Prvý verejný ochranca práv uspel

thumbnail

Pavel KANDRÁČ: Súčasná politika už nie je ani pánske huncútstvo, pripadá mi podlá. Prvý verejný ochranca práv na Slovensku doc. JUDr. Pavel KANDRÁČ, CSc., sa dožíva významného životného jubilea ‒ osemdesiatich rokov. Ako jediný pôsobil na svojom poste dve volebné obdobia. Slovenským národným novinám poskytol pri tejto príležitosti obsiahly rozhovor.

• Pán docent, do funkcie ste nastupovali z akademického a politického prostredia, boli ste dekanom Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici i poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. S akými pocitmi ste prijali toto poverenie?
Nehovoril by som pravdu, keby som povedal, že boli jednoznačné. Boli zmiešané. Nemienil som odísť z akademického prostredia, pretože pôsobenie v ňom ma uspokojovalo a poskytovalo mi ďalšie široké možnosti na neustále prehlbovanie štúdiom nadobudnutých vedomostí a, samozrejme, umožňovalo mi aj zotrvávanie a pôsobenie v inteligentnom a erudovanom prostredí mojich dovtedajších pedagógov. Ich vedecko-pedagogická činnosť bola pre mňa inšpirujúca a motivačná. Samozrejme, že získala si ma aj práca so študentmi, ktorú som sám z vlastného štúdia dobre poznal. Iste uznáte, že tu boli dostatočné, bohaté a perspektívne možnosti pre moju budúcu vedecko-pedagogickú činnosť. Nakoniec som po rozhovoroch so svojimi kolegami súhlasil s návrhom kandidovať na poslanca Národnej rady SR a neskoršie na funkciu verejného ochrancu práv.

• Z krajín Vyšehradskej štvorky vytvorilo úrad ombudsmana Slovensko ako posledné. Prečo?
To, že sme neboli medzi prvými, nepovažujem na nedostatok. Veď vytváranie štátnych inštitúcií to nie sú súťažné preteky kto skôr. Pre budúcu činnosť inštitúcie je potrebná dobrá všestranná pripravenosť, ale najmä legislatívna základňa. A určitá forma prípravy sa uskutočňovala aj u nás. Bola pomerne zdĺhavá, pretože boli na potrebnosť inštitúcie verejného ochrancu práv nejednotné názory. Boli názory, ktoré vytvorenie inštitúcie verejného ochrancu práv jednoznačne preferovali, iné, ktoré potrebnosť jej existencie si neosvojili a vyslovovali sa proti jej nutnosti a opodstatnenosti. Napriek tomu bol do národnej rady predložený návrh zákona o verejnom ochrancovi práv, ktorý bol nakoniec aj schválený. Určitý čas bol potrebný aj na podávanie návrhov na kandidátov a ich verejná prezentácia vo Výbore NR SR pre ľudské práva a následná voľba v prvom kole v pléne NR SR. V ňom nebol zvolený ani jeden z navrhovaných kandidátov, preto sa muselo uskutočniť druhé kolo voľby, ktorého predpokladom bolo opätovné podávanie návrhov úplne nových kandidátov a ich prezentovanie na spomínanom výbore NR SR a nakoniec voľba v pléne NR SR. Druhé kolo voľby bolo úspešné a Národná rada Slovenskej republiky zvolila pre Slovensko prvého verejného ochrancu práv.

