Prof.Matúš KUČERA o zakladateľovi slovenskej slavistiky J.STANISLAVOVI

thumbnail

Odkrytá, ale stále zamlčiavaná je história Slovákov

Tohto roku uplynie stodesať rokov od narodenia zakladateľa slavistiky na Slovensku profesora Jána Stanislava. Jeho dvojzväzkové dielo Slovenský juh v stredoveku, ktoré vyšlo v roku 1948, má obrovský význam pre slovenskú historiografiu. Cez etymológiu slov v miestnych názvoch obcí a miest, pohorí či riek sa dá celkom presne určiť, kto obýval skúmané územie. Tieto poznatky svedčia o tom, že stredoveké Slovensko bolo mocné a veľké a viedlo veľmocenskú politiku. Žiarlivá Praha sa nedokázala vyrovnať s takouto myšlienkou a vedeckú prácu Jána Stanislava dala zošrotovať hneď, ako vyšla. Na svetlo sveta sa dostala až v roku 1999, no nevzbudila takú pozornosť, akú by si zaslúžila. Nestala sa základom, na ktorom by Slováci ďalej budovali obraz svojich dejín. S historikom, profesorom Matúšom KUČEROM sa rozprávame o odkrytej, no zamlčiavanej histórii Slovákov.

  • Profesora Jána Stanislava ste poznali osobne, čo si myslíte o jeho diele?

Prišiel som do Bratislavy študovať dejiny. Ako ináč, bol som predsa z dielne provinciála Braneckého z trenčianskeho gymnázia. Ale bolo si treba na štúdium pribrať druhý predmet. Vybral som si slovenčinu. Keďže som začal študovať v päťdesiatych rokoch, bol som svedkom veľkej premeny pseudoducha. Vyhodili profesorov Paulinyho, Čečetku, Rapanta aj Ondroucha, ktorý prednášal staroveké dejiny. Prvú prednášku som mal zapísanú Slovenčina v strede slovanských jazykov u profesora Stanislava. Jeho prednášky spočívali v tom, že prišiel a začal písať po tabuli. A my sme tomu vôbec nerozumeli, nikto tomu nerozumel. Vtedy robil na historickej gramatike a staroslovenčine a trápil ho zánik nosoviek, jerov, zmena g na h a podobne. Na jeho prednáškach bolo zvláštne, že sme sa museli naučiť staroslovenský Otčenáš a tridsať veršov z evanjelia sv. Jána. A museli sme to vedieť aj pekne deklarovať. A riadne vyrážať nosovky, ináč pán profesor reagoval pfu, pfu... ako pravoslávny pop. Kombináciu dejepis – slovenčina sme mali trinásti, ale len dvaja sme urobili u profesora Stanislava skúšku. Mal som šťastie, že som sa zabudol pri staroslovenskom aoriste. Pán profesor mi dokonca povedal, že sa v budúcom roku môžem prihlásiť do jeho seminára. Nič také som neurobil. To boli moje prvé stretnutia s profesorom Stanislavom.

  • Dodnes akosi nemáme jasno, ako nazývať jazyk našich predkov – starých Slovákov. Hovoríme o staroslovenčine i staroslovienčine. Akým jazykom teda hovorili naši predkovia?

Slováci hovorili svojím slovenským jazykom. Je to starý slovenský jazyk. A to, čo priniesli Konštantín a Metod, bolo nárečie bulharsko-macedónske z okolia Solúna, kde bola veľmi silná slovanská menšina. Dokonca francúzsky filológ prof. Vaillant tvrdí, že matka Konštantína a Metoda musela byť Slovenka.

  • Slovenka alebo Slovanka?

Starí filológovia užívali označenie slovensky. Bola moravská slovenčina a slovenská slovenčina. Aj u Šafárika. To sa ešte nepoužíval ten Polívkov výmysel – sloviensky. Na e tam dali mäkký jer a takto nám to Česi predpisovali. Profesor Vaillant tvrdí, že matka vierozvestcov musela im spievať pesničky v slovenskom jazyku, lebo obidvaja sa naučili používať duál. Duál (oči – očú, uši – ušú) v jazykovede je taká fajnovosť, že vraj nijaký cudzinec sa ju nenaučí správne používať. Vaillant tvrdí, že Konštantín a Metod ho tak dobre a suverénne používali, že museli už v detstve dobre ovládnuť slovenský jazyk. Že to nebolo naučené. Takže jazyk, ktorý k nám prišiel, bol obradový, cirkevný. Bol blízky slovenčine, národ mu rozumel, ale Slováci naďalej hovorili svojím jazykom. My sme stále svoje potoky, hory, mestá nazývali svojím slovenským jazykom.

  • Stanislav práve cirkevný jazyk nazýva staroslovienskym...

