Školstvo potrebuje menej politizácie, viac odbornosti a dlhodobý program výchovy a vzdelávania. Na citlivom poste ministerky školstva stojí už osemnásť mesiacov historicky prvá odvážna žena z vedeckého prostredia. Bez odvahy na čele tohto rezortu so širokým záberom sa v časoch nevyberavých politických útokov a zastrašovania nezaobíde ani odborne skvele pripravená žena, akou je bezpochyby ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Martina LUBYOVÁ.
- Široký záber vašej činnosti a úspechy, ktoré ste dosiahli vo viacerých oblastiach vedy aj riadiacej práce, vás predurčovali na sľubnú vedeckú kariéru. Vy ste však prestúpili zo Slovenskej akadémie vied jednou nohou aj do politiky, pretože do funkcie ministerky školstva zasahuje aj politika alebo presnejšie politický boj. Prečo ste sa rozhodli vyskúšať si túto cestu?
Počas asi tridsaťročnej kariéry som sa nezaoberala celý čas vedou. Venovala som sa jej v deväťdesiatych rokoch a potom po roku 2010, ale medzitým som pôsobila najmä na profesionálnej manažérskej pozícii i na medzinárodnej úrovni, lebo som pracovala v rámci sekretariátu OECD a v niektorých iných zahraničných inštitúciách. Najväčšia časť mojej práce bola v službách OSN, kde som vyše desať rokov pracovala v Medzinárodnej organizácii práce. V súvislosti s touto prácou som pôsobila v južnej Ázii, Indii, Nepále, Pakistane, Srí Lanke, Bangladéši, Maldivách, Iráne a odtiaľ som sa dostala do Moskvy, kde som sa stala riaditeľkou subregionálneho úradu ILO. Ten zahŕňal okrem piatich stredoázijských krajín aj tri štáty južného Kaukazu, Rusko a Bielorusko. To znamená, že vo veľkej ucelenej časti môjho pracovného života som sa venovala najmä riadiacej manažérskej činnosti v medzinárodnom prostredí.
- Na základe týchto skúseností ste sa rozhodli pracovať v exekutíve?
Keď som sa v roku 2010 vrátila na Slovensko do Prognostického ústavu SAV a začala som sa zaoberať opäť vedeckou činnosťou, znova som pôsobila v rôznych riadiacich funkciách. Najprv som viedla Centrum excelentnosti; pani riaditeľka ma v tom čase požiadala, aby som bola jej zástupkyňou. Neskôr som sa stala riaditeľkou ústavu a po tom, keď prišla výzva spájať ústavy kvôli transformácii, stala som sa riaditeľkou nového centra zlučujúceho tri ústavy. Čiže opäť sa mi začala lepiť na päty riadiaca práca. Po skončení riaditeľskej funkcie v centre ma zvolili do predsedníctva Slovenskej akadémie vied, odkiaľ som odišla do súčasnej ministerskej funkcie. Pripadalo mi to ako progresívny nábeh k vyššej miere zodpovednosti. Bola to pre mňa aj profesionálna výzva, pretože som vnímala v našom školstve i vo vede množstvo problémov, ktoré treba systémovo riešiť a zlepšovať.
- Po tom, čo ste zažili na čele tohto rezortu, neľutujete svoje rozhodnutie?
Neľutujem, ale pravda je, že som nečakala až takú mieru útokov a politizácie. Veľa informácií je dezinterpretovaných a v ostatnom čase má politizácia a útoky rastúcu dynamiku s tým, ako sa blížia voľby.
- Neboli ste prvá ministerka, ktorú chcela odvolať parlamentná opozícia. Samozrejme, dalo sa čakať, že to bude v rámci nezmyselného politického boja neúspešný pokus. Nie je chybou nášho ponovembrového vývoja, že sa dosť často striedajú ministri na takých spoločensky citlivých postoch ako minister školstva či zdravotníctva? Nechýba tu kontinuita? Niekedy sa zdá, akoby sa s príchodom nového ministra začínalo všetko odznova.
