistovať v našich pedagogických časopisoch alebo v podnetných prácach pedagogického čítania z minulosti a nájdeme aj z domácich zdrojov veľa podnetného a doslova moderného i pre súčasné výchovné a vzdelávacie snahy.
■ KONTINUITA ODKAZU
V kontinuitnom procese neustálej „výmeny“ generácií sa predsa nedá začínať „od začiatku“ (obrazne „na zelenej lúke“), a tak zavrhovať a „odkladať do histórie“ je neprístupné ani v oblasti výchovy a vzdelávania mladej dospievajúcej generácie. Na minulosť aj v tejto ľudskej činnosti má a musí nadväzovať akákoľvek reálna budúcnosť, ktorú s minulosťou spája nie zabudnutie, ale reálne a pevné spojenie v prítomnosti. Žiadny súčasný stav nie je statický, preto má priam povinnosť zhliadnuť sa v minulosti a nadväzovať na jej progresívny odkaz. Žiada sa skôr prehodnotiť a v pluralitnej výmene názorov tvorivo hľadať a vytvárať nové koncepčné tendencie, ktoré napokon vždy zohľadňujú aj požiadavky svojej doby. A to sa dá aj na pozadí predchádzajúcich koncepcií odrážajúcich „svoju dobu“ vo výchove a vzdelávaní. Napokon v širšom zmysle všetko je založené na historicky sa meniacej sústave názorov, postojov, tendencií, koncepcií, reforiem...
Preto akýsi pomyselný „zápas“ školstva, pedagogiky a celého výchovno-vzdelávacieho systému „tesných chladných múrov tradičnej školy“ s pedagogikou plnej „radosti a slnka“, kde sa ustavične zdôrazňuje modernosť, prebieha neustále aj v dôsledku spoločensko-politických, ekonomických a kultúrnych zmien. Preto si treba uvedomiť, že súčasná informačná spoločnosť si žiada určite nové prístupy a opäť na základe daného stavu poznania sveta, rozvoja vedy a techniky. To sa stáva „spoluurčovateľom“ kurzu smerom k učeniu na báze rozvoja kritického myslenia žiakov, ich tvorivých schopností, schopností samostatne, racionálne sa učiť a pod. Nejde pritom len o prístupy, metódy, formy v sprístupnení poznatkov, ale v súvislosti s „tradičnosťou“ a „modernosťou“ treba pozornosť zamerať aj na prístup k tradičným hodnotám a novým, vraj moderným (alebo len „módnym“?). Preto často zabúdaný výchovný akcent by si možno zaslúžil v niečom aj tie osvedčené tradičné prístupy pri formovaní osobností mladých ľudí s výraznejším zdôrazňovaním hodnôt, ako sú čestnosť, pracovitosť, vzájomná ľudská úcta, tolerantnosť, ale i skromnosť a i. Lebo nie vo vzdelávaní sú možno prostredníctvom testovania zdôrazňované úskalia vo vedomostiach (tie sa vždy počas života dajú doplniť), ale na základe niekedy prehnane uvoľnených výchovných zásad a metód dochádza potom k osobnostným zlyhávaniam vo verejných funkciách, v medziľudských vzťahoch (kolegiálnych, partnerských) a iných. Vo výchove je potrebné nastoliť jednoznačné pravidlá, a nie podliehať módnym liberalistickým trendom, že „všetko je dovolené“. Sloboda by mala znamenať väčšiu zodpovednosť ako predpoklad k naozajstnej „slušnosti“, po ktorej sa často volá.
■ VEČNÝ ZÁPAS
Vo večnom „zápase“ tradičnosti verzus modernosti (často i takzvanej – skôr formálnej ako obsahovej) sa žiada zdôrazniť, že popri tzv. tradičnosti sa vždy uplatňovali aj prvky modernosti, pokiaľ bola naozaj tvorivá a predstavovala prínos. Na podporu tohto tvrdenia možno uviesť z domácich slovenských zdrojov názor učiteľa zo začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia: „Spomínam často na našich starých rechtorov, ktorí boli výtečnými znalcami detskej duše, i hoci tých teoretických vedomostí o pedagogickej vede – podľa našej namýšľavosti – nemali vraj mnoho. Ako ľahko napríklad naučil nás starý pán rechtor čítať zo šlabikára. Nepoznali sme vtedy ani globálku, ani fonomimiku a šlo nám to v nedelenej škole oveľa ľahšie ako dnes v úplnej delenej škole. Násobilku každý z nás vedel už v druhej triede a na jeho názor o obyčajných zlomkoch, pričom krájal zemiaky na polovice, tretiny, štvrtiny a pod., nezabudol som ani vo vyšších školách.“
Potvrdzuje sa tým skutočnosť, že aj v minulosti výborní učitelia učili v duchu Komenského odkazu... Uvedených príkladov sa dá uviesť viac ako veľa. Znamená to, že v tejto ľudskej činnosti treba skĺbiť odkaz našich predchodcov s podmienkami danej doby a usilovať sa neustále hľadať tú povestnú cestu „do hlbín študentovej duše“. A to je už mimoriadne ťažké. Preto si dovolím vysloviť myšlienku, že pedagogika možno ani nie je veda v pravom slova zmysle, ale skôr umenie ako pripraviť človeka pre život a naučiť ho žiť.
.Július LOMENČÍK – Foto: Emil SEMANCO