Rozdielna pamäť, rozdielne spomienky aj slová

thumbnail

Napriek spoločným oslavám nemali sme s Čechmi vo všetkom spoločné storočie. Napriek spoločným oslavám, spoločným výstavám, spoločnému úsiliu hovoriť o spoločnom storočí, teda storočí, ktoré Slováci a Česi strávili spoločne, sa pri pohľade do českých médií ukazuje, že to bolo storočie, ktoré sme neraz prežívali nie vedno, ale najmä vedľa seba. A rozdielne pohľady sa nezmenili ani po sto rokoch. Storočnica vzniku čs. štátu má dnes mimoriadny, výnimočný domáci i medzinárodný význam. Umožňuje nám nanovo zahĺbiť sa do dejinných udalostí, na úrovni dnešného poznania a historickej skúsenosti sa vyrovnať s našimi dejinami a osobnosťami. Je to neskončený proces. Je inšpiráciou nanovo hovoriť o ľuďoch a udalostiach. Ako konštatuje skupina autorov v rozsiahlom seriáli Lidových novín: „V skutočnosti v roku 1918 išlo o dve neľahko zlučiteľné národné identity. Tie vlastne nemajú spoločný historický príbeh. Spoločné sa aj ťažko hľadalo. České a slovenské národné dejiny sa totiž navzájom pretínali len vo veľmi málo bodoch.“ Preto sa už za prvej čs. republiky začal klásť taký veľký dôraz na Veľkú Moravu ako prvý spoločný štát, a to sa zopakovalo aj v ére čs. federácie po roku 1968.

 ■ SCHOPNOSŤ POROZUMENIA

Storočnica nám však umožňuje ukázať mimoriadny význam českej a slovenskej schopnosti riešiť v ére globalizácie po roku 1989 vzájomné vzťahy bezkonfliktne, bez zbytočných násilností. Nielen vznik, ale najmä rozdelenie spoločného štátu je príkladom mimoriadnej schopnosti vyrovnať sa s dejinným zlomom. A možno len ľutovať, že ideologicky obmedzená Európska únia nedorástla na to a nevyzdvihla to oveľa skôr ako normu správania napríklad pre Ukrajinu...

Historický seriál Lidových novín, ktorých vydanie 29. októbra 1918 oznámilo vznik čs. štátu, pripomína aj české spory. Spor sa tiahol medzi predstaviteľmi domáceho a zahraničného odboja o tom, kto vlastne mal zásluhy na vzniku čs. štátu, až do roka 1937. Vznik umelo vytvorenej idey čechoslovakizmu slúžil ako hlavný  argument budovateľov štátu o prevahe „domáceho obyvateľstva, Čechoslovákov“ nad troma miliónmi Nemcov na území nového štátu. Už v roku 1928 však nastala kríza „čechoslovakizmu“. Podľa LN „koniec tohto mýtu, ktorý bol základom ČSR, spôsobil maďarský agent v radoch slovenských nacionalistov Vojtech Tuka“.

No autonomistické tendencie sa v slovenskom prostredí objavili hneď po vzniku ČSR. Stúpenci slovenskej autonómie sa odvolávali na znenie (podľa LN) „tzv. Pittsburskej dohody, ktorá predpokladala vznik samosprávy na Slovensku“. Prvý návrh zákona o slovenskej autonómii predložila Slovenská ľudová strana do Národného zhromaždenia v Prahe už v januári 1922. V auguste v roku 1933 došlo v Nitre k „nečakanej demonštrácii Slovákov za autonómiu Slovenska. Hlinku, ktorý nemal vôbec vystúpiť, na ramenách priniesli na tribúnu, kde prečítal Nitriansku rezolúciu so žiadosťou na právo Slovákov na sebaurčenie a správu slovenských záležitostí Slovákmi. V tejto časti seriál pripomína aj postavu Otomara Kubalu, neskoršieho náčelníka HG, po vojne odsúdeného za zločiny proti ľudskosti na trest smrti.

 ■ NEZHODY HISTORIKOV

Noviny usporiadali aj besedu historikov pod titulom Po Mníchovskej dohode začali Česi budovať diktatúru. Historici sa nezhodli na tom, či po septembri 1938, po dohode, ktorá nariaďovala ČSR odstúpiť pohraničné oblasti s prevahou nemeckých obyvateľov, boli autoritárske tendencie výsledkom tlaku zvonka alebo zvnútra. Časť tvrdila, že „autoritatívny režim tzv. druhej republiky si Česi do značnej miery skutočne zavádzali sami, naplno sa prejavilo, že veľká časť Čechov pokladala čs. štát za prejav sebaurčenia Čechov a nebrali Židov ako seberovných občanov a dobový český antisemitizmus mal širokú sociálnu základňu“.

