Rebélia otrhaného slovenského advokáta v Uhorsku

thumbnail

ZABUDNUTÁ HISTÓRIA

Košutovskí vlastibranci – honvédi, proti cisárskym oddielom a ruskej armáde. Každoročne sa pripomína aj oslavuje oslobodzovanie Slovenska z vojnových útrap Červenou armádou v roku 1945. Sovietske Rusko sa najviac zaslúžilo o porážku nacistického Nemecka a nijaká iná krajina nepriniesla toľko obetí. Červenoarmejci, ktorí položili  na našom území život, si zaslúžia úctu a pietnu spomienku. No ich zbrane zároveň obnovovali československý štát a s ním prišiel politický útlak a prenasledovanie  Slovákov, komunistická ideológia a sovietizácia verejného života. Na oslobodenie spod maďarského nadpanstva a košutovskej diktatúry pred sto sedemdesiatimi rokmi si dnes už málokto spomenie.  V letných mesiacoch v roku 1849 cárske Rusko zachránilo monarchiu pred rozpadom, ale aj slovenský národ pred pomaďarčením. Ruskí  vojaci, ktorí na našej pôde počas letného ťaženia pred sto sedemdesiatimi rokmi položili  život,  si tiež zaslúžia našu vďaku aj spomienku.

Apríl 1849 bol v znamení  víťazstiev košutovských vlastibrancov ‒ honvédov,  nad cisárskymi oddielmi v priestore medzi Tisou a Dunajom. Roztrúsené na veľkom priestore od rieky Sávy až k Prešovu sa ocitli v kritickom postavení. Revolúcia víťazila a spolu s ňou aj  radikálne krídlo reprezentované Ľudovítom Košutom.

AMEN HABSBURGOVCOM

Štrnásteho apríla 1849 v kalvínskom kostole v Debrecíne sa zišiel revolučný snem a po  Košutovej reči plnej  demagógie, keď  v závere navrhol, aby habsbursko-lotrinská dynastia bola zosadená z uhorského trónu,  poslanci vyskočili z lavíc a búrlivo zvolali: „Nech sa  tak stane, amen!“

Uhorsko sa stalo ešte nie presne definovanou republikou a Košut jej dočasným gubernátorom. Detronizácia sa ukázala ako osudný krok. Cár Mikuláš I. nemohol republiku v tesnej blízkosti svojej ríše strpieť. Navyše na strane uhorských povstalcov bojovali poľskí emigranti, ktorí po porážke povstania v roku 1831, namiereného proti ruskej nadvláde, opustili vlasť a po víťazstve v Uhorsku plánovali oslobodiť aj Poľsko. Ruský vladár si neželal  opakovanie poľskej vojny, ktorú mal ešte v čerstvej pamäti. So zreteľom na nepriaznivý vývoj vojny v Uhorsku viedenský kabinet sondoval, či je Rusko ochotné pomôcť. Cár súhlasil, ale požadoval, aby ruský zbor pôsobil samostatne a nebol podriadený rakúskemu veleniu. Za jeho veliteľa chcel maršala Ivana Paskieviča, ktorý mal bohaté skúsenosti už z bojov s Napoleonom, Poliakmi, Perziou i Osmanskou ríšou. Viedenský kabinet s  podmienkami ochotne  súhlasil. Už  prvého mája 1849  ruský generál Berg rokoval v Bratislave s maršalom Weldenom o podrobnostiach ťaženia. V ten istý deň viedenské úradné noviny oznámili, že v záujme odvrátenia rozvratu európskych  rozmerov cisár František Jozef požiadal ruského suseda o pomoc. Zároveň cár vydal  manifest, v ktorom uhorskú revolúciu  označil  za jeden z článkov európskeho prevratu, a vojenskú pomoc  monarchii odôvodňoval aj potrebou  obrany Ruska. František Jozef  sa  12. mája 1849 v Uhorskom Hradišti zišiel s ruským následníkom  Alexandrom a  spoločne odcestovali železnicou do Krakova, kde  sa sotva osemnásťročný rakúsky cisár stretol s Mikulášom I. Dohoda o pomoci bola  doplnená cárovým rozhodnutím, že ruská vojenská akcia sa začne o tri týždne.

