Prezidentka stráca dych

thumbnail

KOMENTÁR Romana MICHELKA

Donedávna nás  médiá stredného prúdu uisťovali, že prezidentka Zuzana Čaputová je vzorom konsenzuálnej politiky, takmer  nikoho neirituje  a jej politika je vyvážená a nadstranícka. Samozrejme, väčšina čitateľov SNN sa pri tejto jej charakteristike ironicky uškrnie, faktom však ostáva, že až donedávna  bola bezkonkurenčne najdôveryhodnejšou političkou. Ukazuje sa však, že tieto časy sú už dávno preč.

Prvým symptómom toho, že je za zenitom a jej dôveryhodnosť postupne, ale vytrvalo klesá, boli výsledky nedávneho prieskumu  verejnej mienky, podľa ktorých ju v dôveryhodnosti predbehol síce len o dve percentá líder opozičného Hlasu ‒ SD Peter Pellegrini. Skutočne katarzným pohľadom do zrkadla však bol až prieskum agentúry Focus, ktorý ukázal, že pevne rozhodnutých voliť ju aj v nasledujúcich voľbách je  len pätnásť percent voličov. Čo je však ešte horšie, až štyridsaťšesť percent voličov by ju nevolilo v žiadnom prípade. Niet pochýb, že takýto katastrofálny výsledok nečakala ani v najhorších snoch.

Ak chceme pochopiť taký rapídny pokles jej šancí na znovuzvolenie, musíme poukázať na viacero jej nevynútených chýb a politických zlyhaní. Medzi  najfatálnejšie zlyhania možno  jednoznačne zaradiť zastavenie referenda tým, že ho dala preskúmať na Ústavný súd SR. Samozrejme, nikto nespochybňuje jej kompetenciu obrátiť sa na ústavný súd, ale aj vzhľadom na to, že na Slovensku boli už  v minulosti dve podobné referendá a nikto ich nespochybňoval, bolo politicky veľmi neprezieravé poslať referendovú otázku na ústavný súd. Okrem iného aj preto, že v extrémne krátkom čase a navyše v čase tvrdých covidových obmedzení občania v podstate sami a spontánne vyzbierali takmer 600-tisíc podpisov pod túto petíciu.  Takýto spontánny odpor voličov proti aktuálnej garnitúre mala vnímať citlivejšie a dať im šancu, aby rozhodli. Ako vieme, nestalo sa.

Samozrejme, okolo nekonania referenda sa toho  udialo podstatne viac. Šéf OĽaNO Igor Matovič na tlačovke po vyhlásení nálezu Ústavného súdu SR vyhlásil, že prezidentka napľula 600-tisíc  ľuďom do očí, aby vzápätí povedal, že referendum nemôže podporiť, keďže v programe mali zákaz podobného referenda. Mimochodom, o tom, že niečo také mali v programe, ani netušil, rovnako ako jeho päťdesiattri Šofrankových. Musel mu to pripomenúť až koaličný poslanec Ondrej Dostál. Boris Kollár zase vyhlásil, že zákon umožňujúci referendum o skrátení funkčného obdobia podporí, ale nemôže ho dať hneď na prerokovanie do parlamentu, lebo nedávno, asi mesiac pred rozhodnutím Ústavného súdu SR, neprešiel  podobný zákon  Tomáša Tarabu (ŽIVOT – národná strana). No a po pol roku ho zase nepodporil, lebo koalícia zakázala.

V čase svojho zvolenia bola hlava štátu podľa prieskumov relatívne prijateľná  aj pre nezanedbateľnú časť  opozičných voličov. Dnes je tento rezervoár takmer nulový. Prezidentka sa správala jednoznačne ako súčasť koaličných síl a opozičné výhrady buď prehliadala, alebo konala tak, že to bolo krajne alibistické. Navyše tým, že aktívne zasiahla do riešenia vládnej krízy v marci 2021, si proti sebe poštvala aj nezanedbateľnú časť koaličných voličov, minimálne tých, ktorí sú nekritickými fanúšikmi Igora Matoviča. Jej verejná  výzva na jeho odstúpenie bola síce legitímna, ale logicky so sebou niesla vysoké politické náklady. Oveľa problematickejší je jej až neadekvátny  zásah do vnútrostraníckych pomerov v rámci OĽaNO, čo je  širšej verejnosti neznáma okolnosť  a čo logicky rezultovalo do definitívne pošramotených vzťahov s lídrom najsilnejšej koaličnej strany Matovičom.

Prezidentka Čaputová si  nedávno pripomenula tretie výročie zloženia prezidentského sľubu a ujatia sa svojej funkcie. Toto výročie sa však nesie v znamení, že opätovná obhajoba prezidentského postu bude ťažká a neistá. Samozrejme, hovoriť dnes o jej  prípadných vyzývateľoch je veľmi predčasné, trend je však jednoznačný. Je nielen poraziteľná, ale skutočnosť, že štyridsaťšesť percent voličov by ju nevolilo za žiadnych okolností, jasne ukazuje, ako veľmi polarizuje spoločnosť a že obhajoba jej mandátu bude veľmi problematická.  Ak by sme mali prognózovať,  kto sa črtá ako jej najnebezpečnejší vyzývateľ, tak určite ním nebude už takmer zabudnutý Robert Mistrík, ktorý sa zrazu objavil v médiách, aby si do nej kopol, ale skôr líder opozičného Hlasu ‒ SD Pellegrini.  Pôvodne síce mal v pláne kandidovať až po ukončení druhého mandátu Čaputovej, ale ak sa trend  nárastu jeho dôveryhodnosti potvrdí aj v sérii ďalších prieskumov a polarizácia spoločnosti pri prezidentke  Čaputovej sa udrží na jej súčasnom, v podstate extrémne vysokom čísle, je možné, že svoje plány prehodnotí a na jar 2024 do toho pôjde. Predsedom vlády i parlamentu už bol. Ostáva len posledná ústavná funkcia. Môže to totiž vyhodnotiť tak, že sa mu otvorí okno príležitosti, ktoré sa už nikdy potom otvoriť nemusí.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.