POZNÁMKA
Je pochopiteľné, že po štvrťstoročí sa na pre niekoho november, pre iného November spomína pri všetkých možných, ale aj nemožných príležitostiach. To už tak pri takých oslavách býva. Máme dlhodobý tréning v kampaniach, v tom, aby sa dnešná skutočnosť líšila od niekdajších nádejí. Voľakedy sme to preháňali s oslavami povstania a druhá svetová vojna vyzerala ako epizóda v dejinách SNP. Teraz to zasa niektorí presáľajú natoľko, že naša zmena pomaly vyzerá ako kľúčová udalosť globálnej zmeny.
V terajšej atmosfére sa zabúda na to, že to bol najmä ruský národ, ktorý sa rozhodol povaliť bývalý systém a s ním veľmoc. Nebol to len Gorbačov, bola to masa ľudí. Predovšetkým tá masa Rusov, veriacich i neveriacich, ktorí boli a sú aj dnes reprezentantmi veľkej ruskej kultúry, ruského príspevku k európskej civilizácii a svetovej kultúre. A preto sa cítia byť samozrejmou súčasťou Európy. Mám na mysli tých Rusov, ktorí sa zbavili nielen Sovietskeho zväzu, sovietskej okupácie Ruska, ale aj Sovietskeho zväzu v sebe samých. Nečudo, že je medzi nimi toľko ľudí slova, ľudí literatúry.
No aj na Slovensku je v súvislosti so zmenou politiky, jazyka, vytvárania nového slovenského jazyka a slovníka súvisiaceho s dobývaním a rozširovaním priestoru slobody mnoho mien, mnoho ľudí. Jeden z nich je muž, ktorý prijal na seba misiu byť prvým šéfredaktorom nového typu periodika – Literárneho týždenníka. Ten vznikol niekoľko rokov pred novembrom v roku 1989 s cieľom zmeniť podobu verejnej diskusie na Slovensku a otvoriť možnosti pre mnohých, ktorí ich dovtedy nemali.
Nie je náhoda, že medzi krstnými otcami vzniku Literárneho týždenníka bol Vladimír Mináč, ktorý bol aj lektorom Bratislavy Nahlas – prvého takého hlasného protestu proti režimu. Mináč sa podpísal pod zmenu ako lektor Bratislavy Nahlas. Zastal sa novej potreby hovoriť nahlas a aj nastavil svoj chrbát, vtedy o. i. chrbát národného umelca.
Literárny týždenník pod vedením svojho prvého šéfredaktora Vincenta Šabíka zasiahol do verejného života na Slovensku v čase, keď sa nič podobné neudialo v Čechách a na Morave. Vtedy oficiálna tlač a médiá používali úradnú slovenčinu, pozostávajúcu azda iba z osemsto slov. A publikácia Bratislava Nahlas bola na stránkach oficiálneho denníka vystavená ostrým útokom. Literárny týždenník zmenil atmosféru. Ukázal iné Slovensko a iné možnosti pre Slovensko. Patrí neodmysliteľne do všetkého toho, čo vytváralo v predstihu atmosféru pre premenu. Taký Pavol Demeš si trebárs dodnes uchováva výstrižok z vtedajšieho Literárneho týždenníka, jeho prvé mediálne vystúpenie...
Nie je paradox, že prvým, kto bol v novembri 89 verejne detronizovaný v priamom televíznom prenose, bol práve Vladimír Mináč? Nie je paradox, že prvým terčom sa stal nielen šéfredaktor Literárneho týždenníka, ale aj samotné periodikum? Volalo sa ihneď po zmene jeho názvu. Tým by sa samozrejme zahladilo všetko to, čím Literárny týždenník prispel k zásadnej zmene na Slovensku, a tým aj vo vtedajšom Česko-Slovensku. Treba si dnes pripomenúť ľudí, ktorí menili veci, lebo vždy, keď to chcete robiť, potrebujete na to noviny, médiá.
Dušan D. KERNÝ