ÚSPECHY HONVÉDOV

Gubernátor L. Košút so svojimi honvédmi

Honvédi  medzitým žali ďalšie vojenské úspechy. Na konci mája zlomili odpor silnej cisárskej posádky na budínskom hrade a prerušili blokádu Komárna. Rakúske oddiely ustupovali  na západ a Košut vtiahol do Pešti. Jeho  triumf zakalili zvesti o blížiacom sa ruskom vpáde. Zmobilizovala sa aj maďarská aristokracia. V Bratislave sa 23. mája zišli magnáti na čele s Móricom Pálfim a Mikulášom Esterházim. Proklamovali vernosť dynastii a začali regrutovať vojsko na ochranu trónu. Magnáti nenávideli Košuta a o modle maďarskej revolúcie hovorili,  že je to „rongyos tót ügyvéd“, teda otrhaný slovenský advokát, ale ich akcia bola vypočítavým manévrom. Predvídali, že radikálna revolúcia bude zakrátko potlačená a takto chceli zachrániť vplyv a udržať maďarskú supremáciu. V posledných  májových dňoch sa ťažisko bojov prenieslo na západné Slovensko. Cisárske oddiely boli zatlačené za Váh a očakával sa výpad honvédov k Bratislave. Viedeň sa pripravovala na obranu, zároveň urgovala príchod ruských zborov.

Hlavný veliteľ  ruských vojsk maršal Ivan Fiodorovič Paškievič vydal proklamáciu k obyvateľom Uhorska v slovenskom, maďarskom aj nemeckom jazyku. Zdôraznil, že neprichádza ako nepriateľ, ale spolu s cisárskym vojskom chce v krajine zaviesť zákonný poriadok. Ešte predtým si s cisárskym veliteľom generálom Juliusom Haynauom dohodol  plán spoločného postupu. Paškievič nariadil dôstojníckemu zboru dodržiavať prísnu disciplínu a neznepokojovať mierumilovných obyvateľov. Ruské vojsko však dostalo pokyn vyháňať Židov, lebo ich ruský maršal pokladal za hlavných prívržencov revolúcie. Na sklonku mája prekročili prvé oddiely z dvestotisícového ruského kontingentu severné hranice Moravy a cez Skalicu  vpochodovali  na  Slovensko. Už 3. júna  generál Panjutin s dvanásťtisícovým zborom pritiahol do Bratislavy. Mužstvo sa utáborilo na pasienkoch pri Trnavskej ceste a dôstojníci boli ubytovaní v Primaciálnom paláci. O dva dni ruské vojsko odtiahlo k Váhu, aby  podporilo cisársku armádu tiesnenú honvédmi. Revolučná vojenská rada zasadajúca v Debrecíne nariadila, aby sa v smere ruského postupu zničili mosty, zasypali studne, urobili záseky zo stromov a zmobilizovali branci. Plagáty v slovenskom jazyku vyzývajúce na boj proti ruskému tyranovi zaplavili Slovensko.

PROTIÚTOK RUSOV

Maďari sa správali ako topiaci, čo sa chytá každého stebla. Minister revolučnej vlády biskup  Michal Horváth  sa pokúsil zorganizovať križiacku výpravu proti pohanským Rusom.  Po tri a pol storočia od  krachu  križiackeho ťaženia sedliakov pod vedením Juraja Dóžu sa pripravovalo niečo podobné. Minister nariadil farárom všetkých cirkví držať vojnovú  kázeň  a na 6. júna  pôsty a kajanie, aby Boh pomohol Maďarom zvíťaziť nad ruskými pohanmi.  Zároveň sa malo organizovať všeobecné povstanie. Z domu, kde bývali dvaja chlapi, jeden musel nastúpiť. Ak nemal  pušku ani šabľu, mohol sa ozbrojiť sekerou, kosou či dokonca vidlami.  Improvizované ľudové masy mali viesť kňazi s krížom v rukách. Výzvy nemali väčší účinok, lebo dve tretiny krajiny neboli  maďarské a ani samotní  Maďari nechceli riskovať život v beznádejnom zápase.