Rozhodne je na škodu veci, že ministri sa tak často menia. Zrátala som, že od roka 1989 je priemer zotrvania ministra školstva vo funkcii zhruba štrnásť mesiacov.
- Takže vy už nadsluhujete.
Áno, už som tu osemnásť mesiacov a som na to pyšná. Naozaj je škoda, že sa ministri striedajú ako na bežiacom páse. Keď vidíte, aký obrovský je tento rezort, kým zistíte, čo ste zdedili, aké sú tu vzťahy a čo treba robiť, už vás odvolávajú alebo končíte vo funkcii. Ťažko sa robia dlhodobé reformy. Napriek tomu si myslím, že za pomerne krátke obdobie môjho pôsobenia v tomto rezorte sa nám podarilo veľa zásadných vecí. Presadili sme strategický desaťročný Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania, predložili sme nové zákony, napríklad o zvýšení kvality vysokých škôl, na základe ktorého práve zriaďujeme novú nezávislú akreditačnú agentúru. Pripravili sme nový zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, výrazne sme zvýšili platy pre všetkých pracovníkov rezortu, zaviedli sme zmeny v plánovaní výkonov stredných škôl, doriešili sme situáciu osemročných gymnázií, širšie sme otvorili duálne vzdelávanie a podobne.
- Kedysi sme mali kvalitné školstvo na úrovni doby, o tom málokto pochybuje. Nestratila sa kontinuita s tým, čo bolo dobré?
Do veľkej miery áno. Svedčí o tom aj fakt, že v minulosti k nám chodili ľudia zo zahraničia, napríklad aj z Fínska, ktoré nám dnes dávajú za vzor, aby sa inšpirovali našou vzdelávacou sústavou. Náš vzdelávací systém mal vysokú mieru rovnostárstva ‒ prístupu ku kvalitnému vzdelaniu pre všetkých, a to dnes nemáme. Dnes je ten systém dosť segregovaný, má nevyváženú úroveň kvality. Veľmi zaujímavým javom testovania pätnásťročných (PISA) a dospelých (PIAAC), ktoré robí OECD vo všetkých krajinách sveta, je, že sa u nás postupom času výsledky mladých nezlepšujú, ale na druhej strane dospelí dosahujú v rámci testov vynikajúce výsledky. Znamená to, že výborné výsledky dospelých poukazujú na kvalitu predchádzajúceho vzdelávacieho systému, zatiaľ čo slabšie výsledky pätnásťročných poukazujú na úpadok kvality vzdelávania v ostatných desaťročiach. Preto v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania naberáme iný kurz ‒ smerom k inkluzívnemu vzdelávaniu, čiže kvalitnému a modernejšiemu vzdelávaniu dostupnému pre všetkých, podobne ako je to vo Fínsku.
- Čím je fínsky model školstva pre nás zaujímavý? Dá sa automaticky preniesť?
Fínsky model by sme nemali automaticky replikovať ako celok, ale základná koncepcia a niektoré črty tohto modelu sú pre nás inšpiráciou. U nás sa výsledky spomínaného testovania PISA prejavujú veľkými rozdielmi v regiónoch, rozdielmi medzi deťmi z rôznych sociálnych skupín. Okrem toho máme u nás pomerne liberálny, segregovaný systém školstva, máme rôzne typy špeciálnych škôl pre vybrané a menej vybrané deti, pre nadané a menej nadané deti. Vo Fínsku neexistuje takáto segregácia, špeciálne školy existujú v menšom rozsahu pre najviac znevýhodnených. Nadané deti sa učia v klasických školách stredného prúdu, kde ich dokážu rozvíjať spolu s ostatnými. A tamojší pedagógovia nie sú považovaní za šedivú masu, ale práve oni sú nositelia inovácií. Toto je smer, ktorým potrebujeme postupne kráčať, aby náš systém nadobudol potrebnú kvalitu. Zdôrazňujem slovo postupne, pretože tieto zmeny si vyžadujú vybudovanie potrebných kapacít, aby sme proces zvládli bez problémov.
- Na našom relatívne malom Slovensku máme tridsaťšesť vysokých škôl, pomaly v každom okresnom meste je vysoká škola, kým napríklad v Dánsku, ktoré je v počte obyvateľov porovnateľné s nami, ich majú iba deväť. Nie je pes zakopaný aj v tom, že sa vo vysokom školstve preferuje kvantita nad kvalitou?
U nás vznikajú vysoké školy na základe zákona, teda nezriaďuje ich ministerstvo, a tak nám na Slovensku vzniklo aktmi parlamentu za uplynulé desaťročia veľa vysokých škôl. Som však rada, že napriek zložitosti politickej situácie sa práve nám podarilo uviesť do života nový zákon o kvalite vysokoškolského vzdelávania, ktorý predpokladá založenie nezávislej akreditačnej agentúry. Od nej si sľubujeme zvýšenie kvality a optimalizáciu štruktúry vysokých škôl. Viem si predstaviť, že z rádovo niekoľkých desiatok škôl sa integrujú väčšie celky, povedzme len deväť-desať vysokých škôl tak ako je to v spomínanom Dánsku. Ušetrili by sa tým finančné prostriedky a študenti by mali prospech z toho, že môžu mať väčší zbor pedagógov a vedcov, o ktorých sa môžu oprieť.
- Bude ťažké zaviesť integráciu v našich podmienkach?
Opäť by to muselo ísť cestou zákona. Usilujeme sa už teraz nabádať vysoké školy, aby sa integrovali dobrovoľne, napríklad systémom vytvorenia akýchsi konzorcií. To znamená, že by školy nestratili svoju právnu subjektivitu, ale už by tvorili celky, ktoré by mali z hľadiska medzinárodných ratingov lepšie pozície.
- V oblasti školstva bolo vo vašom rezorte doteraz najvýznamnejšie prijatie Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania. Už ste sa o tom zmienili. V čom spočíva táto systémová zmena?
Po prvýkrát v histórii Slovenska bol prijatý na úrovni vlády strategický dokument, ktorý má časový horizont desať rokov, má konkrétne opatrenia, rozpočet a časový rámec. V školstve sa žiadna zmena nedá urobiť zo dňa na deň, z roka na rok. Doteraz boli buď schvaľované programy na krátke obdobie, alebo boli vypracovávané dlhodobejšie stratégie, ktoré však zostali iba na papieri a nemali oficiálne krytie. Schváleniu národného programu predchádzali veľmi ťažké diskusie s ostatnými rezortmi, pretože sme neboli zvyknutí schvaľovať záväzný dokument presahujúci dve volebné obdobia. Sme hrdí na to, že sa nám to podarilo. Máme už operačný rámec, na ktorý môžu nadväzovať ďalší ľudia, ktorí prídu po nás, lebo už majú nastavené konkrétne výpočty, prognózy, rozpočtové dosahy. Budú vedieť, akým spôsobom majú modifikovať svoje ciele, ak sa tak rozhodnú. Celé desaťročné obdobie máme rozdelené na päť dvojročných akčných plánov. Preto môžeme projektovať dopredu aj vývoj miezd. Máme v pláne dobehnúť najvyspelejšie krajiny OECD v pomere platov učiteľov k platom vysokoškolsky vzdelanej populácie. Máme k dispozícii prognózy, ako treba platy učiteľom každoročne zvyšovať, aby sme dosiahli stanovený cieľ do konca programu ‒ do roka 2027. My sme garantovali najvyššie zvýšenia o dvakrát šesť a dvakrát desať percent. Ak tí, čo prídu po nás, zachovajú menší, ale sústavný rast, mali by sme dosiahnuť priemer OECD ku koncu implementácie národného programu.