• Vytvorenie inštitútu verejného ochrancu práv prebiehalo v období predvstupového procesu Slovenska do Európskej únie. Mali vtedajší politici záujem a podporovali vašu prácu alebo brali tento úrad ako daň vstupu do Európskej únie?
Začiatok nebol ľahký. Postoj politikov sa odvíjal od politickej situácie, od rozloženia politických síl v našej spoločnosti a, samozrejme, aj od toho, že zvolený bol kandidát opozície, a nie „stopercentne istý“ kandidát koalície. Z ich prístupu bolo možné pozorovať tri skupiny. Jednu tvorili politici, ktorí nás podporovali a držali nám palce, ako sa často hovorí, a aj pomáhali. Druhá skupina bola tá, ktorá si osvojila názor, že bola splnená jedna z ďalších podmienok, ktoré sa vyžadovali na vstup do Európskej únie, a správala sa voči nám neutrálne. Tretia bola najhoršia, očakávala náš neúspech a jej postoj sa dal charakterizovať až ako nepriateľský. Aj keď motív ich postoja bol ovplyvnený skutočnosťou, že nebol zvolený ich kandidát, predsa len bolo to svojím spôsobom nepochopiteľné, pretože nešlo o inštitúciu pre niekoho, o inštitúciu súkromnú, ale o inštitúciu štátnu, apolitickú, nezávislú, slúžiacu celej spoločnosti. Pričom náš postoj nebol voči nikomu nepriateľský. Veľmi dobre sme si uvedomovali, že musíme byť pre každého a že naším poslaním je poskytovať služby všetkým ľuďom bez akéhokoľvek rozdielu.

• Aké boli začiatky kreovania kancelárie a náplň jej práce? Nemali ste stále sídlo, dokonca ste úradovali aj v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky, takže ste museli riešiť aj veci priamo nesúvisiace s náplňou práce.
V živote každé začiatky nebývajú ľahké. Ale tie naše boli len ťažko uveriteľné. Nemali sme nič len zákon o verejnom ochrancovi práv, sumu peňazí, aj tá bola oproti pôvodne schválenej upravená. Naozaj, ako sa hovorí na zelenej lúke. Predstavte si, úplne sám človek, už nikto a nič okolo. Ale mal som aj šťastie. Na katedre som mal dve spolupracovníčky, z ktorých sa jedna pridala okamžite, druhá až po určitom čase. Teda boli sme už dvaja a začali sme vytvárať Kanceláriu verejného ochrancu práv v Slovenskej republike. Samozrejme, že začiatočné práce boli prevažne administratívno-organizačného charakteru, ale, keďže o nás niektorí ľudia vedeli, tak sme ich nemohli odmietnuť a venovali sme sa aj im.
Najväčším a najťažším orieškom bolo zháňanie vhodných priestorov na umiestnenie kancelárie. Dlho sa nám nedarilo, až nám nakoniec pomohol vtedajší generálny prokurátor, ktorý nám na určitý čas prepožičal niekoľko miestností v priestoroch, ktoré rezort prokuratúry mal k dispozícii a neboli plne obsadené. Keďže to bolo núdzové dočasné riešenie, museli sme v hľadaní pokračovať, a popritom aj plniť službu občanom.

• Mali občania právne povedomie o právomociach úradu?
Sme pri problematike, ktorá v činnosti Kancelárie verejného ochrancu práv bola jednou z prioritných a často sme sa nad ňou zamýšľali. Prečo? Verejnosť nemala dostatočné vedomosti a informácie o tom, čo verejnému ochrancovi patrí do právomoci a pôsobnosti a čo nie. Čiže právne vedomie bolo pomerne na nízkej úrovni, a to sa odrážalo aj na skutočnosti, že veľa podnetov neprislúchalo verejnému ochrancovi práv. Stanovili sme si ďalšiu úlohu navyše, a to snažiť sa o jeho zvyšovanie. Vydali sme informatívne letáky, pravidelne sme vydávali spravodajcu, mali sme pravidelnú reláciu v Slovenskom rozhlase, realizovali sme prednášky pre školy, širokú verejnosť, vytvorili sme prijímacie miesta pre osobné podávanie podnetov na viacerých miestach, usporadúvali sme pravidelne tlačové besedy a využívali každú možnosť informovať verejnosť o činnosti verejného ochrancu práv.

