Rok S. H. Vajanského otvára nové dvierka do jeho životných komnát – aj trinástej. Vo väzení najmä tvoril, ale aj kŕmieval vrabce a sledoval, ako tiahnu divé husi. Spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) bol synom bojovného štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana, ale aj odporca emancipačných ženských snáh a sekundant v súboji, ktorý sa odohral medzi Jozefom „baťkom“ Škultétym a Gyulom Bereczom... Modernou rečou povedané, trikrát súdne trestaný národný dejateľ – poburujúci svojimi novinárskymi článkami. Samotné meno Svetozár bolo neobyčajné aj v tých časoch. Dostal ho po slávnom Srbovi Svetozárovi Miletičovi. Po skončení právnickej akadémie a krátkej koncipientskej praxi natrvalo spojil svoj život s Národnými novinami, s časopisom Orol a so Slovenskými pohľadmi. Aj keď emancipáciu žien neuznával, od roku 1894 bol až do svojej smrti tajomníkom ženského spolku Živena. „Kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia, t. j. feminizmus,“ zlostí sa v Národných novinách v roku 1904.
■ TRIKRÁT ZA MREŽAMI
V roku 1875 sa oženil s Bratislavčankou Idou Dobrovičovou, s ktorou mali štyri deti. Veľa si však jeho pomoci neužila, keďže bol často na cestách a vo väzení. „Je to tu strašne prísno a neľudsky. Um hlivie,“ písal Ide z väzenia v Segedíne 6. marca 1893. V tom čase bol Vajanský už viacnásobným otcom a vzájomnú neprítomnosť znášali ťažko obe strany – otec i zvyšok rodiny: „Milý môj! … Deti sú už celé zjašené. Viera hovorí, že ona ani nevedela, že sa tak tešiť vie,“ opisuje mu manželka pocity pred návštevou väzenia 10. mája 1893. Takýchto rodinných výletov si zrejme užili dosť.
„Drahí moji, sedíme zdraví. Ja s Mudroňom, Šoltésom a Halašom v jednej cele, jasnej a suchej. Dula sedí so Škultétym, dvaja len... Večer sme jedli pečienku a plnenú papriku,“ opisuje „väzenskú idylku“ v Banskej Bystrici. Aj napriek tomu mal so svojimi deťmi vrúcne vzťahy, čoho dôkazom sú aj úprimné listy, ktoré si s nimi vymieňal až do svojej smrti.
■ PANSLÁVSKY ROZVRACAČ
Tichoduchým idealistom, ktorý sa oduševňuje za všetko krásne, dobré a vznešené, mimoriadne dobrodušný človek veselej letory, ktorého všetci milujú – tak ho opísal spoluväzeň a novinár Eugen Andreánszky. „My aspoň nevieme si predstaviť, ako sa dostal do chýru nebezpečného agitátora,“ píše o ňom v Budapesti hirlap. Martinčania ho zas poznali ako génia, málo objektívneho a neústupného, náladového, no pritom ostrého vtipu, plného irónie a národného realizmu – tak na neho spomína vo svojich Spomienkach Pavol Halaša.
„Drahá duša! Poslať môžeš čokoľvek, len nie šnaps, revolvery, kanóny a vojenské lode. Ani dynamitové bomby neprepustia, zato šunku a presvuršt áno. Súdoček vína by prijali, dali do sklepu a mne po pol litre vymeriavali, abych nemusel kupovať,“ inštruuje žartovne manželku, čo sa do väzenia vo Vacove môže a čo sa nemôže posielať (list Ide Hurbanovej z 2. januára 1904).