„Tragické udalosti medzi októbrom 1938 a marcom 1939 sú spojené v Čechách s nástupom autoritárstva, etnickej nenávisti a diskriminácie. Bol to rozklad demokracie pred osemdesiatimi rokmi. No aj dnes má pripomenutie tohto rozkladu predovšetkým varovnú funkciu. Spočíva v tom, že ‚zoslabnutá parlamentná opozícia sa snaží mobilizovať verejnosť proti súčasnej vládnej moci, ide o plazivú zmenu politického systému v Česku‘.“ A toto politické porovnanie s dnešnou situáciou môže našinec vzťahovať nielen na „plazivú zmenu politického systému v Česku“, ale aj na Slovensku, prinajmenšom si môže položiť otázku, či táto „plazivá zmena politického systému“ nám nie je spoločná. V pestrosti českej diskusie je originálny rozbor historika Jana Adamca o prístupe USA k Mníchovu. Je o tom, ako americká politika a prezidenti používali mníchovskú skúsenosť ako poučenie, ako neustupovať diktátorom.  Po prvý raz ho použil prezident USA v roku 1955, posledný raz v roku 1991. No v roku 1979 ho použili prezidentovi kritici, „kovaní jastrabi US politiky, tým argumentovali proti dohodám so ZSSR, proti stiahnutiu amerických vojsk z Vietnamu alebo v roku 1984 z Libanonu“. Rozbor však vynecháva príklad Mníchova, ako ho účelovo používala M. Albrightová. Poučný rozbor, ktorý v týchto súvislostiach na Slovensku nemáme, tak rozširuje náš obzor mníchovskej tematiky o americký prístup až na udalosti proti Juhoslávii v roku 1999 či v súvislosti so Sýriou v roku 2013!  Cenný je záver o tom, že dnes konflikty nie sú také čierno-biele, aby bolo jasné, kto vo svete je dobrý a kto je zlý, lebo svet je dnes komplikovanejší.

 ■ ZBABELOSŤ AKO PROGRAM

Zaujímavý je aj rozbor „zbabelosť ako program“. Tvrdí, že „tým, ako prezident Beneš v roku 1938 zakázal armáde brániť sa, navždy oslabil prirodzený sklon Čechov bojovať za svoju vlasť, keď je to treba“. Autorka tak úplne vynecháva otázku, prečo to hneď dvakrát medzi rokmi 1939 a 1944  nezlomilo bojovú a mobilizačnú schopnosť Slovákov. Tému rozširuje analýza o tom, že „pre Stredoeurópanov  národný štát a jeho záujmy ešte stále nevyprchali a štátna suverenita je stále posvätná...“.

Česká diskusia je prínosná, uvažuje napríklad o tom, že „na Európu padá nová opona odlišností medzi starými a novými členskými štátmi Európskej únie“. Pohľad na  sto rokov českej ekonomiky v rozbore J. Vavroňa v denníku Právo o. i. pripomína: „Česká republika vykazuje najmenší počet ľudí ohrozených chudobou v rámci EÚ ‒ je to milión ľudí, teda desať percent populácie; zároveň je v Česku 28 140 dolárových milionárov s úhrnným majetkom 1,5 bilióna korún.“ Takéto pripomenutie storočnice u nás chýba. No každý vieme svoje o prezidentovi. To české sa zaoberá prídomkami prezidentov: Masaryk bol prezidentom Osloboditeľom, kým ten terajší je „prezident Znicotnení“. V českom štáte  „vládne nové desatoro ‒ od prvého až po desiate sú to dengi, dengi, money, money a každodenne Česko sprevádza ‚zničotnenie‘ základných hodnôt“.

Dušan D. KERNÝ, Praha ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA


Koľko stála naša sloboda?

 

Intenzívne prežívame osmičkový rok. Po výročiach smutných rokov 1938, 1948 a 1968 konečne môžeme trochu pookriať pri spomienke na 28. október 1918, keď vzniklo samostatné Česko-Slovensko. Jeho hranice boli vymedzené Versaillskou mierovou zmluvou uzatvorenou 28. júna 1919. Oslavujeme sté výročie vzniku štátu, ktorého sme boli súčasťou nielen obyvateľstvom, ale aj názvom v jeho pomenovaní. S otváraním šampanského by som sa však veľmi neponáhľal. Moravský historik prof. PhDr. Pavel Kladiwa, PhD., z Katedry histórie Ostravskej univerzity, ktorý sa tomuto obdobiu profesionálne venuje, opisuje na internete svoj šok, ktorý nedávno zažil, keď objavil tlačený dokument jedného z oddelení Ministerstva vnútra z roku 1928. Tento dokument (zase osmičkový) pravdepodobne vznikol pri príležitosti desiateho výročia vzniku Česko-Slovenska. V dokumente sa písalo o nejakom poplatku za oslobodenie (rozumej za vznik Česko-Slovenska) vo výške takmer päť miliárd českých korún.