- Príkladom politizácie niektorých otázok, patriacich pod váš rezort, bola aktivizácia opozície pri transformácii Slovenskej akadémie vied a pri prideľovaní stimulov. Zvláštne je, že k veciam vedy a školstva sa kriticky vyjadrujú poslanci ako povedzme Gröhling ‒ bývalý majiteľ salónov krásy, alebo Remišová ‒ vyštudovaná herečka. Zaujímavé je, že niektorí z týchto „odborníkov“ si mýlia stimuly z eurofondmi, a ešte zaujímavejšie je, že ich názory dostávajú neúmerne väčší priestor v médiách ako ministerka školstva. Povedzme si stručne, komu sú určené stimuly, teda finančné prostriedky v oblasti vedy, výskumu a vývoja?
Žiaľ, tá negatívna medializácia bola založená na mýtoch a klamstvách. Opozícia sa napríklad snažila presvedčiť verejnosť, že kritériá pre eurofondy a stimuly mali byť rovnaké, čo vôbec nie je pravda. Pri stimuloch boli odlišné kritériá, ktoré schválil parlament v zákone už v roku 2009 podľa transpozície európskeho nariadenia. Ide o to, aby sa aj na Slovensku podporili nové činnosti, budúce vedecké pracoviská, čiže to nemusia byť len firmy s dlhoročnou existenciou. Problém s dezinterpretetáciou informácií v médiách bol napríklad aj pri transformácii Slovenskej akadémie vied. V tomto prípade po všetkých politicky motivovaných protestoch Generálna prokuratúra SR nakoniec potvrdila, že neboli splnené podmienky na registráciu a nemohli sme ich registrovať. Verejnosť si však podnes myslí, že Slovenskej akadémii vied sa odobral majetok. V skutočnosti ho mala získať od štátu. Najvyšší kontrolný úrad vydal devätnásťstranovú správu o nepripravenosti transformácie, o rizikách netransparentného nakladania s majetkom, ako aj o nedostatočnej komunikácii zo strany Slovenskej akadémie vied. Tieto veci sú už málo známe.
- Pri stimuloch bol teda dôraz na nové aktivity, aby vznikli aj nové pracovné miesta, aj nové kapacity?
Presne tak. Inými slovami, podpora má ísť na nový výskum, ktorý teda logicky nemá históriu, alebo sa majú rozšíriť už existujúce kapacity. Každá prezieravá krajina sa usiluje vo svojich podnikateľských kruhoch takéto veci podporovať, a práve na to sú určené stimuly. Zároveň by som chcela zdôrazniť, že sme pri prideľovaní stimulov neporušili nijaký zákon, riadili sme sa striktne dikciou zákona. Všetko, čoho sme boli svedkami v médiách i parlamente, vnímam v intenciách politickej kampane a je naozaj škoda, že výsostne odborné a dôležité témy sú atakované neférovo politicky. Predstavte si, kto si tu ešte trúfne rozdeľovať prostriedky na vedu, keď je to vždy taká traumatická záležitosť spojená s odvolávaním ministra? Teší ma však, že veľa ľudí, najmä z vedeckého prostredia, ma podporilo.
- Vzdelávanie je beh na dlhé trate. Čo by ste chceli v tejto oblasti docieliť do konca volebného obdobia?
Určite chceme zvyšovať platy o desať percent, tak ako je to uvedené v programovom vyhlásení vlády a v Národnom programe. Chceme tiež zvýšiť platy začínajúcim učiteľom. Pripravujeme zároveň nový zákon o odborných a pedagogických zamestnancoch, ktorý prináša systémové zmeny, nový kreditový systém, po novom sa formuluje postavenie učiteľa. Samozrejme, máme veľa ďalších plánov, cítim však, že s blížiacimi sa voľbami sa zásadné veci presadzujú čoraz ťažšie. Ale nevzdávam sa.
Zhováral sa: Ľudovít ŠTEVKO ‒ Foto: archív M. L. - Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA