Konštruktívne predstavy o novom Slovensku. Dvadsiateho augusta sme si pripomenuli sto štyridsiate výročie narodenia významného britského publicistu, historika, slovakofila a matičiara Roberta Williama Setona-Watsona (1879 ‒ 1951). Toto okrúhle jubileum je vhodným momentom poukázať na jeho dôležité miesto pri obhajovaní práv slovenského národa a prvorepublikovej demokracie. Fotografia, ktorá zachytáva Setona-Watsona v spoločnosti Andreja Hlinku, Štefana Krčméryho, ale aj Fedora Ruppeldta a Juraja Slávika, je vizuálnym svedectvom celoživotného úsilia tohto popredného britského intelektuála: viesť dialóg medzi rôznymi slovenskými stranícko-politickými zoskupeniami. Seton-Watson sa narodil do bohatej škótskej rodiny, ktorá bola známa obchodnými aktivitami vo Východnej Indii.Vďaka zdedenému bohatstvu a zárobkom sa mohol zo Setona-Watsona stať filantrop, ktorý finančne pomáhal slovenským študentom a neskôr aj zahraničnému česko-slovenskému odboju na ceste k samostatnosti a oslobodeniu slovenského národa spod maďarského šovinizmu.
■ MEDZI MATIČIARMI
Po vzniku Československej republiky (ČSR) sa rád vracal na Slovensko, aby sa presvedčil o postavení slovenského národa a prehlbovaní demokratizácie a upevňovaní občianskej spoločnosti. On ako zakladajúci člen Matice slovenskej prirodzene nemohol obísť ani matičné prostredie. Veľmi dobre si totiž uvedomoval jej veľký vzdelávací a kultúrno-spoločenský význam pre slovenský národ v novom demokratickom ovzduší.
Keď sa 5. júna 1919 konalo matičné manifestačné zhromaždenie, nechýbal na ňom ani Seton-Watson, ktorého podľa reportérov Národných novín „búrlivým volaním na slávu zdravili“. Azda nijakého Brita tak nevítali po slovenských mestách a obciach ako práve Setona-Watsona. V máji 1923 zavítal do Matice slovenskej, kde za pomoci tlmočenia Vladimíra Roya debatoval o jej pôsobení so správcom Jozefom Škultétym a tajomníkom Štefanom Krčmérym. V máji a júni 1928 pochodil viaceré oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi, na ktorých stretával aj členov miestnych odborov Matice slovenskej. Počas návštevy Turčianskeho Svätého Martina nemohol chýbať na slávnostnom bankete, ktorý pre neho usporiadala Matica slovenská, za prítomnosti JánaVanoviča, Štefana Krčméryho, Fedora Ruppeldta a ďalších matičiarov.
■ NOVÉ SLOVENSKO
Napriek tomu si Seton-Watson uvedomoval mnohé problémy a kritické ohlasy. Jeho teoretické štúdiá, ale aj cesty po Slovensku sa mu stali námetom na napísanie knihy Nové Slovensko, v ktorej poukazoval na chybné kroky česko-slovenských vlád a slovenského opozičného hnutia, aby vzápätí predstavil aj svoje premyslené úvahy o vtedajšom i budúcom Slovensku.
Osobitne ho zaujímala otázka samosprávy Slovenska. Autonomistické návrhy Slovenskej ľudovej strany (SĽS) považoval za neaktuálne a nepremyslené, no taktiež ostro odsúdil pražský centralizmus, ktorý označil za prehnane tuhý, a tým škodlivý. Prikláňal sa skôr k vyššej forme decentralizácie ‒ západoeurópskej federácie, „aby občan mohol najlepšie rozvinúť svoju individualitu a neuraziac záujmy svojich spoluobčanov“. Ešte v čase Rakúsko-Uhorska bol zástancom jej federalizovania a po vzniku Česko-Slovenska navrhoval postupne sa k nej približovať.
Vyzýval najmä na konštruktívny dialóg medzi všetkými českými a slovenskými koaličnými i opozičnými hnutiami, a preto navrhoval zvolať poradu zástupcov všetkých strán, županov, vedúcich úradníkov, národohospodárskych a sociálnych odborníkov a cirkevných hodnostárov, ktorí by jasne pomenovali špeciálne potreby Slovenska a ktoré by boli zrozumiteľným argumentom v domáhaní sa decentralizácie štátu.