Hlavný ruský nápor prišiel 15. júna 1849, keď cez Dukliansky  a Ľupkovský priesmyk vtiahlo na Slovensko osemdesiattisíc ruských vojakov. Už 24. júna obsadili  Košice a o niekoľko dní aj Miškovec. Ďalšie oddiely v počte asi štyridsaťtisíc mužov na čele s generálom Čadajevom vpochodovali do Sedmohradska. V tom istom čase generál Grabbe prekročil severné hranice  Oravy. Jeho šestnásťtisícový zbor pozostával prevažne z donských a kubánskych kozákov. Pri Turčianskom Svätom Martine rozprášili honvédov a cez Kremnicu postupovali na  Pohronie.  Proti početnej prevahe  Rusov a  koncentrovaným rakúskym zborom  košutovci ‒ či košutári, ako ich nazýval slovenský ľud,  nemali nádej na úspech. Naopak, na Slovensku Rusov považovali za osloboditeľov od maďarského teroru. V Trnave ich v mene všetkých obyvateľov radostne  vítal  mešťan Martin Tamaškovič, pre svoj slovenský zápal prezývaný aj Svatopluk. Mnohí Slováci, ale aj Maďari  hovoriaci slovenským jazykom Rusom ochotne robili sprievodcov, akýchsi styčných dôstojníkov.

STANNÉ PRÁVO

Pod tlakom bezvýchodiskovej situácie  sa medzi povstaleckými náčelníkmi prehlbovali rozpory.  Generál Görgej agitoval za zrušenie  detronizačného aktu, ale  zároveň chcel udrieť  na rakúsko-ruské  zbory na pravom brehu  dolného Váhu a pri Komárne. V  bitkách pri Žihárci a Peredi  (dnes Tešedíkovo) 15. a 20. júna neuspel. V júli sa vojna menila na veľkú vyčisťovaciu operáciu.  Paskievič z Miškovca postupoval na západ. Honvédi  unikali na juhovýchod, lebo im hrozilo obkľúčenie.

V slovenských mestách, ktoré obsadilo ruské alebo aj cisárske vojsko, bolo zavedené stanné právo a každý väčší priestupok sa trestal smrťou. Ak niekto obišiel strážne stanovište na ceste, mal byť zastrelený. Obyvatelia museli odovzdať všetky zbrane, v noci osvetliť domy, krčmy sa zatvárali o desiatej a platil zákaz nočného vychádzania. Zhromaždenie troch a viacerých ľudí na verejnosti mali vojaci rozohnať  aj pomocou zbrane  Občania kolektívne ručili za pokoj a poriadok. Ak sa vyskytol incident, nasledoval trest. Na prísne stanné právo doplatil Lučenec. Nepravidelné oddiely operujúce v zázemí, nazývané slobodné zbory alebo gerily, postrieľali v meste päťčlennú ruskú hliadku. Rusi prinútili členov mestskej rady, aby holými rukami vyhrabali narýchlo pochované telá. Lučenec im potom musel vystrojiť slávnostný pohreb, ale ani to nepomohlo,  ruskí dôstojníci nechali Lučenec vyrabovať a vypáliť.