Lebo podľahol Polívkovej českej transkripcii. Pred ním sa hovorilo o slovenskom jazyku, nie slovienskom. A to Čechom prekážalo. Napísal však pozoruhodnú štúdiu Slovakizmy v staroslovienčine. Zaujímavá je preto, že pred ním sa vo vedeckej svetovej slavistike hovorilo len o bohemizmoch. No on ukázal, pozrite sa, ako je zapísaný knieža Rastislav, nie je Rostislav – je Rastic, je Rastislav. A tak ten jazykový fenomén, príznačný len pre strednú slovenčinu, mu hneď ukázal, že niektoré jazykové prvky v legendách a v iných písomnostiach majú slovenský pôvod. Pomohlo mu v tom čase aj štúdium Cividalského evanjeliára.

  • Je zarážajúce, že sa slovenskí historici viac nezaoberajú touto písomnou pamiatkou. Ide o knihu návštev kláštora v severnom Taliansku. Podľa mien v nej zapísaných Stanislav usudzuje, že pred tisícsto päťdesiatimi rokmi mali naši predkovia svoje kniežatá a kráľov, okolo ktorých sa zoskupovala vrstva inteligencie. Akosi stále nedokážeme doceniť ich veľké kultúrne dielo, akým bolo napríklad pozvanie Konštantína a Metoda na naše územie. „Boli sme prví v strednej Európe, kto dostal knihy písané v zrozumiteľnom svojom jazyku,“ uvádza Stanislav v populárnej knižke svojich rozhlasových príhovorov z roku 1943 Kultúra starých Slovákov. Cividalské evanjeliárum obsahuje toľko mien našich predkov svedčiacich o ich vysokej kultúrnej úrovni, že sa priam núkajú na zaľudnenie našich dejín. Prečo to nerobíme?

Máme nielen hospodársku krízu, ale aj krízu štyridsiatnikov a tá trochu potrvá. To je chyba rastu, ale myslím si, že vystúpi hore mladá garnitúra. Tzv. demokracia doniesla niečo, čo je tu neželateľné. Pán predseda Matice už vydal tri knižky o Veľkej Morave a jednu konfúznejšiu ako druhú. Zaslúžili by si tvrdú kritiku, lebo vysvetľovať, že Uhorsko je preto, že sme boli u hôr, hoci to ani nejde dokopy so slovenským jazykom? Boli sme pri horách alebo v horách, nie u hôr!

  • Slovenčina si vás nezískala, venovali ste sa histórii, no napriek tomu ste spolupracovali s profesorom Stanislavom.

Vo štvrtom ročníku som začal pracovať na najstaršej skupine poddanského obyvateľstva na Veľkej Morave. Boli to dušníci. A práve táto práca ma veľmi zblížila s profesorom Stanislavom. Pretože profesor Graus a Česi tvrdili, že tento termín majú len oni a ja som tvrdil, že profesor Graus sa mýli. Uviedol som, že ide o termín, ktorý je v Uhorsku doložený v mnohých prípadoch. Máme mnoho osád nazvaných Dušníci, Dušník. A vysvetlil som, o čo ide. Keď bol zemepán hriešny človek a na staré kolená chcel po sebe zanechať nejakú pamiatku, tak jednu-dve rodiny spolu s pôdou a dobytkom venoval kostolu ako zádušie. A títo dušníci mali v deň výročia jeho smrti zapáliť sviece na oltár, vykotúľať sud vína, niekedy zabiť ovcu alebo aj vola a pohostiť celú dedinu. Toto bola prax východnej cirkvi, teda na naše územie to prišlo s Konštantínom a Metodom. Z hľadiska vedy išlo o pozoruhodný objav. To fascinovalo pána profesora a ja som odrazu ako filologicky vzdelaný človek začal viac používať filológiu pre potreby histórie. Keď som potom ako historik začal pracovať na hospodárskych a sociálnych dejinách stredoveku, začal som objavovať jeho práce z histórie slovenského jazyka, najmä Slovenský juh v stredoveku alebo aj Slovenské slovanské mená.

  • Je pozoruhodné, že vôbec mohol prednášať, keď vieme, že jeho práca Slovenský juh v stredoveku bola po vojne zošrotovaná.