■ ŠKULTÉTYHO SEKUNDANT
Bol oddaný priateľ – dokonca svojmu dobrému druhovi Jozefovi Škultétymu išiel robiť v súboji sekundanta. Nešlo však o súboj pre krásnu ženu, ale ako inak – pre národ a slovenčinu... Na to spomína nielen Halaša, ale aj martinská herečka Naďa Hejná. Keďže baťko Škultéty vedel o zbraniach len toľko, že strieľajú, vzali ho mladší martinskí chlapci na stráne pod Martinské hole, že ho naučia mieriť do terča. Ale veru nenaučili. Nadišiel deň súboja a Škultéty a Berecz sa dostavili do Jahodníckych hájov so svojimi sekundantmi. Vajanský sa ešte do posledku snažil zabrániť súboju, ale veru baťko Škultéty len a len strieľať. Kým však Maďar radšej strieľal trikrát do vzduchu, baťko do vzduchu nemusel – jeho guľky okolo cieľa ani nešli. Celý konflikt sa doriešil v neďalekom hostinci...
■ SLOBODY SA NEDOŽIL
Svetozár Hurban sa konca prvej svetovej vojny nedočkal. Umrel skôr, ako sa mohol dožiť oslobodenia sa Slovákov spod rakúsko-uhorského jarma. Nedožil sa toho, za čo žil a v čo veril.
Foto: Vajanský s vnučkami Vierou Markovičovou (sprava) a Máriou Markovičovou.
Poznámka šéfredaktora SNN
Matica slovenská nemá v súvislosti s touto významnou osobou záujem zatajovať i antisemitské postoje v publikovaných článkoch. Je na historikoch i verejnosti, aby si urobila názor sama. Matica slovenská prispeje v rámci Roku S. H. Vajanského organizáciou rôznych podujatí a konferencií na tému jeho odkazu slovenskej súčasnosti. Stanovisko k tomuto časti jeho osobnosti sme posielali aj do redakcie Plus 7 dní, žiaľ sme neskoro zaslali našu reakciu, ktorú uverejňujeme teraz. "Matica slovenská si v roku 2016 pripomína výročie tohto veľkého Slováka, bojovníka slovenského národného hnutia v časoch tvrdej maďarizácie a prenasledovania podporovateľov slovenských potláčaných práv. Matica slovenská je demokratická, vedecká a samosprávna ustanovizeň, preto vo vzťahu k akýmkoľvek osobnostiam slovenskej národnej histórie nebudujeme okolo nich nijaký kult – pozitívny či negatívny. Spomienky na osobnosti a historické míľniky slovenského národa ponúkame slovenskej verejnosti ako podnet na zamyslenie a diskusiu. Historicky lživé výklady ponúkali komunistickí historici v nedávnej minulosti a bezbreho liberálni historici súčasnosti, ktorí práve v bulvárnych médiách nachádzajú živnú pôdu pre svoje tvrdenia. Medzi takýchto manipulátorov patria aj mnohí novinári, ktorí svoje historické tvrdenia nemajú podložené ani základným historickým vzdelaním. Inak by nemohli Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému prisudzovať rasistické postoje. Za zakladateľa moderného biologického rasizmu je považovaný francúzsky diplomat a spisovateľ Joseph Arthur de Gobineau . V roku 1855 vydal dielo Essai sur l'inégalité des races humaines – Myšlienky o nerovnosti ľudských rás. Úpadok francúzskej šľachty pripisoval rasovej degenerácii a zmiešanie rás podľa neho povedie k zániku ľudstva. Vedecké rozmery nadobudol rasizmus až v tridsiatych rokoch 20. storočia v nacistickom režime. Na Slovensku, resp. v monarchii bol u intelektuálov častý antisemitizmus, nie rasizmus. Dokonca Masaryk povedal, že slovenskí dejatelia musia byť antisemiti, lebo Židia devastujú národ sociálne a sú pomocníkmi maďarizácie. (Túto Masarykovu vetu publikoval Konštantín Čulen v Posledných rozhovoroch, vydala MS.) Vo Vajanského dielach nie je nič rasistického, je v nich však častá kritika Židov, tak ako u ostatných národovcov tej doby. Matica slovenská nemá ambíciu Vajanského názory zahmlievať alebo účelovo vykladať. Vždy rada vstúpi do verejnej diskusie potenciálom svojich historikov. "
Informačné ústredie Matice slovenskej