Odporúčal aj utvoriť osobitné štátne vyšetrovacie komisie na spôsob britských kráľovských komisií, zložených výhradne z nestranných a kvalifikovaných odborníkov na slovenské pomery, ktoré by pripravili podklady pre samosprávu cestou ústavných novelizácií.
Navrhoval viac decentralizovať župy, ale aj udržať a výrazne rozšíriť právomoci Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Postupne ho pretvoriť na slovenskú vládu s určitými výkonnými právomocami, v ktorej vládne referáty by boli ministerstvami a vládni referenti slovenskými ministrami. Takýto kabinet by disponoval aj istou zákonodarnou právomocou, keďže by pripravoval návrhy zákonov pre celoštátny pražský parlament. Celé ministerstvo by tak bolo viac politickým než úradníckym telesom a vymenovávanie jeho členov by sa dialo po vzájomnej dohode politických strán. Tým by „väčšina špeciálne slovenských vecí pripadla z právomoci Prahy nazad Bratislave“.
■ ÚRAD VEĽŽUPANA
V Bratislave by sa zriadil orgán slovenského veľžupana, ktorý by s byrokratickým aparátom a za pomoci županov vykonával nariadenia „slovenskej vlády“. O veľžupanových a župných úradníkoch by nerozhodovali pražské orgány, ale špeciálne komisie vytvárané veľžupanom. Českí úradníci by boli tak podriadení slovenskému veľžupanovi, pričom každé uvoľnené miesto by bolo nahradzované kvalifikovanou slovenskou administratívnou silou.
Citlivo vnímal aj nacionálne problémy česko-slovenského pomeru a porovnával ich s anglicko-škótskymi. Keďže si uvedomoval svoju škótsku národnú a britskú občiansku príslušnosť, nepovažoval užívanie pojmu „Čechoslovák“ za šťastné a odporúčal vymyslieť neutrálnejšie označenie pre príslušníkov ČSR. A tak nielen nevnucovať ľuďom pojem „Čechoslovák“ a „absolútnu totožnosť češtiny a slovenčiny“, lebo „to je hrubá taktická chyba“, ktorá je otázkou citu, a nie filológie. Treba však zdokonaľovať obe reči a vzájomne akceptovať rozdiely v nej, pretože v záujme spolupráce nemôže byť obetovaná individualita.
■ NAPREDOVANIE ŠKOLSTVA
Setona-Watsona fascinovalo, že v priebehu prvých štyroch rokov po vzniku ČSR sa udiali v oblasti slovenského školstva priam revolučné premeny, ktoré nemali v európskom priestore obdoby. Podľa neho treba v jeho rozvoji vďačiť českému národu a jeho učiteľom, ktorí spolu so staršou generáciou slovensky uvedomelých učiteľov museli vymeniť dovtedy prouhorsky orientovaných pedagógov.
Vyvracal dezinformačnú kampaň o tzv. cieľavedomom čechizovaní slovenských žiakov, keď na konkrétnej štatistike demonštroval znižujúci sa počet českých učiteľov na slovenských ľudových školách. Bol si však vedomý viacerých prechmatov českých, maďarských a nemeckých učiteľov, najmä v otázke ich kvality znalosti slovenského jazyka, a preto navrhoval dôsledne absolvovať skúšky zo slovenského jazyka.
Odporúčal pokračovať vo zvyšovaní počtu slovenských učiteľov, a to najmä permanentným vzdelávaním nového dorastu pre stredné a vysoké školy. Špeciálnu pozornosť venoval vysokoškolskému vzdelávaniu. Na príklade bratislavskej Univerzity Komenského poukazoval na výrazné akcentovanie česko-slovenskej spolupráce u českých profesorov, ktorých nemožno z nacionálnych dôvodov zo škôl vyhodiť, ale generačne nahradzovať slovenskými pedagógmi. Plán vybudovať postupne z Bratislavy hlavné mesto univerzitného vzdelávania považoval za realizovateľný.
