Naša storočná čitateľka Vera LANGE zo zámoria odkazuje: Milujte svoju vlasť. Slovenské národné noviny sú pevnou súčasťou nášho mediálneho priestoru. Prinášame vám rozhovor s našou pravidelnou čitateľkou Verou Lange, ktorá 2. novembra 2021 oslávila storočnicu.
- Patríte medzi najstarších pravidelných čitateľov matičného dvojtýždenníka Slovenské národné noviny. Druhého novembra tohto roku ste oslávili storočnicu. Napriek vysokému veku sa stále zaujímate o Slovensko. Kde ste prežili časť mladosti? Mohli by ste nám priblížiť tieto roky?
Otec bojoval ako legionár v Rusku. Tam sa zoznámil a neskôr aj zosobášil s mojou matkou. Pochádzala z mesta Simbirsk rovnako ako Vladimír Iľjič Lenin. Preto ho neskôr premenovali na Uljanovsk. Dodnes má tento názov. Narodila som sa v Prahe. Odmalička ma vychovávali v pravoslávnej viere. Otcovi za jeho zásluhy v boji o česko-slovenskú štátnosť pridelili riadiacu funkciu v štátnej tabakovej výrobe vo Zvolene. Presťahovali sme sa a ako rodina sme niekoľko rokov bývali v tamojšom zámku. Poviem úprimne, boli to krásne roky. Preto na Slovensko veľmi rada spomínam. Vývoj domácich i zahraničných politických udalostí nás však prinútil nedobrovoľne vrátiť sa späť do Prahy.
- Počas pobytu v Prahe ste stretli životnú lásku. Kde a ako ste sa zoznámili?
Môj budúci manžel sa narodil v Rusku. Ale vzhľadom na to, že jeho otec bojoval proti boľševikom, museli ako rodina emigrovať. Usadili sa v Prahe. S budúcim manželom sme sa zoznámili na výlete, ktorý v máji roku 1944 zorganizovali naši priatelia. Ospravedlnila som sa zo spevu v kostole, kde som každú sobotu a nedeľu spievala. Už v novembri toho istého roka sme boli zasnúbení. Tri a pol týždňa pred našou svadbou Američania bombardovali Prahu. Náš byt bol na treťom poschodí a bol značne poškodený. Svadba sa napriek tomu uskutočnila 11. marca 1945. Bol to náš najšťastnejší deň v živote. Pre blížiaci sa ruský front sme presne o mesiac 13. apríla 1945 Prahu opustili.
- Čo vás motivovalo na takéto zaiste neľahké rozhodnutie?
Manžel bol členom protikomunistickej organizácie a bolo isté, že by ho odvliekli na Sibír. Tomu sme chceli predísť. Istý čas sme pobudli v Spojencami obsadenom Nemecku. Pôvodne sme plánovali emigrovať do ďalekej Argentíny. To sa nepodarilo. Neskôr nám známy rodičov môjho manžela, žijúci v Sao Paule, poslal potrebné dokumenty na vycestovanie do Brazílie. Po istých peripetiách s brazílskym konzulom v Nemecku sa nám nakoniec podarilo vycestovať. V Latinskej Amerike sme žili jedenásť rokov. V Sao Paule sme si po nejakom čase našli malinký domček, v ktorom sme nemali nijaký nábytok. Pol roka sme spávali na slamených matracoch. Vďakabohu, manžel dostal zamestnanie hneď tretí deň po našom príchode. Pracoval zo začiatku v troch firmách a neskôr v kanadskej firme Light & Power, v ktorej mu bol šéfom istý Američan. S manželovou prácou bol spokojný, preto mu ponúkol, aby spoločne išli pracovať do Iránu, kde sa v tom čase stavala veľká priehrada. Na Blízkom východe sme strávili krásnych šesť rokov.
- Napokon ste sa usadili v USA. Dvadsať rokov ste pôsobili na pôde OSN v New Yorku. Čo bolo náplňou vašej práce?
Firma, pre ktorú manžel pracoval, sa po šiestich rokoch pôsobenia v Iráne presídlila do New Yorku. Ponúkli mu, aby pre nich pracoval ďalej. Prijal to. Ja som sa zamestnala v OSN ako referentka v oddelení, ktoré administratívne zabezpečovalo zasadnutia svetových štátnikov v rôznych formátoch. S výnimkou čínštiny plynule ovládam angličtinu, francúzštinu, španielčinu, ruský a nemecký jazyk.
- Udržiavali ste vtedy kontakty s krajanmi v Česko-Slovensku?
Áno. Stále mám kontakty na Slovensku. Mávala som aj pravidelné stretnutia každých päť rokov so spolužiakmi zo zvolenského gymnázia, ktoré vždy nádherne zorganizovali manželia Julko a Mária Salavskí. V čase totality však bol veľký problém dostať sa sem. Napríklad počas konferencie vo Viedni, na ktorej som bola pracovne, som sa rozhodla navštíviť Prahu. Vďaka diplomatickému pasu OSN som sa vlakom dostala bez väčších problémov cez hranice. Lenže česko-slovenské úrady už vopred o mne vedeli. Slová istého muža, čo formálne kontroloval moju totožnosť, hovoria za všetko. „Pani Lange, my vieme o vás všetko...“
- Momentálne žijete v Kalifornii. Ako hľadíte na súčasnú americkú spoločnosť?
Vládne strašný neporiadok. Všetko sa to prevrátilo hore nohami. Uvedomujem si, že otroctvo bolo niečo strašné. A dnes mnohí potomkovia postihovaných žijú väčšinou na štátnej podpore. Berú to ako nejakú kompenzáciu za to, že ich predkovia trpeli. Vôbec neplatia dane a sú veľkou záťažou pre americký štátny rozpočet. Taká je, bohužiaľ, pravda.
- Ako vnímate aktuálnu spoločensko-politickú situáciu na Slovensku?
Viete, niekedy som tiež trošku akoby dezorientovaná. Lebo aj u vás sú veľmi rôzne názory. Čudujem sa, že ľudia nevidia skutočnú pravdu. Veľa propagandy ponúka rôzne názory nielen proti Bohu, ale aj proti zdravému úsudku.
- Ste autorka kuchárskej knihy so slovenskými receptami a s nádhernými ilustráciami. Ako vnímajú ľudia v USA našu kuchyňu?
Publikácia vyšla vďaka môjmu synovi Vladkovi. On bol aj jej redaktorom. Veľmi rada varím. Dodnes si sama varím všetko jedlo, aj keď mi to už trvá omnoho dlhšie. Američania majú veľmi radi slovenskú kuchyňu. Je o nich známe, že viac preferujú polotovary, ale s chuťou jedia aj naše tradičné jedlá.
- Poznáte zameranie nášho periodika, čo by ste odkázali našim čitateľom?
Milujte svoju vlasť. Pomáhajte jej vo všetkom. Buďte vďační, čo vám ponúka a chráňte si svoju zem.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: rodinný archív V. L.