Priveľmi dlhá vojna o európske kreslá

Na pozadí  skutočnej vnútroukrajinskej vojny, krviprelievania a nerátaných obetí na oboch stranách sa Európska únia prejavila ako každý organizačný a administratívny moloch. Nehľadela na to, čo sa deje na Ukrajine, pretože išlo o eurovoľby a o obsadenie nových kresiel v novej Európskej komisii. To naplno zamestnalo vlády a politické strany v členských štátoch. Okrem toho sa menilo aj polročné predsedníctvo – s novým dynamickým predsedom vlády je do konca roka predsedníckym štátom Talianska republika. Okolo osemdesiat percent agendy je rozpracovanej už doteraz, zvyšok bude pod osobitným talianskym akcentom.

Začiatkom júla sa zišiel po májových voľbách nový Európsky parlament a do 1. novembra odsúhlasí nielen predsedu komisie Jeana-Claude Junckera, ale aj členov komisie, vrátane vysokého komisára pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Novému predsedovi EK, novej eurokomisii začne plynúť mandát 1. decembra 2014. Každému laikovi, dokonca aj tomu, kto nevie, kde leží Brusel, musí byť zrejmé, aký obrovský čas potrebuje celý veľký inštitucionálny organizmus na to, aby začal fungovať. Inými slovami, že musí mať vnútorné mechanizmy, ktoré zabezpečujú jeho chod a záujmy, teda naše európske záujmy medzi voľbami v máji a začiatkom nového obdobia, vlastne krátko pred vianočnými a novoročnými prázdninami, ktoré sa v stabilných, kresťanskou tradíciou sa riadiacich štátoch končia až 6. januára ‒ až vtedy sa začína politický život. Na otázku, kto drží v rukách v tomto období povestný európsky telefón, komu možno zavolať, nie je zrejme ľahká odpoveď.

PREVLÁDA NEDÔVERA

Posledné voľby ukázali, že celý tento proces nemá dôveru väčšiny obyvateľov štátov Európskej únie. Zo štyristo miliónov oprávnených voličov prišla k urnám len menšina – okolo štyridsaťtri percent. V samotnej Británii len tridsaťšesť percent. Akokoľvek podporujeme dobrú vec európskej integrácie, problém je v tom, že Brusel, Európska komisia pod desaťročným vedením doterajšieho predsedu, ultraliberála M. Barossa nepresvedčila masy voličov. Neprijímajú, neakceptujú takúto  štruktúru EÚ. Nový europarlament a nová eurokomisia nebudú mať ani posilnenú legitimitu a ani posilnenú dôveryhodnosť. Vyčítať Slovensku, resp. slovenskému voličovi či voličovi na Slovensku jeho mizivú, iba trinásťpercentnú účasť vo voľbách bez sebakritiky europolitiky a europolitikov je len mediálnym divadlom. Veď v Poľsku neprišli k urnám viac ako tri štvrtiny voličov, neprejavili záujem o dianie v europarlamente ‒ prišlo iba 22,7 percenta voličov. A to je jeden z najľudnatejších štátov EÚ a prírastok do posilneného trojuholníka lídrov európskych postojov. Poľsko je v EÚ popri Nemecku a Francúzsku v istej časti politickým ťahúňom v tejto trojke. Preto sa Slovensko čoraz viac orientuje týmto smerom.

POTREBA NOVEJ EÚ

Návrat k eurovoľbám, nota bene ku kritike malej slovenskej účasti teraz, keď sa v Bruseli formuje nová eurokomisia a zabeháva sa nový europarlament, má význam – volič totiž jasne vycítil, že netreba len nových ľudí, že treba nový model, novú štruktúru Európskej komisie, že EÚ sa stala priveľkou, priveľmi rozdielnou a Brusel sa priveľmi mnohými reguláciami mieša do každodenného života. Mnohí euroúradníci či eurokrati alebo eurobyrokrati jednoducho ako keby boli vzdialení od reality života v členských štátoch. Vývoj v Európe, vrátane eurokrízy, ukázal, že kým tzv. nové členské štáty nevyhnutne museli urobiť všetko preto, aby značnou časťou svoje suverenity posilnili, mocné a bohaté štáty nie sú a nebudú ochotné vzdávať sa svojich suverénnych práv.

NAJNEBEZPEČNEJŠIA KRÍZA

Okrem toho je tu problém najťažšej krízy od konca studenej vojny, od zániku ZSSR v decembri 1991, najnebezpečnejšej krízy medzi Západom a Ruskom, medzi EÚ a Ruskom pre vývoj na Ukrajine – vývoj, na ktorého vzniku sa podieľala EÚ. Veď to bola EÚ, jej komisár pre rozšírenie, a najmä predstaviteľka pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Ashtonová, ktorí nerozoznali situáciu na Ukrajine, nespoznali, aký vývoj hrozí, a úplne ekonomicky a finančne nezmyselne ťahali Ukrajinu výlučne na svoju stranu. Teraz nejde o to byť múdrym po bitke, ale o zásadnú otázku: aké možnosti kontroly má volič, europoslanec a akí profesionáli vlastne vedú zahraničnú politiku EÚ, keď sme dospeli na svojich hraniciach k  vojnovému stavu, k plnokrvnej a krvavej vojne a ťažkokalibrovej propagande. Pritom sa  tvárime, že ide len o udržanie celistvosti  ukrajinského štátu. Veď je zrejmé, že každá strana sa cynicky tak ako doteraz bude usilovať z neprehľadnej situácie vyťažiť bezohľadne pre seba čo najviac.

TALIANSKE PREDSEDNÍCTVO

Pritom talianske predsedníctvo nás naliehavo upozorní, že je tu aj iný závažný a spoločný európsky problém – a to nie sú východné, lež južné hranice Európy a Európskej únie. Masové prisťahovalectvo zo severnej Afriky neprestáva. Ide o tisíce, desaťtisíce utečencov. Značná časť z nich, pokiaľ sa neutopia v Stredozemnom mori, neostáva v Taliansku, lež tiahne do iných štátov EÚ. Prílivová masa je taká veľká a neprestajná, že nastáva postupná zmena etnickej skladby niektorých štátov EÚ. A to nehovoríme o následkoch konfliktov na Blízkom východe, rozpade Sýrie a Líbye, rozklade Iraku a situácii v Egypte, teda všade, kde EÚ už dlho nenachádza stabilného partnera, má len dlhoročnú vyhliadku na to, že nijaký nebude.

Sedem stredozemských štátov sa bude počas talianskeho predsedníctva usilovať, aby pretlačilo túto problematiku do popredia, ako SNN povedal taliansky diplomat, aby sa z toho stala celoeurópska záležitosť, aby ochrana hraníc bola celoeurópskou záležitosťou, vecou celej Únie, pretože o. i. to má dosah na celú európsku ekonomiku, následky nesie celá Európska únia. Preto treba presadiť dôsledne princíp solidarity a spoločného znášania a rozdelenie bremena v rámci celkovej úniovej prisťahovaleckej politiky. Reč je totiž o státisícoch ľudí, ktorí ročne hľadajú záchranu na ceste najmä do Talianska. Únia si dáva načas. Ale doteraz najnebezpečnejšia kríza ‒ ukrajinská, nám jasne ukazuje, že ho nemáme a už vôbec ho nemáme nazvyš pre politikov typu Ashtonová. Pre pokračovanie v úspešnom európskom integračnom projekte je predchádzajúci postup a terajšie polročné „cibrenie“ orgánov iba svedectvom o tom, že doterajšia štruktúra vyvoláva otázky o budúcnosti Európskej únie.

           Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN