Situácia v hudobnom živote na Slovensku pohľadom Vladimíra BLAHA
Mgr. Vladimír BLAHO (70) je kultúrny pracovník, operný kritik a hudobný publicista, ktorý je na našej kultúrnej scéne aktívne prítomný už takmer polstoročie. Vnuk politika MUDr. Pavla Blaha a synovec opernej speváckej legendy Dr. Janka Blaha zvlášť citlivo vníma vývoj kultúry na Slovensku v posledných dvadsiatich piatich rokoch.
- Zaoberáte sa opernou kritikou, ale vaša publicistická činnosť je zameraná aj oveľa širšie na otázky kultúry, umenia a kultúrnej politiky s dôrazom na jej percepciu. Ako je to dnes s našou kultúrnosťou?
Všeobecne prevláda názor, že kultúra ľudí, a teraz nemám na mysli len schopnosť rozumieť umeniu, ale aj kultúru správania, medziľudských vzťahov a podobne, upadá. Aforista a dramatik Peter Gregor pred smrťou vyslovil dokonca polemický názor, že Biafru ducha prežívame práve teraz. Na dnešnom Slovensku by sa dali vyčleniť dve príčiny neblahého stavu kultúry. Prvá má korene mimo nás a súvisí s názorom k nám importovaným, že na kultúru a umenie treba nazerať tak ako na každý iný tovar. Namiesto ozajstného umenia, ktoré musí byť mnohofunkčné, sú ľudia atakovaní výtvormi masovej kultúry určenej ľudí zabávať a tvorcom napĺňať vrecká. Občas počuť argumenty, že obyčajní ľudia to tak chcú. Ale ako môžu chcieť niečo iné než to, čo sa im neustále nanucuje, a dožadovať sa toho, čo sa im neponúka, nepropaguje? Je ilúziou si myslieť, že „vysoké“ umenie raz bude dostupné všetkým. No rovnako scestné je, ak sa umelec uzatvára do seba, ventiluje výlučne svoje vnútorné tenzie a je mu ľahostajné, či a ako bude jeho dielo vnímať adresát. A klame sa tiež, ak si myslí, že šokovaním získa nové publikum. Dobrým príkladom sú v tomto smere pokusy niektorých operných režisérov, ktorí z pôvodného diela nenechajú kameň na kameni. A pokiaľ ide o masového diváka, po roku 1989 oficiálna kultúrna politika s vaničkou vyliala aj dieťa a falošne sme stotožnili výchovu umením a k umeniu s nanucovaním. Hlboká duchovná kríza dnešnej kapitalistickej spoločnosti ešte akoby prehlbovala priepasť medzi umelcom a jeho adresátom. Pozitívom posledného obdobia je, že aspoň časť umeleckej society si tento neblahý stav uvedomuje ako problém.
- Mohli by ste byť konkrétnejší a načrtnúť, ako by sa tento problém dal riešiť?
Pri cestách za umením po Európe som sa stretol s viacerými pozitívnymi prejavmi výchovy k chápaniu umenia. Vo francúzskych a v talianskych galériách som videl skupiny školákov, ktorým pedagógovia vysvetľovali každý jeden umelecký objekt. Operní umelci z divadiel v Toulouse či v Barcelone idú do škôl, do kultúrnych zariadení s výkladom a krátkym prierezom pripravovaného diela, ba dokonca umožňujú žiakom zúčastniť sa na príprave inscenácie v týždni pred premiérou. Na tohoročných BHS sa každý z významných zahraničných orchestrov v programovom bulletine pýšil tým, koľko koncertov pre mládež alebo pre rodičov s deťmi uskutoční za sezónu. Našťastie si aj niektoré naše kultúrne inštitúcie uvedomili, že musia bojovať o svojho diváka či poslucháča. V opere SND už v tejto sezóne beží druhé detské operné predstavenie s výkladom a vedenie divadla sa po dlhých rokoch vrátilo k niekdajším nedeľným popoludňajším predstaveniam. Vydarenou akciou bol aj deň návštevy našej národnej scény. Umelecko-výchovné aktivity však treba robiť s rozvahou a zvažovať, či každý inovačný prístup je naozaj efektívny. Preto bol odbornou hudobno-pedagogickou verejnosťou tak nejednoznačne prijatý projekt Sitnianski rytieri, ktorý mal viesť bratislavské deti základných škôl k hudobnosti prostredníctvom hravého zborového spevu. Vzhľadom na jeho finančnú náročnosť by sa žiadalo preveriť, či v deťoch niečo hlbšieho zanechal.
- Dostali sme sa k vám najbližšej oblasti – k opere, vážnej hudbe a zborovému spevu. Sú odsúdené zostať menšinovými žánrami umenia?
Tu by som poukázal na druhú príčinu disproporcie medzi vážnym umením a jeho relatívne redukovaným publikom. Slabý záujem o tento typ umenia má u nás špecifické, históriou ovplyvnené pozadie. Vo svete sa od druhej polovice 19. storočia stali jeho prijímateľmi stredné vrstvy. Paradoxne čoskoro potom sa začali búrlivo rozvíjať aj prejavy „zľudovelého“ umenia, ako ľudový román, film, subžánre populárnej hudby, ku ktorým sa popri u nás tradične živom folklóre začali utiekať široké vrstvy populácie. Na Slovensku sme však mali len veľmi úzku vrstvu národne cítiacej inteligencie, navyše žijúcej v malých mestách. Tradície kontaktov s náročnejším umením, napríklad aj domáce muzicírovanie, sa u nás nevytvorili v takom rozsahu ako v okolitých krajinách. Dogmatický smetanovec Zdeněk Nejedlý po roku 1948 v kultúrnej politike razil heslo: S lidem výš, ktoré síce niektoré praktiky sprofanovali, ale celkovo predsa o čosi rozšírili základňu prijímateľov náročnejšieho umenia. Voziť kamenné divadlá po mestečkách sa stalo prekonanou etapou, zato zvozy divákov do divadla som zažil aj vo vypredanej budove opery v Grazi, ktorej návštevníkov zmnožili štyri plné autobusy z celého Korutánska. To opernú sálu v novej budove SND nedokážeme zaplniť ani zásluhou zájazdov Viedenčanov. Pravidlom by sa však mali stať zájazdy z Trnavy, Nitry, Dunajskej Stredy a podobne. V publiku koncertov Slovenskej filharmónie výrazne prevládajú návštevníci vekovo nad šesťdesiatkou. Za okolitými krajinami zaostávame aj v oblasti zborového spievania, kde rozhodujúcim negatívnym faktorom sú nedostatky nášho školského výchovno-vzdelávacieho systému podceňujúceho umeleckú výchovu. Ale aj v osvetovej práci je zborové spievanie oproti tradíciám ochotníckeho divadla a folklóru popoluškou. Ak som pochválil umelcov, že sa začali viac zaujímať o svojho adresáta, chýba mi, že sa zatiaľ nepokúsili vyvinúť spoločenský tlak aj na politické orgány, ktorých predstaviteľom sú zatiaľ, bez ohľadu na farbu vlády, bližšie športové podujatia, veselice alebo okázalé jednorazové umelecké programy než sústavná pozornosť skultúrneniu nášho súčasníka.
Zhováral sa Maroš M. BANČEJ ‒ Foto: archív SNN