Začiatkom júla sa Rusi blížili k Debrecínu. Vláda a snem sa uchýlili do Segedína. Julius  Haynau obsadil  Pešť a peštianskym Židom vyrubil pokutu dva milióny zlatých. „Mnoho, ale spravedlivo,“ napísali Slovenské noviny,  „keď  povážime, žeby bez ochotnej židovskej pomoci na všetkých stranách Uhorska odbojníctvo Maďarov nikdy  nebolo mohlo v krátkom čase na taký stupeň sa podvihnúť.“

ČIKÓŠSKA REPUBLIKA...

Medzitým sa Košut so  zvyškom verných usadil v Segedíne. V jednej z posledných verejných rečí na námestí prisľúbil  doplniť vojsko o tridsaťtisíc nováčikov a sám sa mienil postaviť na ich čelo. Boli to fantázie, ktorým už nikto neveril. Keď už bola pohroma pred dverami, spomenul si gubernátor republiky a torzo poslancov na nemaďarské národnosti.  A tak 28. júl 1849 snem prijal zákon garantujúci národné práva.

Osud „Čikóšskej republiky“ ako ju posmešne nazývali cisárovi verní Maďari, bol spečatený. Rusi  drvili odpor v Potisí a v Sedmohradsku. Ľudovít Košut sa vzdal hodnosti gubernátora krajiny a vydal sa na cestu do exilu.

V bezvýchodiskovej situácii generál Görgej 13. augusta 1849  s dvadsaťtritisíc vojakmi a sto dvadsiatimi deviatimi kanónmi kapituloval pri mestečku Világoš (Siria, Rumunsko). Honvédi zložili zbrane a Rusom odovzdali aj bojové zástavy. Maršal Paskievič cárovi telegraficky oznámil: „Vaša výsosť, Uhorsko Vám leží pri nohách.“  Ruskú armádu stála táto pomoc spriatelenému Rakúsku jedenásťtisíc životov, ale len osemsto Rusov padlo v bojoch, viac ako desaťtisíc  obetí si vyžiadala cholerová epidémia. Nasledovali represálie. Vojenské súdy v mene  cisára Františka Jozefa denne vynášali  rozsudky smrti. Cár Mikuláš I. sa zachoval milosrdnejšie ako cisár  František Jozef  a generál Haynau. Vymohol omilostenie Artura Görgeja a žiadal aj  milosť pre veliteľov honvédskych zborov. Viedeň však trvala na svojom a 6.  októbra 1849 v Arade  zastrelili štyroch a obesili deviatich generálov revolučného vojska, dvadsaťdeväť honvédskych zástav, ukoristených pri Világoši, po podpise Paktu o neútočení medzi Hitlerom a Stalinom v auguste 1939 v rámci zlepšenia vzťahov medzi Sovietskym zväzom a horthyovským Maďarskom  sa vrátilo do Budapešti...

NA VILÁGOŠ NEZABUDLI

Osloboditeľská misia Rusov sa na jeseň skončila a vojsko disciplinovane tiahlo domov. Hoci cár Mikuláš zachránil  habsburský trón, od Viedne  sa mu nedostalo vďaky. Prešlo sotva päť rokov a Rakúske cisárstvo podporilo Veľkú Britániu, Francúzsko, a dokonca aj Osmanskú ríšu v boji proti Rusku počas Krymskej vojny. Vzťahy medzi dvoma najväčšími európskymi mocnosťami sa zmrazili a zákulisná diplomacia sa  postarala, aby sa Rusko a monarchia stali nepriateľmi. V roku 1914 sa štáty prvýkrát vo svojej histórii pustili do vzájomného boja, ktorý obe, dlhý čas v priateľstve  nažívajúce ríše napokon rozvrátil.  Na výprask od Rusov Maďari nezabudli, od  ich porážky strach zo všetkého ruského len narástol.  Keď sa umiernení košutári po roku 1867 dostali v Uhorsku k moci, začali  prenasledovať každého, čo s Rusmi pestoval hlbšie styky. Na maďarskú rusofóbiu doplatili  naši národovci a napokon v roku 1875  aj Matica slovenská.

Ivan MRVA ‒ Foto: internet

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.