Popri štátnych školách navrhoval zachovať aj cirkevné školy, čím by sa vyhovelo početnej veriacej zložke slovenského obyvateľstva. No druhým dychom zdôraznil ich nevyhnutnú potrebu modernizácie v zmysle približovania k západoeurópskym školám. Keďže si bol vedomý osobitého duchovného života na Slovensku, neprekvapí jeho požiadavka utvorenia zvláštneho školského odboru, pod ktorým zrejme myslel autonómne školské rady českých krajín, Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
■ VÝZNAM NÁBOŽENSTVA
Ako uvedomelý škótsky protestant, priateľ a finančný podporovateľ slovenských evanjelických študentov v Edinburghu si bol vedomý spoločenského významu náboženstva. Kresťanský humanizmus previazaný s demokratickými hodnotami bol pre neho základnými súradnicami v nazeraní na nové Slovensko. Preto odkazoval niektorým českým učiteľom ateistického zmýšľania, aby neopovrhovali náboženským cítením slovenských žiakov a aby im nasilu nevnucovali svoje svetonázorové ukotvenie.
Takisto s nevôľou sledoval, ako bezprostredne po prevrate českí a moravskí Sokoli pod dávkou emócií strhávali na niektorých miestach sochy s náboženským motívom. Veril, že ak česká komunita bude voči slovenskej viac ohľaduplná, je možné budovať pozitívne vzájomné spolužitie. Na druhej strane však s nevôľou sledoval aj politiku SĽS na čele s Andrejom Hlinkom. Uznával jeho činorodé aktivity a záujem obhajovať slovenský národ, no druhým dychom kritizoval klerikalizmus spojený so zjednodušeným a demagogickým vyjadrovaním. Striktné opozičné stanovisko Andreja Hlinku však považoval do veľkej miery aj za výsledok nepochopenia jeho kvalít a vhodného vládneho uplatnenia zo strany česko-slovenských vlád.
Predstavoval si ho, ako vládneho referenta pre katolícke veci, ktorým dostatočne rozumel. SĽS by v prípade pripustenia väčšej názorovej otvorenosti mohla „prísnou a spravodlivou kritikou dokazovať nerozumnosť prepiateho centralizmu“, poukazovať na negatíva materializmu, a dokonca aj kladne vplývať na cirkvi, ktorých „pravá úloha vo všetkých krajinách je príkladom dokonalejšieho života, práce a myslenia, a dokazovať, že kresťanstvo je obživujúca moc, bez ktorej je štát odsúdený na zánik“.
■ SOCIÁLNA PROBLEMATIKA
Špeciálnu pozornosť venoval aj hospodárskym a sociálnym témam Slovenska, pričom mnohé považoval za výsledok neznalosti pomerov. V kontexte historického vývoja vnímal veľké hospodárske rozdiely medzi českými krajinami a Slovenskom, dvojkoľajné zdaňovanie v českých krajinách a na Slovensku. V jeho predstavách sa nemal podporovať len slovenský priemysel, ale aj tradičné roľníctvo. Navrhoval upraviť tarifový systém, poštátniť železnice, zlepšiť bytové podmienky robotníkov a zlepšiť štátnu podporu podnikom na Slovensku, funkčne nastaviť dôchodkový systém, realizovať výstavby riečnych prieplavov.
V otázke práv národnostných menšín apeloval, aby sa dôrazne uplatňoval ústavný rečový zákon z roka 1920. Navrhoval aj zmeniť metodiku kandidačných listín, v ktorej by menšiny neboli znevýhodňované na úkor majoritnej spoločnosti. Odporúčal prehodnocovať niektoré príliš striktné internácie príslušníkov národnostných menšín, a to najmä pred voľbami, a taktiež premyslieť obmedzenú cenzúru. S poľutovaním pozoroval demolácie rôznych sôch, síce s uhorským kontextom, ale s vysokou umeleckou hodnotou. Písal o potrebe zriadenia maďarských odborných hospodárskych škôl a vysokoškolských katedier a ústavu pre výchovu maďarských učiteľov. Jeho zmierlivejšie postoje sledovali jasný cieľ ‒ docieliť lojalitu menšín k republike.
Kniha Nové Slovensko je pozoruhodnou sondou nestranného pozorovateľa s vecným a konštruktívnym nazeraním do slovenskej reality. Sú v nej vyjadrené postoje intelektuála, ktorý úprimne miloval slovenský národ a veril v humanistické a demokratické hodnoty protagonistov česko-slovenského štátu.
Lukáš KRAJČÍR, Slovenský historický ústav Matice slovenskej