• Často ste museli žiadať o poskytnutie stanoviska v predmetnej veci samosprávne a štátne úrady. Aká bola spolupráca v začiatkoch a na konci vášho pôsobenia?
Samozrejme, že pri riešení jednotlivých podnetov sme pre úspešný výsledok museli poznať objektívnu pravdu, preto sme sa museli obracať aj na orgány samosprávy i štátnej správy. Vyskytovali sa prípady, keď pre jeden podnet sme oslovovali viacero inštitúcií. Začiatok, ako som už spomínal, nebol ľahký. Nielen pre nás, ale aj pre spomínané orgány to bol nový úrad, nové spôsoby konania i ďalšie skutočnosti, ktoré obe strany museli vyžadovať i uplatňovať. Mnohí nás považovali za akýsi vrchnostenský úrad, ktorý ich chce „sekírovať“.
Toto ich myslenie sa časom podarilo ovplyvniť v tom smere, že pochopili, že nie sme ich nepriatelia, ale predovšetkým úrad, ktorý je nestranný, nezávislý, apolitický a snaží sa byť nápomocný pri riešení problémov tak občanov, ako aj ich samotných. Musím zdôrazniť, že sa dosiahla dobrá úroveň vzájomnej spolupráce. Isteže sa vyskytli aj prípady, keď sme museli u niektorých orgánov a inštitúcií uplatniť metódu urgovania, v mnohých prípadoch aj niekoľkokrát, aby nám poskytli informácie, ktoré sme žiadali a pre objektívne posúdenie obsahu podnetu boli nevyhnutné. Veľmi dobrá bola spolupráca s NR SR, najmä s naším gesčným Výborom pre ľudské práva, s prokuratúrou, so súdmi, s políciou, s veľkou väčšinou orgánov a organizáciami štátnej správy, Maticou slovenskou, niektorými mimovládnymi organizáciami. A nemôžem opomenúť ZMOS, s ktorým bola spolupráca vzorová, a tá sa preniesla aj na viaceré orgány samosprávy. Spolupráca existovala i s ďalšími inštitúciami našej spoločnosti vrátane akademickej obce.

• V súčasnosti sme svedkami zasahovania politikov do činnosti štátnych inštitúcií. Bolo to tak aj v čase vášho pôsobenia alebo ste politické zásahy nepripúšťali?
To, ako sa niektorí politici správajú voči štátnym inštitúciám, je nevídané, neuveriteľné a neospravedlniteľné. Jednoznačne to odporuje pravidlám demokratického a právneho štátu. Nech každý sám o tom umne pouvažuje, nech si dá odpoveď a zaujme vlastný postoj k danej otázke. A teraz k druhej časti otázky. Vo všeobecnosti sa k tomu objektívne neviem vyjadriť, pretože nemám také poznanie, ale čo môžem jednoznačne a dôrazne vysloviť, že vo vzťahu k našej inštitúcii sa toto nikdy neudialo. Vysvetlením je, že boli známe moje postoje a zásady. Preto sa o to ani nikto nepokúšal.

• Za dve volebné obdobia ste vybudovali rešpektovanú inštitúciu, ktorá pomohla mnohým ľuďom...
To vaše konštatovanie je skutočne pravdivé a objektívne. Na začiatku som bol sám, neskoršie dvaja a potom viacerí interní spolupracovníci. Pomáhali nám aj kamaráti a pracovníci už dlhodobo funkčných inštitúcií. Interný kolektív nebol zlý, veľmi sme dbali na jeho odbornú, spoločenskú úroveň a chcenie pracovať na prospech ľudí. Podriadil sa stanovenej disciplíne a náročnému plneniu úloh. Veľmi dobrú povesť sme mali aj v zahraničí, o čom svedčí množstvo návštev, ktoré navštívili náš úrad a boli prekvapení našou organizačnou štruktúrou, úrovňou práce i odbornosťou. Boli sme noví, ale aj od nás si niektorí veľa odkukali. Iste, mohol by som ešte veľa uviesť, ale ak by som to využil, poznajúc vyspelosť našej spoločnosti, mohol by som ohroziť dôveryhodnosť vyjadrení, tak ako je to u nás zvykom či pravidlom. Jedno však ešte musím pripomenúť, že sme to boli my, ktorí vytvorili spoločenstvo ombudsmanov V4, čo vysoko ocenili najmä v zahraničí.