Bol v prvej garnitúre slovenských profesorov, ktorí dvíhali skutočnú vedu na Slovensku. Dovtedy to často robili farári, amatéri, ba aj novinári. V tridsiatych rokoch pripravoval a potom aj vydal knižku Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Najprv vyšla v Prahe a v roku 1953 aj na Slovensku s ilustráciami Oresta Dubaya. Aj ďalšie jeho diela. Dokonca i listina bavorských biskupov v slovenskom preklade. Profesor Stanislav bol do svojej práce vložený celou svojou dušou. Keď robil v Prahe, ešte tak nelipol k staroslovenčine, dokonca tam napísal česko-slovenskú mluvnicu. Ale nikdy nebol čechoslovakista. Jeho habilitačná práca Liptovské nárečia dokonale ukázala krásu slovenčiny a jej historický základ. Napokon tá česko-slovenská mluvnica ho zachránila pred obvinením z buržoázneho nacionalizmu a v jej tieni mohol ďalej pracovať.

  • Pre národ, ktorý nemá dostatok historických písomných pamiatok, má štúdium jazyka veľký význam. Vy ste práve aprobáciu dejepis – slovenčina využili vo svojej vedeckej práci na objasnenie histórie Slovákov. Je to tak?

Áno. Nič nemohlo k sebe viac pasovať. Bola to výborná filologická príprava. V druhom ročníku som mal historickú gramatiku, takže jazykovedne som bol pripravený. Mňa však netrápilo len, kedy bola zmena g na h či zánik nosoviek; sledoval som, ako vznikali dediny, ktoré boli pomenované starými slovanskými názvami: Gerence, Hrnčiare, Tesári, Žemliari, Pekári, Kováči. Boli to služobnícke osady – a to bola aj moja habilitačná práca. Vyšla aj po nemecky a je citovaná v celom slovanskom svete. Pritom som sa s pánom profesorom Stanislavom veľmi zblížil, lebo obaja sme pochopili, že Slovensko a Slováci, keďže nemajú tých písomných prameňov veľmi veľa, aby mohli konštruovať minulosť národa, musia využívať jazyk a jeho rezíduá.

  • Čo je príčinou, že Slováci sa tak málo zaujímajú o svoju históriu? Priam učebnicovou ukážkou toho je bývalý predseda NR SR Richard Sulík, ktorý dal príkaz odstrániť spod sochy Svätopluka názov Kráľ starých Slovákov. Ako sa to dá vysvetliť?

To bol politický zápas na úkor histórie. Veď to je také nemravné, surové ku kultúre národa, aby nedovzdelaný predseda parlamentu ukázal predsedovi vlády, že on má moc, tak chce dať preč sochu panovníka našich predkov! Treba však povedať, že jediná knižočka o Svätoplukovi, ktorú som napísal, sa vypredala a niet ďalšieho vydania. Od roku 1964, keď mi vyšiel prvý diel Slovenska po páde Veľkej Moravy, mi nijaké „vedecké vydavateľstvo“ knižku nevydalo. Bol som zakázaný autor. Vyhnali ma, našťastie som mal múdrych žiakov – ako Ondro Sliacky, ktorý ma zavolal, aby som napísal niečo pre žiačikov. Tak vyšli články zo Slniečka v knižnom vydaní Mladých liet v niekoľkotisícových výtlačkoch: Slovensko v dobách stredovekých a Slovensko na prahu novoveku. Znova by sa mohli vydať a znova by sa mohli deti vzdelávať vo svojich národných dejinách. Je známe, že slovenská spoločnosť svoje národné obrodenie vykonala na jazyku. A na zápase luteránov s katolíkmi hľadala optimálnu formu spisovného jazyka. Väčšina európskych národov do svojho národného obrodenia zahrnula historizmus aj ako prvok. Len si predstavme, koľko z historizmu vyťažili Česi, my sme z dejín nevybrali nič, akoby nám nebolo nič dosť dobré.

  • My svoje dejiny naopak dobre schovávame.

Ale to je špecifikum súčasného Slovenska.

  • A čo robia odborníci?

Odborníci aj napíšu tie svoje knižky, ale o odborné knižky nie je vo verejnosti záujem. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Pred pol rokom som vydal knižku Chorváti a Slováci, historické a kultúrne vzťahy. Nenájdete ju v nijakom kníhkupectve, aj keď ročne vyše tristoosemdesiatpäťtisíc Slovákov putuje do Chorvátska na Jadran. Myslel som si, že by mohli vedieť, že je to krajina a národ, s ktorým sme žili sedemstopäťdesiat rokov v spoločnom uhorskom štáte – viac ako s Čechmi – a o sebe nič nevieme. Ani jedného novinára to nezaujíma. Koľko práce mi dalo ešte ako ministrovi školstva, aby sme dostali peniaze a mohli vydať zobrané spisy P. J. Šafárika. Teraz vyšiel tretí zväzok. Hoci ide o zakladateľa svetovej slavistiky, kto o ňom vie? Kto ho číta, glosuje? Ale aby som nebol až taký skeptický, k osemdesiatke mi vydali knižočku esejí a rozhovorov Môj štát, moja vlasť. Vyšla v náklade tisícdvesto kusov a hneď bola rozobraná. Mala dobrý ohlas u kolegov a žiadali ma, aby som napísal aj o začiatkoch terajšej Slovenskej republiky. Bol som vtedy poslancom Federálneho zhromaždenia a priamym svedkom toho, ako jeden poslanec po odhlasovaní zániku federácie behal po parlamente a vykrikoval: To je Mníchov, to je zrada, vešať vás budeme. No a títo ľudia, ktorí nechceli štát, chcú v ňom teraz vládnuť, a mnohí aj vládnu, ba mnohí ho aj s chuťou rozkladajú.

