KOMENTÁR Romana MICHELKA
V čase, keď píšem tento komentár, sa dejiny rútia obrovskou rýchlosťou. Situácia sa vyvíja každým dňom a uzávierka nášho dvojtýždenníka je dlhá nato, aby sme reagovali ako denníky. Konflikt na Ukrajine mal a má svoje historické pozadie, ktoré sa začalo písať v roku 1990 v čase zjednotenia Nemecka. Vtedy bola na stole „gentlemanská dohoda“, že po zjednotení Nemecka, ktoré vtedajší lídri Sovietskeho zväzu (ZSSR) schválili, sa NATO nebude rozpínať ďalej na Východ. Tento sľub sa nenaplnil. V deväťdesiatych rokoch v čase Jeľcinovej éry bolo Rusko zúbožený, rozkradnutý a zlyhávajúci štát. Celkové HDP Ruska kleslo na úroveň malého Holandska. Nastala éra masívneho výpredaja národného bohatstva a vznikla trieda drancujúcich oligarchov, pre ktorých bol vtedajší prezident Boris Jeľcin len úbohá figúrka, ktorá poslušne plnila ich koristnícke zadania. Vrcholný mocenský úpadok Ruska využil Západ. Tichá dohoda o plnení „gentlemanských dohôd“ bola zrušená vyhlásením vtedajšieho českého prezidenta Havla, ktorý ako prvý prerušil nepísanú dohodu alebo presnejšie prekročil bezpečnostné tabu a verejne vyzval na integráciu pobaltských krajín do NATO. Po Jeľcinovi nastúpil do prezidentského úradu Vladimír Putin aj so svojím sanačným systémom. Onedlho sa znova Rusko stalo veľmocou, na ktorého záujmy treba brať ohľad. Západ ohľady na ruské potreby nebral. Viedlo to k frustrácii Ruska a, ako sa nakoniec ukázalo, k nesprávnym záverom a zlým rozhodnutiam.
Veľkým predelom boli udalosti na Ukrajine v rokoch 2013 a 2014, keď majdanský a postmajdanský vývoj priniesol zopár veľmi škaredých udalostí. Masaker v Odese. Pôsobenie odpudivých figúr ako Dmytra Jaroša a jeho Pravého sektora. Vyčíňanie neonacistického bataliónu Azov či adorácia banderovských hrdlorezov oprávnene viedli k obavám o ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny. Je logické, že v tom čase na Ukrajine vznikli separatistické hnutia, ktoré sa prejavili vznikom separatistických entít na území Luhanskej a Doneckej oblasti, ktoré sa časom transformovali na Doneckú a Luhanskú republiku.
Nasledujúcich takmer osem rokov sme tak boli svedkami takzvaného zmrazeného konfliktu. Rusko požadovalo od Ukrajiny neutrálny status, čo bolo formálne ťažko predstaviteľné, ale fungovalo to. Ukrajinské vedenie stálo totiž pred dilemou. Ak by sa naozaj chcelo integrovať do NATO, muselo by uznať anexiu Krymu a samosprávu dvoch odštiepeneckých entít, teda Luhanskej a Doneckej republiky. Respektíve na základe Minských dohôd im udeliť špeciálny štatút, ktorý by znamenal širokú samosprávu a v podstate len formálny zväzok s Ukrajinou. Ani jedno z týchto ťažkých vnútropolitických rozhodnutí Ukrajina neprijala, čím mohla nadobro rezignovať na integráciu do Severoatlantickej aliancie.
V tomto štádiu sme sa nachádzali na začiatku roka 2022. Potom 22. februára V. Putin oficiálne uznal samostatnosť Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a poskytol im garanciu vojenskej pomoci. Dosiaľ to bol ako-tak prijateľný krok. Za daných okolností by Rusku hrozili znesiteľné, ale nijako zvlášť zničujúce sankcie. Len dosiaľ platné status quo by sa potvrdilo a fixovalo týmto vojensko-politickým krokom. No skutočná masívna vojenská intervencia na Ukrajine je, naopak, veľkou chybou. Možno najväčšia v Putinovej politickej kariére a bude mať pre Rusko, Ukrajinu, ale aj celú Európu veľmi nepríjemné následky. Ak ruskí stratégovia rátali s tým, že ich budú Ukrajinci vítať ako osloboditeľov, tak sa náramne prerátali. Za ostatných osem rokov sa Ukrajina zmenila. Vznikol silný ukrajinský politický národ. Politické figúry typu Dmytra Jaroša z Pravého sektora takmer zmizli z politickej mapy. Ruský prezident zrejme rátal s tým, že západná Európa a Nemecko osobitne sú bytostne závislé od dovozu ruského plynu, a preto budú politicky paralyzovaní a nepridajú sa k americkým sankciám. Opak sa stal pravdou. Európska únia prijala sankcie v takej miere, v akej to sotva kto mohol čakať. Najzásadnejšia sankcia je zmrazenie ruských finančných rezerv vo výške takmer sedemsto miliárd eur, čo znemožnilo Ruskej národnej banke intervenovať v prospech rubľa, ktorý za deň devalvoval o tridsať percent. Odpojenie Ruska od platobného mechanizmu SWIFT, aj keď nie úplné, postihlo dve tretiny ruských bánk, de facto znemožní akúkoľvek kapitálovú výmenu.
Európa sa neodstrihla úplne. Mechanizmus umožňujúci platenie za ruský plyn stále funguje, čo je dôležité aj pre Slovensko. Mosty nie sú spálené definitívne, ale niet pochýb, že nás to bude veľmi bolieť. Následky sankcií budú síce asymetrické, pokles európskeho akciového trhu bol tri percentá, ruského tridsať percent, ale aj tak si musíme zvykať na rast cien benzínu, plynu a množstva ďalších komodít. Iste, môžeme dúfať v mierové rokovania, ale treba byť realistický. Bolo prekročených množstvo červených čiar, náprava teda nebude ani ľahká, ani rýchla.