Rozhoduje progres a posúvanie osobných možností

thumbnail

INTERVIEW

Matej TÓTH: Zvučka olympiády v Soule mi znela v ušiach pri každom ťažšom tréningu. Slovenský športovec Matej TÓTH patrí do svetovej atletickej špičky. Vo svojich disciplínach predstavuje extratriedu. V chôdzi na päťdesiat kilometrov v roku 2015  získal zlatú medailu na MS v Pekingu a o rok neskôr na olympijských hrách v  Riu de Janeiro si rovnako vybojoval prvé miesto. V rozhovore, ktorý nám exkluzívne poskytol, sme sa venovali všeličomu, čo by čitateľov matičného týždenníka mohlo zaujímať.

  • Vráťme sa na úplný začiatok. Kedy si sa rozhodol, že sa chceš venovať atletike, špeciálne chôdzi?

Mal som jedenásť, keď som sa rozhodol venovať atletike. Prihlásil som sa na talentové prijímačky do atletickej triedy a od piateho ročníka som ju začal navštevovať. Skúšali sme všetky disciplíny, až ku koncu sme vyskúšali aj chôdzu. Mal som trinásť rokov, keď som sa jej začal venovať serióznejšie pod vedením trénera Petra Mečiara.

  • Venovať sa naplno športu, a zvlášť atletike, bolo pre teba v juniorskom veku určite veľmi náročné. Ako si dokázal zvládať popri každodenných tréningoch školské povinnosti?

Nemám pocit, že to bolo veľmi náročné. Mal som len dve povinnosti ‒ školu a tréning. Atletiku som bral aj ako záľubu. Dokonca i na gymnáziu som nemal nijaké úľavy, myslím, že až v maturitnom ročníku som dvakrát denne mohol absolvovať dvojfázový tréning. Na sústredenia ma púšťali najmä preto, že som bol bezproblémový študent.

  • Prezraď, do akých škôl si chodil, aby sme zostali pri chôdzi...?

Všetky boli v Nitre. Najskôr ZŠ Nábrežie mládeže, potom gymnázium na Golianovej ulici a Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, odbor žurnalistika.

  • V porovnaní s vyspelými atletickým krajinami je na Slovensku veľmi ťažké športovo rásť. Ako si dokázal vyrovnať sa s takýmito náročnými podmienkami?

Nesúhlasím, že by sme to mali náročné. Možno len infraštruktúra je trochu zastaraná a nedostatočná, chýbajú najmä štadióny, ale inak sú podmienky dostačujúce. Navyše chôdza má v tomto výhodu, že nám stačí cesta alebo chodník. Mal som aj šťastie. Podarilo sa mi dosiahnuť kvalitné výkony už ako dorastencovi, a tým som mal zabezpečenú podporu v ďalších rokoch. V tých úplne prvých rokoch mi pomáhali aj rodičia a tréner.

  • Kto bol tvojím najväčším športovým vzorom?

Zo začiatku to bol Jozef Pribilinec, náš olympijský víťaz zo Soulu. Bola to pre mňa veľká motivácia sledovať zábery z posledných metrov. Pesnička Hand in hand od Koreany (zvučka OH Soul) mi znela v ušiach pri každom ťažšom tréningu.

  • Presadiť sa medzi najlepšími chodcami sveta je beh alebo chôdza na dlhé trate. Kedy nastal ten zlomový moment, ktorý ti dal sebavedomie a istotu, že môžeš dosiahnuť veľké víťazstvá?

Zlomový moment nebol žiadny. Aj keď boli určité míľniky v mojej kariére (asi najväčší bol prechod do Dukly Banská Bystrica), oveľa dôležitejšia bola kontinuita, neustály progres a posúvanie svojich možností.

  • Máš za sebou obrovské športové úspechy na medzinárodnej scéne. Ktorý považuješ za najväčší?

Bezpochyby zlatú olympijskú medailu z brazílskeho Ria. Je to najvyšší vrchol, aký môže športovec dosiahnuť, v atletike určite.

  •  V roku 2016 si ako prvý atlét v histórii samostatného Slovenska získal titul Športovec roka. Aké boli tvoje prvé pocity po vyhlásení ankety?

Ankety všeobecne nerád vnímam ako nejaký cieľ alebo súboj medzi niekým. Je to len príjemné zaspomínanie si na sezónu, taká čerešnička na torte. Športovec roka je do určitej miery výnimočný, takže byť najlepším na Slovensku je skvelé, navyše v takom skvelom roku pre slovenský šport. Bol som šťastný a hrdý na ten titul, ale určite bolo pre mňa dôležitejšie olympijské zlato. A či by som skončil prvý alebo štvrtý, na spokojnosti so sezónou by to nič nezmenilo.

  • Čo považuješ za tvoj najväčší nešportový úspech v živote? Je to tvoja rodina?

Jednoznačne. Všetky športové úspechy vnímam len ako prostriedok na to, aby sme boli šťastní.

  • Popri atletike sa venuješ aj iným činnostiam?

Popri športe sem-tam napíšem nejaký článok, využívam svoje žurnalistické štúdium. Dosť času venujem aj športovej funkcionárčine. Som predseda komisie športovcov SOV a SAZ, takže sa podieľam aj na riadení týchto inštitúcií vo výkonných výboroch.

  • Bohužiaľ, vlaňajší rok bol pre teba asi najťažší. Obvinili ťa z dopingu, ale našťastie všetko dopadlo nakoniec dobre...

Bol to naozaj najťažší rok v mojom živote. Vždy som si vravel, že športové problémy nie sú najdôležitejšie, ale táto kauza zasahovala do môjho života, mohla ho zásadne ovplyvniť, tiež aj rodinný život, takže som to prežíval o to ťažšie. Aj keď stále si myslím, že ľudia majú aj vážnejšie problémy, a ak by to dopadlo aj podľa najhoršieho scenára, nejako by sme to zvládli. Som však šťastný, že pravda zvíťazila a ja sa môžem ďalej venovať tomu, čo ma baví a čo prináša radosť mne a v podstate aj celému Slovensku. Do novej sezóny však nejdem s tým, že chcem niekomu niečo dokázať. Necítim v sebe ani hnev, ani nenávisť. Možno som trochu menej naivný a o niečo skeptickejší k systému športu, ale inak sa budem usilovať vrátiť k tomu, čo som robil predtým.

  • Matica slovenská ťa tiež poctila Zlatou medailou. Je to síce kultúrna ustanovizeň, ale vníma aj športovú reprezentáciu národa a štátu. Ako vnímaš toto ocenenie?

Mám z neho radosť ‒ ako z každého uznania.

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒  Foto: archív SNN