Alexander DUBČEK dal širokým masám vieru a nádej, že život a práca majú zmysel. V nových slovenských dejinách zrejme niet druhej takej osobnosti, ktorej nielen život, ale aj smrť by zmenili život najprv pätnásťmiliónového Česko-Slovenska a potom osudy päťmiliónového Slovenska. Tým mužom je rodák z Uhrovca Alexander DUBČEK. Na prelome rokov 1967 ‒ 1968 bol v Česku málo známy Dubček kompromisný kandidát na riešenie dlhodobého sporu, ako reformovať politický a ekonomický systém a odstrániť hlavnú prekážku reforiem ‒ Antonína Novotného, najmocnejšieho muža vtedajšej ČSSR, ktorý stál na čele štátu práve tak, ako aj mocenskej vládnej strany. A v jeho rukách sa zbiehali všetky mocenské páky od Ašu na nemeckých hraniciach až po Čiernu nad Tisou na hraniciach vtedajšieho ZSSR. Dubček dlhodobo naklonený premyslenej vedeckej práci slovenských ekonómov, veľkému vzopätiu slovenskej inteligencie, v ktorej to, na rozdiel od Čiech, už dlho vrelo obrovskou energiou, dokázal využiť historickú šancu a aj dať historickú šancu obrovskej mase obyvateľstva. V priebehu niekoľkých mesiacov (necelých osem) ukázal, že vie využiť svoje životné skúsenosti práve tak, ako aj otvoriť priestor pre široké masy; dal im energiu a vieru, že život a práca majú zmysel.
■ MEDZI NAJVÄČŠÍMI
Nad odkazom Alexandra Dubčeka, nad jeho počínaním ako politika sa dodnes vedú prudké spory, ešte aj po polstoročí nie je všetko dopovedané. Z britskej BBC prebratý formát súťaže o Najväčšieho Slováka je nielen nový podnet pre širokú verejnosť, ale aj popud pre médiá vrátiť sa k osobnosti Alexandra Dubčeka. Vrátiť sa v čase a priblížiť si tú epochálnu zmenu v živote dvoch národov a národností pätnásťmiliónového štátu. Ale najmä v terajšom čase všestranného globálneho kapitalizmu preosiať v našom národnom vedomí, čo malo a má zmysel, čo bolo len periférne či provinčné a čo bolo vkladom do svetových či európskych dejín zápasu človeka, národa a štátu za dôstojný život a postavenie. Je to o to dôležitejšie, že sa na to môžeme pozerať s polstoročným odstupom a položiť otázku najmä súčasníkom tých čias, či si vedeli predstaviť, aké prevratné zmeny sa udejú za päťdesiat rokov ‒ od roka 1968 do roka 2018? A čo to znamená pre generačnú pamäť. Ide o zápas, aby to neformovalo len generačnú pamäť tých generácií, ktoré v uplynulom polstoroční žili, ale aj o to, aby to malo presah do pamäti, osobnej i národnej, tých, ktorí to neprežili, a dokonca nezažili ani rok 1989, teda zásadnú celosvetovú zmenu.
Súťaž o Najväčšieho Slováka, nech už akokoľvek vznikla ako prebratý a v mnohých štátoch už použitý formát, je pre médiá nahrávkou, ako prekonať nesúrodú historickú pamäť generácií, nenadväznosť v historickej pamäti generácií, povedzme to otvorene ‒ v nenadväznosti národnej historickej pamäti.
Pre médiá je to ak nie dar tak príležitosť v ére nepravdivých informácií, neraz hystérie, ktoré sa šíria rýchlosťou blesku v svete internetu a sociálnych sietí, prekonať dezorientáciu vo výklade národných dejín a venovať sa veľkolepej príležitosti v spoločnosti, ktorá sa tak zmenila v hľadaní istôt faktov o našich národných dejinách.
Pokiaľ ide o dubčekovskú éru, tá sa neobmedzuje len na osem mesiacov. Začala sa a postupne silnela od začiatku šesťdesiatych rokov. Pre nás Slovákov to nie sú dejiny, je to príležitosť nájsť v tejto ére ďalekosiahlych zmien a badateľného nárastu sociálnych rozdielov, a s tým aj nespokojnosti ľudí, niečo, čo by mohlo byť nielen pamäťou, ale aj formovaním spoločnej skúsenosti, osobitne národnej skúsenosti, keďže väčšinový slovenský národ má aj väčšinovú zodpovednosť za vývoj v štáte.
■ DUBČEKOVSKÝ ROŽOK
Z dubčekovskej éry ako keby v pamäti mnohých ľudí zostal najmä ako sociálny symbol dubčekovský rožok, takmer raz taký veľký, ako boli dovtedajšie normy ‒ jednoduchý „objav“ bratislavského pekára na Fazuľovej ulici v Bratislave, tam, kde dnes stojí sklenený „mrakodrap“ Národnej banky Slovenska. Slovenska, ktoré má teraz jeden hlas medzi devätnástimi štátmi eurozóny...
