Rezort kultúry opravuje tlačový zákon

thumbnail

Vydavateľom na Slovensku zrazu prekážajú európske štandardy. Pozvánka bola jasná ‒ na rokovanie dočasnej pracovnej skupiny pre právnu ochranu novinárov. Zvolával rezort kultúry, ktorý mediálnu politiku dlhodobo zanedbáva. V roku 2008 v spolupráci so Syndikátom novinárov Slovenska pripravil  a parlament schválil Tlačový zákon. Vo všeobecnosti tlačové zákony upravujú vzťahy medzi verejnosťou a vydavateľmi  periodickej tlače, vzťahy medzi novinármi a vydavateľmi i povinnosti štátu pri zabezpečovaní ústavných práv občanov v časti politických práv. Maďaričov zákon však  nespĺňal ani jedno z týchto kritérií. Dokonca pojem novinár sa v ňom vôbec nevyskytoval.  Dodnes platný zákon vtedajší minister kultúry Marek Maďarič označil za veľmi moderný azda preto, že mediálnu prax ničím neobmedzoval. Okrem troch paragrafov,  ktoré by mali občanom zabezpečiť právo reagovať, keď tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé tvrdenie alebo tvrdenie dotýkajúce sa cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. Alebo skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci proti osobe.

PEROM PÁĽ...

Aká je prax? Redakcie odmietajú uverejniť opravy alebo odpovede, lebo zistili, že je lepšie nechať poškodeného súdiť sa. Prečo? Súdne spory trvajú nekonečne dlho, a keď aj dôjde k nejakému rozsudku v prospech sťažovateľa, správa v novinách zvyčajne už vykonala svoje. Takže novela tlačového zákona, prípadne nový tlačový zákon by boli namieste.

Zdá sa, že nové vedenie rezortu kultúry si je vedomé podlžnosti voči spoločnosti, a preto vytvorilo dočasnú komisiu pre právnu ochranu novinárov. Či aktivita rezortu bola vyvolaná vraždou novinára nevedno, ale návrh zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve  a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon), ktorý vzišiel z týchto porád,  nejavil nejaké známky ochrany novinárov. V návrhu je síce definovaný pojem novinár, ale vzťah medzi novinárom, šéfredaktorom a vydavateľom zostáva nepovšimnutý. Ako zástupkyňa Slovenskej asociácie novinárov som  upozornila na túto skutočnosť i na fakt, že niektoré krajiny to riešia prijatím stanov, zástupcovia vydavateľov to odmietli. Dôvod síce nepovedia, ale zrejme spočíva v tom, že na stanovách sa musia zhodnúť vydavatelia so zástupcom novinárov, čiže prijať akúsi obdobu kolektívnej zmluvy.

NEKALÉ PRAKTIKY

Takmer hrôzu v očiach prítomných  vyvolalo moje upozornenie, že Asociácia nemôže súhlasiť s takým okliešteným návrhom, lebo v ňom  nie je uvedený zákaz obmedzovania slobody verejného informovania, povinnosti štátu voči médiám a dohľad nad zákonnosťou mediálneho trhu. Uviedla som aj príklady flagrantného porušenia Čl. 26, od. 3 Ústavy SR, ktorý zakazuje cenzúru, no napriek tomu existuje samozvaný portál konšpirátori.sk, keď hodnotí médiá, zaraďuje ich do akýchsi rámcov dôveryhodnosti  a vyzýva inzerentov, aby nedávali svoje produkty médiám, ktoré ony označia za nedôveryhodné. Ide o jasné porušenie Ústavy SR i nekalú súťaž a rezort, ktorý má vo svojej kompetencii médiá, by mal z toho vyvodiť dôsledky.

Jestvujú aj príklady porušovania ústavného čl. 26, od. 1, ktorý hovorí, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Ale opäť sa vyprofilovali niektoré médiá, trebárs korporátny denník Sme, ktorý už dvakrát vyzval ministerstvo vnútra, aby neposkytlo štátnu dotáciu občianskemu združeniu politických väzňov, lebo raz sa im nepáčil obsah nimi vydávaného periodika, inokedy požiadavka na zastúpenie nimi navrhnutého člena v komisii pre učebnice dejepisu. Takže, kde absentuje štát, rýchlo si nájdu svoje pole pôsobnosti rozliční samoregulátori.

MEDIÁLNA DŽUNGĽA

A práve požiadavka vydavateľov ponechať reguláciu mediálneho prostredia na samoregulačné inštitúty, takmer pri každom prerokovávanom paragrafe navrhovanej novely, bola očividná. Vydavateľov do vytrženia  privádzala iba zmienka o tlačovej rade vytvorenej na základe zákona. V súčasnosti totiž jestvuje tlačová a digitálna rada, vytvorená iba jednou novinárskou organizáciou (SSN) a časťou vydavateľov, ale nazýva sa Tlačová rada SR konajúca na prospech vlastných štruktúr.

Súčasná neprehľadná situácia v mediálnej oblasti je výsledkom najmä absolútneho nepochopenia dosahu médií na dianie v štáte bývalým ministrom kultúry Maďaričom. Nielenže za jeho éry nebola ani len predložená  koncepcia mediálnej politiky, ale bol prijatý nefunkčný tlačový zákon, ktorý v mediálnom prostredí umožnil diktát oligarchov a ich vplyv na politiku.  Napriek tomu, že Ústava SR celkom zrozumiteľne hovorí, že „zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti“. Ibaže platný tlačový zákon, ale aj navrhované zmeny nie sú garantom uplatnenia politických práv občanov a v konečnom dôsledku ohrozujú stabilitu a bezpečnosť štátu. Lebo ak štát prenechá mediálnu politiku v rukách vydavateľov a ich samoregulačných orgánov, potom iniciatívu preberajú smatanovia, benčíkovia a im podobní.

Eva ZELENAYOVÁ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.