DAŇ ZA OSLOBODENIE

„Presne v ten deň, keď bola podpísaná Versaillská mierová konferencia, ktorá definitívne potvrdila hranice Česko-Slovenska, ešte pred týmto aktom, podpísalo Česko-Slovensko zmluvu, v ktorej sa zaviazalo zaplatiť Francúzsku tento poplatok za oslobodenie.“ Okrem nás platilo poplatok za oslobodenie aj Rumunsko a Poľsko.

Česko-Slovensko sa podieľalo platbami aj na vojnových reparáciách. Zaplatili sme okolo štyridsať percent všetkých pohľadávok Francúzska voči Rakúsku. Vládny radca, ktorý mal na starosti splatenie dlhu, sa v dokumente sťažoval, že zatiaľ čo Nemecku, ktoré vojnu vyvolalo, boli reparácie dvakrát znížené, prvýkrát z 269 miliárd mariek na 132 miliárd mariek, od Česko-Slovenska však mocnosti tvrdo vyžadovali platenie v pôvodnej výške. V zákulisí stál za tým všetkým americký prezident Woodrow Wilson, ktorý vychádzal z klasického amerického pravidla o riadení sveta – aby Francúzi z reparácií príliš nezbohatli a Nemci sa platením príliš nezbedačili.

ÚČET ZA LÉGIE

Najviac profesora Kladiwu však zarazil tento text (citujem): „Aj za légie, ich vyzbrojovanie, dopravu po vojne naspäť a vojenské kampane si česko-slovenská vláda brala pôžičky a platila za to. To bolo opäť nejakých sedem alebo osem miliárd korún. Česko-slovenský štát bol zaťažený v podstate dvojnásobkom svojho rozpočtu.“

V tom období sa rozpočty prvej republiky pohybovali okolo desať miliárd korún, ale súčet platieb za oslobodenie, reparácie a za légie bol približne dvadsať miliárd korún. Dekrétom francúzskeho prezidenta z februára 2018 sa česko-slovenské légie v Rusku stali súčasťou francúzskej armády, čím sa predišlo problému, že sa predčasne stanú armádou ešte neexistujúceho Česko-Slovenska, a zároveň sa vyriešila otázka prísahy legionárov, ktorí naposledy prisahali v tom čase už neexistujúcemu rakúsko-uhorskému kráľovstvu. Presun légií z Ruska na západný front organizovali francúzski generáli Janin a Štefánik. Ďalšia časť légií vznikla ešte počas vojny vo Francúzsku a v Taliansku.

NEBOL TO DAR

Prekvapením pre profesora Pavla Kladiwu bolo aj zistenie, že Masaryk s Benešom museli projekt samostatného Česko-Slovenska predkladať ako niečo, čo bude v záujme Francúzska a Británie. Inak by to neprešlo. Zaradenie Slovenska do projektu Česko-Slovenska obhajoval v memorande Masaryk formuláciou o jednotnom česko-slovenskom národe slovami, že „Slováci sú Česi, napriek tomu, že majú vlastný literárny jazyk“. Masaryk s Benešom pochopili, že mocnosti záujmy Česko-Slovenska vôbec nezaujímajú, a preto sa snažili predstaviť projekt samostatného Česko-Slovenska ako nové usporiadanie vhodné pre strednú Európu, ktoré bude štítom proti Nemecku. Podobný prístup Francúzska a Anglicka sa prejavil neskôr v roku 1938 v Mníchove, kde sa znovu rozhodovalo o našej slobode. Vtedy sa nás však nikto na nič nepýtal.

A aký je záver profesora Kladiwu? „Prvá republika bola z môjho pohľadu veľmi tvrdo vyjednaná. Nebol to nijaký dar! Bolo to veľmi tvrdo zaplatené!“

Nedávno navštívil Slovenskú republiku francúzsky prezident Macron. Spolu s našimi najvyššími ústavnými činiteľmi oslavoval sté výročie vzniku Česko-Slovenska. Macron  vystupoval akoby garant, temer až ako darca našej štátnosti. Predpokladám, že mu nikto z našich ústavných činiteľov nepripomenul, že sme za ňu už Francúzsku draho zaplatili ‒ dvadsať miliárd korún. Prepočítať si túto sumu na eurá nie je ťažké. Až sa ju bojím napísať! Ak sa o nej zdráhali hovoriť naši predstavitelia a Macronovo tútorstvo nezarazili, potom by si naša najvyššia ústavná trojica mala urobiť poriadok so svojimi poradcami, a možno tiež aj s vedením Historického ústavu SAV. Servilnosti sme mali v našej novodobej politickej histórii už dosť.

Pavol ŠKUBLA

Článok prof. P. Kladiwu: Objevil jsem tištěný dokument z roku 1928... Historik na besedě ohromil publikum tím, co se dočetl o samostatnosti Československa nájdete na stránke https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Objevil-jsem-tisteny-...