V preddubčekovskej ére bolo zrejmé, že o všetkom dôležitom sa rozhoduje v Moskve alebo sa aspoň bez konzultácie s Moskvou nič podstatné neudeje. Keď k nám v noci na 21. augusta vrazili polmiliónové armádne zoskupenia štátov Varšavskej zmluvy, aby zajali Dubčeka a iných ústavných činiteľov a potlačili reformy, bolo to už jasné každému vo svete, nielen u nás.
Položme si však otázku: Ako sa rozhodovalo v ére historického zlomu v roku 1989? Kde sa vtedy rozhodovalo? Celá slovenská verejnosť má ‒ i keď každý z iných dôvodov ‒ v dobrej pamäti scénu na pražskom Václavskom námestí, kde z balkóna Melantrichu rečnil Václav Havel a dodnes v nekonečných reprízach sme videli a počuli pieseň Marty Kubišovej, ako sa vláda navracia do rúk ľudu. Lenže pre nás na Slovensku je z rôznych príčin už vtedy najpamätlivejšia iná scéna ‒ na balkón vychádza, aby k zhromaždeným masám prehovoril Václav Havel a za ním ide Alexander Dubček. A v tej chvíli Pavel Tigrid, stojaci na prahu balkónových dvier, kladie ruku akoby na hruď Alexandra Dubčeka, ale v podstate je to ruka ‒ závora, ktorá bráni Dubčekovi v rovnocennom postavení vyjsť na balkón a vedno, zarovno s Havlom prijímať nadšené ovácie más. Ten zlomok času, azda pár sekúnd, ktoré nemohol kameraman nenasnímať, prehovorilo jasnou rečou. Všetkým na Slovensku, takým či onakým, to bolo jasné, kde sa rozhoduje, kde sa bude rozhodovať? To zásadne zmenilo aktívnych ľudí, rozdelilo ich a táto deľba takmer dedične trvá dodnes, len sa inak prejavuje aj teraz po vyše polstoročí.
■ TÉMA PRE HISTORIKOV
Jedným z historikov, čo sa zaoberá týmto obdobím, je Čech Michal Macháček. Na Slovensku si tento mladý vedec urobil meno a širokú známosť prvou odbornou monografiou o Gustávovi Husákovi. Monografiu napísal český historik. Využil to prázdno, ktoré zanechala slovenská historická veda, keďže sa tu za tri desaťročia od pádu bývalého režimu nenašiel nikto, kto by kvalifikovane zhodnotil Husáka zo slovenského aj z medzinárodného historického hľadiska a fundovane také dielo napísal.
Prečo spomínam Michala Macháčka? V januári 2019 poskytol rozhovor českým Lidovým novinám, ktoré sa hlásia k svojim starým koreňom (oslávili 125. výročie založenia). Rozhovor zabral celú veľkú novinovú stranu v sobotnom vydaní 5. 1. 2019. Okrem iného tam Macháček hovorí: „Máme doklady, že na začiatku roka 1989 Pavel Tigrid, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov československého (jedno slovo) exilu a navyše s úzkymi kontaktmi na americké tajné služby, vydal vo svojom časopise Svědectví článok na podporu prezidentskej kandidatúry Václava Havla, a aj inak ho propagoval, kým ľavicové opozičné hnutie Obroda hovorilo o kandidatúre Alexandra Dubčeka, ktorý bol vo verejnosti viac známy. Tigrid sa preto usiloval prevziať iniciatívu, dal vyrobiť odznaky Havel for prezident...“
A tak určité kruhy stavili na Havla. Opozícia uprednostňovala predsedu čs. federálnej vlády Adamca, ktorý chcel byť prezidentom, dokonca letel do Moskvy za Gorbačovom, ale ten ho neprijal, pretože tiež už stavil na Havla. A tak, dodajme, v decembri 1989 z večera na ráno zmizlo heslo Dubček na Hrad a všetci komunistickí členovia Federálneho zhromaždenia, zvolení v predchádzajúcej ére, teraz zvolili za prezidenta de jure Československej socialistickej republiky Václava Havla a česko-slovenským prezidentom sa nestal Alexander Dubček.
Toto si pamätajú celé generácie, ktoré to zažili, pretože v tých časoch drvivá väčšina ľudí v oboch častiach vtedajšieho štátu chcela reformovaný socializmus a len päť percent malo predstavu o nástupe kapitalizmu. Dnes si to treba pripomínať, že návrat ku kapitalizmu bol pre drvivú väčšinu obyvateľstva skôr strašiakom, hrozbou než želaním. A Dubček bol toho symbolom, že ľudskejší socializmus môže existovať. Tento fakt sa pripomína len okrajovo, a to dodnes najmä preto, lebo sa do popredia vystrkuje otázka, že zánik federácie sa udial bez referenda. Pritom najzávažnejšou zmenou bola totálna premena ekonomického systému, nazývalo sa to reforma, ale v skutočnosti išlo o nastolenie nového ekonomického systému. Dubček, jeho stúpenci a súpútnici boli odstavovaní, lebo sa považovali za prekážku nastolenia kapitalizmu na ceste ku globálnemu ovládnutiu sveta.
■ POLITIKOVA SMRŤ
Dubčekova smrť prudko zasiahla verejné vedomie osobitne na Slovensku. Bolo to niekoľko mesiacov pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, zomrel v Prahe 7. novembra a jeho prevoz odtiaľ sa tam udial príznačne bez náležitej štátnej rozlúčky ‒ na rozdiel od Bratislavy. Dubčekov pohreb v hlavnom meste Slovenska bol najväčším pohrebom s nevídanou účasťou európskej politickej špičky, taký pohreb dovtedy a ani odvtedy Slovensko nepoznalo.
Teraz, keď na Slovensku reálne vznikol projekt filmu o Dubčekovi, jeho podporovateľom a radcom sa stal svetoznámy filmár Kryzstof Zannusi. Práve on v Bratislave povedal, ako osobne, ľudsky a filmársky je pozoruhodná inšpirácia uvažovať o tom, že keby nebolo smrti, Dubček by sa zrejme stal prvým prezidentom Slovenskej republiky. Jeho celosvetová známosť a orientácia na sociálnu spravodlivosť by zrejme zo Slovenska urobili na jeho štartovacej čiare samostatného života, tak na domácej, ako aj medzinárodnej pôde, úplne iný štát, úplne inak by vyzerali roky po vzniku Slovenskej republiky. Dubčekova smrť tak zasiahla do osudov národa a štátu. Bolo by to iné Slovensko, keby ostal žiť.
Kryzstof Zannusii to zdôvodnil v Bratislave aj tým, že Dubčekova nehoda 1. septembra 1992, následkom ktorej 7. novembra 1992 zomrel, vlastne dodnes nebola riadne vyšetrená a stále je predmetom rôznych úvah. Nevyjasnená smrť svetoznámeho politika je tak pre filmára o to väčšmi vzrušujúcejšou zápletkou pre životopisnú snímku.
■ HOLD OD UMELCA
Inou osobnosťou je svetoznámy mím Milan Sládek, ktorý pri polstoročnici dubčekovského roka 1968 pripravil vizuálnu scénickú báseň Dubčekova jar. Ako nám povedal, chcel tým vyjadriť obdiv človeku, ktorý mal odvahu v dobe, keď to bolo nebezpečné. Profesor Ivan Laluha, ktorý je v skupine podporovateľov odborníkov v tíme pripravujúcom film o Dubčekovi, bol, samozrejme, aj po boku Milana Sládka pri banskobystrickej premiére Dubčekovej jari. Na základe tejto osobnej skúsenosti pre SNN o. i. povedal, že je to dôkaz, ako sa spája kvalitná politika a kvalitné umenie, ako je kvalitná politika inšpiráciou pre kvalitné umenie. Profesor Laluha do bulletinu predstavenia napísal úvodnú esej. Okrem slovenčiny je tam aj v angličtine a nemčine ‒ s takým publikom od začiatku svetoznámy mím rátal, pretože projekt doteraz na javiskách žije.
Výstižný názov Laluhovej eseje tak divák pozná v týchto jazykoch. Znie nezabudnuteľne: 1968 ‒ rok nádeje, ktorá neumiera. Laluha v texte divákovi pripomína, že roky 1963 ‒ 1967, keď Dubček pôsobil v Bratislave, sa vďaka jeho liberálnej politike dnes označujú ako bratislavské predjarie roka 1968. Po tom, čo Dubček prešiel do Prahy v roku 1968, sa začalo v súvislosti s jeho politikou hovoriť o socializme s ľudskou tvárou. Podľa prof. Ivana Laluhu „v sociologických prieskumoch patrila trojica Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček k najdôveryhodnejším osobnostiam našich moderných dejín“. Verejnosť vysoko hodnotila Dubčekove morálne vlastnosti, skutočnosť, že do politiky vnášal základné ľudské cnosti, napísal profesor do trojjazyčného katalógu Sládkovho predstavenia Dubčekova jar.
Dušan D. KERNÝ ‒ Ilustrácie: archív SNN, divadelný plagát, logo ankety RTVS