  • Na čom v súčasnosti pracujete?

Už som unavený, ale ešte by som rád dokončil, čo som začal so svojimi žiakmi a čo považujem za najvážnejšiu vec: Slovenské dejiny. Pripravil som model a dielo musíme dokončiť. Môj prvý zväzok už vyšiel (aj v novom vydaní), tiež štvrtý a piaty od Róberta Letza. Škoda, že mi vydavateľstvo nedalo viac priestoru. Potreboval som ešte dvadsať strán na časť o predmete a obsahu slovenských dejín. To dáva koncepciu tomuto päťzväzkovému dielu, ktoré je prvou vysokoškolskou učebnicou o dejinách Slovenska vôbec a sú to slovenské dejiny nielen podľa názvu.

  • Kto je objednávateľom tejto učebnice? Ministerstvo školstva?

Nie, a prečo by ju malo objednať? Mňa považujú za „kontroverzného“ historika.

  • Prečo?

Lebo som národný. Veď viete, ako sa správajú k zakladateľom tohto štátu. Pomaly aby sme chodili po kanáloch. Vari sa nečudujete?

  • Ale jedna vec je politika a druhá odbornosť.

Je, ale takto sa správajú. Mal by som dopísať druhý diel. Doň som zaradil také kapitoly ako podmienky na vytváranie slovenskej národnosti, slovenského národa. Tiež kapitoly ako technický obraz Slovenska, vývoj slovenského národa v 15. a na začiatku 16. storočia. Spolovice je zväzok hotový, ale akosi mi chýbajú sily.

  • Boli ste jediný profesor na slovenské dejiny v stredoveku. Stanislav napísal, že „politika, ktorú robili Rastislav, Koceľ a Svätopluk spolu s Cyrilom a Metodom, bola veľmocenskou politikou“. Jednoznačne situuje Nitru za sídlo panovníka a cirkvi. V starých prameňoch nachádza pomenovanie pre tento v tom čase obrovský štát: Slovenská zem. Zdá sa, že naša historiografia sa veľmi nepohla od čias Stanislava?

Nuž, nepomáha jej naplno ani archeológia, lebo jedna časť slovenskej archeológie sa stala idiografickou, popisnou disciplínou, sonda naľavo, sonda napravo, ale nevidia za tým ľudí, ktorí to tvorili, s tým žili, ktorí to tam zanechali. Bohužiaľ, to bola celá jedna škola nebohého profesora Novotného, ktorá viedla archeológiu viac k umelecko-historickej disciplíne. Slovenská archeológia nesmeruje k vlastnej histórii. Často sa z nej vytratili ľudia, obdivuje sa v pokusoch a detailizácii predmetov. Predmet sa stal samoúčelom, a tu sa vyčerpáva veda. Škoda, preškoda, pretože je to disciplína, ktorá aj za socializmu mala veľkú podporu, veľmi veľa dokázala a ukázala. A preto je celkom logické, že teraz mnohí zahraniční archeológovia čerpajú z nazhromaždeného materiálu. Lebo je to dobrý materiál, dá sa s ním pracovať, ale to je len prvé štádium, ktoré my nazývame heuristika. Čaká nás veľmi veľa práce.

                                               Zhovárala sa Eva Zelenayová – Foto:

 

 



1 Komentár

  • David Kalhous

    Pan profesor se mýlí, když tvrdí, že byl "Od roku 1964, keď mi vyšiel prvý diel Slovenska po páde Veľkej Moravy, mi nijaké „vedecké vydavateľstvo“ knižku nevydalo. Bol som zakázaný autor." Jinak si nedovedu vysvětlit ty vydané studie v 70. a 80. letech, stejně jako fakt, že v době normalizace seděl v redakční radě ústředního historického časopisu Československý časopis historický. Btw. ta kniha vyšla v r. 1974, a to jako jedna kniha. Nikde není označena jako první nebo druhý díl.
    Pokud jde o reedice textů, normální praxe bývá taková, že se buď postarají žáci, nebo autor sám. Druhé vydání by si ale zasloužila, sháním ji marně již několik let.

Napísať odpoveď pre David Kalhous Zrušiť odpoveď

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.