• Sledujete prácu svojich nástupkýň?
Po nástupe v poradí druhej verejnej ochrankyne práv som spočiatku mal informácie, dokonca sme sa zúčastnili na jednej spoločnej akcii na akademickej pôde. Pri ďalšej, ktorá bola so zahraničným prvkom, ma vyzvala na spoločnú účasť, ale nie mojou vinou k spoluúčasti nedošlo. Následné vyhlásenia neboli objektívne, takže som usúdil, že sledovať činnosť úradu nemá nijaký význam ani perspektívu. O činnosti v poradí tretej verejnej ochrankyne práv, ktorá po nástupe do funkcie prehlásila, že ide v línii svojej predchodkyne, nemám žiadne informácie, prácu úradu nesledujem, ani sa k nej nevyjadrujem.

• V súčasnosti máme na Slovensku ombudsmanov vari pre všetko – nemocničného, bankového, poisťovacieho, detského, zvieracieho, spotrebiteľského... Nie je toto slovo už významovo devalvované?
Otázka aktuálna, a nielen k ombudsmanovi. Považujem to za určitú formu devalvácie, aj keď je potrebné si uvedomiť, že u nás podľa znenia zákona formálne ombudsmana nemáme, ale je to inštitúcia verejného ochrancu práv. Myslím si, že v našom prípade to môže spôsobovať znižovanie vážnosti postavenia zákonnej inštitúcie, ako aj jej dôveryhodnosti. A to môže prinášať určité problémy.

• Po ukončení mandátu ste sa späť do politiky nevrátili. Aké ste mali dôvody?
Nemal som záujem, pretože vtedajšiu realizáciu politiky som nepovažoval za tvorivú na prospech ľudí a prostredie, ako aj prostriedky jej realizácie neboli na takej spoločensko-kultúrnej úrovni, ktorá by mi vyhovovala.

• Odišli ste na dôchodok. Čím si vypĺňate voľný čas?
Odísť do dôchodku bolo správne rozhodnutie. Konečne som sa naplno mohol venovať činnostiam, ktoré počas výkonu funkcie bolo možné uskutočňovať len v menšom rozsahu. O množstve voľného času by som nehovoril, skôr o viacerých, častejších možnostiach, ktoré boli a sú zamerané predovšetkým v smere k vnúčencom, domácnosti a športovým záľubám.

• Sledujete dnešnú politiku?
Politiku sledujem, ale už nie v takom rozsahu ako v čase výkonu funkcie. Týka sa ma tak ako každého občana, ako všetkých ľudí. Som prekvapený, že jej realizácia sa nezlepšuje, ale, naopak, neustále sa prehlbuje jej úpadok. Prevažuje nesystémovosť, alibizmus, pokrytectvo, falošnosť, agresivita, vulgárnosť, nepriateľstvo, pomstivosť, neodbornosť, neúcta voči človeku, voličom a dali by sa vymenovať i jej ďalšie znaky, ktoré ju v súčasnosti charakterizujú. Veľmi ma však mrzí skutočnosť, že sa zneužíva právo, najmä trestné. Záver je nelichotivý – súčasná politika je podlá. Už nie je namieste ju charakterizovať ako pánske huncútstvo. A výsledok? Ľudia sú rozdelení, polícia rozvrátená, súdnictvo tiež, rozvrat prokuratúry bude onedlho dokonaný. Čo bude nasledovať? Takto má fungovať demokratický a právny štát? Dôveru v neho má obnovovať nejaká komisia? Nie je to scestné, keď máme prezidentku, parlament, vládu i ďalšie verejné orgány a inštitúcie?

• Na záver sa spýtam, akými životnými zásadami sa riadite?
Nie je ich mnoho, z nich spomeniem len jedno: „Falošné priateľstvo je horšie ako nepriateľstvo, pretože nepriateľstvu sa vyhýbaš, kým priateľstvu veríš.“

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.