Rasputin po rokoch opäť zažiaril

thumbnail

Premiéra nového slovenského muzikálu Rasputin na Novej scéne. Pred pätnástimi rokmi, v roku 2003, uviedol balený súbor Slovenského národného divadla inscenáciu Rasputin na hudbu Henricha Leška. Libretistom, choreografom a režisérom pôvodného slovenského tanečného diela bol Ján Ďurovčík. Rasputin bol niekoľko sezón na repertoári divadla, čo popri uvádzanej a divákmi žiadanej a uprednostňovanej baletnej klasike bol značný úspech. Ale rokmi a pri inej intenzívnej Ďurovčíkovej aktivite, Rasputin pomaly upadal do zabudnutia...

V prvej inscenácii tejto sezóny na Novej scéne, teda na scéne nášho tradičného a renomovaného muzikálového divadla, Rasputin opäť zažiaril. Teraz ako muzikál. Navyše vstúpil na scénu toho divadla, na ktorom už niekoľko rokov predtým Ďurovčík svojimi pôsobivými a objavnými choreografiami pomáhal jeho reputáciu obhajovať. Napríklad choreografiami v muzikáloch Fidlikant na streche, Cigáni idú do neba, Na skle maľované, West Side Story, Rómeo a Júlia a viacerých iných. Bola to iba otázka času, keď na tejto scéne vytvorí ako hlavný tvorca ucelenú inscenáciu, v ktorej nebude dominovať iba tanec, ale budú ju spoluvytvárať aj hudba, spev, scéna, kostýmy, no nadovšetko herec, jeho pohybové i spevácke umenie a jeho tvorivosť.

PRÍŤAZLIVÁ TÉMA

Už téma Rasputina je zaujímavá a divadelne príťažlivá. Ako tajomná a záhadná osobnosť pohyboval sa na dvore posledného ruského cára Mikuláša II. a mal vraj na neho, ale najmä na cárovnú Alexandru veľký vplyv. Napokon vraj uzdravil ich syna, cároviča Alexeja. Jedni ho považovali za svätca, iní za podvodníka. Viacerí jeho životopisci ho charakterizujú ako mystika, ale on bol  najmä mystifikátor. Bol zhýralec, alkoholik a sexuálny maniak. Napriek tomu jedni v ňom videli priam boha, iní zas diabla, pre jedných bol svätým mužom, pre iných klamár a šarlatán. Ďurovčík vo svojom librete viacero tradovaných faktov z jeho života tiež prijíma s rezervou. Naznačuje ich (napríklad to uzdravenie malého cároviča, cárovu nevôľu a stupňujúci sa obdiv cárovnej k Rasputinovi, jeho zhýralosť a napokon aj záver jeho života, keď sa proti nemu sprisahali dvorania), ale nič nerozvíja a nedramatizuje. Pokúša sa klásť najmä otázky, pretože podľa jeho slov „krása témy Rasputina je v tom, že nedáva odpoveď.“  Zdá sa, že aj Ďurovčík skôr nabáda v tejto inscenácii diváka, aby si tú odpoveď, na základe svojej životnej skúsenosti a toho, čo vidí okolo seba, hľadal sám.

SILA EMÓCIÍ

V inscenácii Rasputin dominujú najmä emócie. Tak v Ďurovčíkovej choreografii a réžii, ako aj v Leškovej hudbe a piesňach, ktorých textárom je Ján Štrasser. V podstate z celého muzikálu, plného ľudských vášní a citového vzrušenia, sa na diváka priam valí záplava pohybu, hudby a spevu. Všetko je tu expresívne a hyperbolizované, vrátane príliš silnej reprodukcie hudby. Aj piesní, akokoľvek pôsobivých a melodických, je tu trochu priveľa. Prakticky v inscenácii chýba hovorené slovo, ktoré aj v muzikáli malo by mať pri hudbe, speve a tanci primerané miesto. Absolútna prevaha textu je v Štrasserových piesňach. Ale ich reprodukcia, navyše s presilou hudby, zavše stráca tú elementárnu komunikatívnosť, takú dôležitú na porozumenie témy a príbehu.

Hudba Henricha Leška má podmanivú sugestívnosť, je plná mystiky i vášne. V podstate ide o rockový prepis pôvodne orchestrálnej hudby pre balet, ktorý bol uvedený pred pätnástimi rokmi. Asi aj preto Ďurovčík hovorí, že ako žáner je tento Rasputin skôr rockovou operou než muzikálom v jeho tradičnej a v istom zmysle aj očakávanej podobe. Zaiste aj bežný divák by uvítal, keby tu bolo viac muzikálu ako tej presily či ataku rockovej hudby, spevu a tanca. Ale aj v tej podobe, v akej sme predstavenie zažili, treba mu priznať istú veľkoleposť, pôsobivosť a efektnosť.

NÁPADITÁ STAVBA

Zaujala opäť svojská a invenčná Ďurovčíkova choreografia, ktorá originálne a nápadito sprítomnila ducha tradície byzantskej kultúry, jedinečného ruského vlastenectva a jeho duchovného bohatstva. To všetko profesionálne a na vysokej úrovni aj vďaka členom Slovenského divadla tanca. V réžii dominovala viac skratka a náznak, jednoduchosť a vecnosť. Kostýmy Lucie Šedivej premyslene dotvárali charakter postáv a mali zásluhu na vytvorení trochu pochmúrnej atmosféry predstavenia. Rovnako scéna Mareka Hollého, inšpirovaná spomínanou baletnou inscenáciou, v ktorej bol autorom scény Boris Kudlička. Scéna dodáva predstaveniu zaujímavý rozmer. Pociťovali sme v ňom presah minulosti so súčasnosťou. Postavu Rasputina s plným nasadením, ale triezvo, s primeraným odstupom, presvedčivo, s hereckou i speváckou suverénnosťou stvárnil na premiére Patrik Vyskočil (alternuje Darius Koči)  a Cárovnu vytvorila  noblesne, miestami priam subtílne, herecky a spevácky tiež na vysokej úrovni Katarína Hasprová (alternuje Miroslava Partlová). Aj keď sú detské postavy vždy úskalím takýchto produkcií, tentoraz mal režisér šťastie na vydareného a prirodzeného predstaviteľa Malého Rasputina a Cároviča (alternujú Max Rosa a Simon Müller). Inscenácia s relatívne veľkým počtom účinkujúcich je herecky, spevácky i pohybovo, významovo i výrazovo svedomito naštudovaná. Hoci na vkus istej časti publika je trochu hlučná.

Muzikálom/rockovou operou Rasputin pokračuje Nová scéna nielen v tradícii veľkolepých a výpravných produkcií, ale aj uvádzaním originálnych titulov, ktoré sú nielen atraktívne, ale prinášajú aj nesporné duchovné a myšlienkové hodnoty. Tým viac, keď je to pôvodný slovenský titul, vytvorený napospol  našimi umelcami.

Milan POLÁK  Foto: propagácia SND