Určil náš smer na desaťročia dopredu
„Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k vyznačenému cieľu. Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme otázku ako mačka horúcu kašu. Povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Toto boli rozhodujúce slová, ktoré v podstate udali smer celej modernej slovenskej politiky na nasledujúcich vyše sedemdesiat rokov. Vyslovil ich Andrej Hlinka na zhromaždení Slovenskej národnej strany (SNS), kde boli zástupcovia takmer všetkých smerov a odtieňov vtedajšej slovenskej politiky ‒ 26. mája 1918.
V ostatnom čase sa často kladie otázka, čím najmä bol Andrej Hlinka (27. 9. 1864 ‒ 16. 8.1938). Prevažuje názor, že kňazom. Lenže Hlinka by nebol mohol byť hovorcom veľkej časti slovenského národa, keby nebol býval aspoň v takej miere kňazom aj politikom. Práve kombinácia kňaza a politika dáva Hlinkovej osobnosti v kontexte modernej slovenskej politiky výnimočné postavenie.
Mnohí argumentujúc, že Hlinka bol kňazom a nie politikom, označili niektoré jeho činy a rozhodnutia za nepolitické, ktoré často poškodzovali záujmy a politiku HSĽS a samotného Slovenska. Neuvedomili si však jednu vec. Hlinka nebol kabinetným politikom ani politikom straníckych sekretariátov, kde sa veci riešili dohovormi, kompromismi, často intrigami, politikárčením a politickým handrkovaním. Hlinka sa snažil stáť nad tým všetkým. V tom bola jeho sila, ale zároveň aj jeho slabosť. Boli chvíle, keď sa mu to nie celkom darilo.
CIEĽOM NEBOLA MOC
Hlinka sa nedostal do politiky v túžbe po (politickej) moci. Tá mu bola počas celého jeho života viac-menej ľahostajná. Hlinka bol totiž do politiky vtiahnutý. Vtiahnutý okolnosťami, na ktoré každodenne narážal. Hmotným a duchovným útlakom slovenského národa a najmä, čo predovšetkým nenechávalo Hlinku ľahostajným, absenciou ľudských a národných práv, na ktoré v Uhorsku narážal na každom kroku.
Nie, Hlinka nevstúpil do politiky, on bol do politiky povolaný. Povolaný spomínanými okolnosťami a neskôr v nej potvrdený národom, resp. jeho podstatnou časťou. Preto pri analýze a hodnotení Hlinkovej osobnosti neposudzujme jeho činy na základe pragmatizmu či „každodennej politiky“. V takom prípade dostaneme obraz rozporuplnej politickej osobnosti. Preto sa snažme dívať na jeho činy a rozhodnutia z hľadiska prístupu či princípov, z ktorých primárne vychádzal samotný Hlinka. Politika totiž pre neho bola vecou vážnych rozhodnutí a osobnej cti, kde si za každú cenu chcel zachovať čistý štít. Hlinka sa pri zásadných rozhodnutiach riadil výlučne svojím svedomím a kresťanskými zásadami. Lenže Hlinka nežil vo vzduchoprázdne a nebol iba kňazom a politikom, bol aj (chybujúcim) človekom. Nie vždy dokázal rozoznať či posúdiť pravý stav vecí a často ani pravý charakter ľudí, ktorí ho obklopovali a s ktorými prichádzal do styku. A nejednoznačné boli aj metódy a postupy, ktoré uplatňovali pri presadzovaní politiky jeho strany.
ÚSTAVNOPRÁVNE USPORIADANIE
Hlinkovým najväčším osobným prínosom v modernej slovenskej politike bol jeho nekompromisný postoj v oblasti ústavnoprávneho usporiadania prvej republiky. Hlinka a jeho strana vždy vychádzali z česko-slovenskej vzájomnosti. Zároveň bol im úplne cudzí čechoslovakizmus, t. j. ideológia vyznávajúca existenciu jednotného československého národa, a to v etnickom zmysle slova. Hlinka správne pochopil, že vznikom republiky sa, a to za výdatnej pomoci českého národa ‒ čo uznával, (znovu) naštartoval prudko sa vyvíjajúci národno-emancipačný proces slovenského národa. Preto je nezmyselné tvrdiť, a najmä usilovať sa o nejakú jednotu oboch národov v etnickom zmysle slova.
Slováci sú podľa neho zároveň štátotvorným národom spolu s Čechmi. Preto môžu pre seba požadovať adekvátne, primerané štátoprávne postavenie v republike a tomu zodpovedajúcu správu. Dobre pochopil, že presadzovanie občianskeho princípu nad národný veci nerieši a iba prehlbuje rozpory medzi oboma národmi. Praha bola naopak toho názoru, že všetky národnostné problémy sa vyriešia iba dodržiavaním demokracie a presadzovaním občianskej spoločnosti. Proti týmto názorom Hlinka vystupuje s celou silou svojej temperamentnej povahy a na každom kroku, doma aj v cudzine, poukazuje na škodlivosť takýchto názorov.
PROTI PRAGOCENTRIZMU
Proti centralizmu a hegemonizmu Prahy stavia svoju koncepciu zákonodarnej autonómie Slovenska. Tá bola založená na Pittsburskej dohode z mája 1918, ktorú tak trocha nekriticky považoval za Magnu chartu slovenského národa. Trikrát sa Hlinka snažil presadiť zákon o autonómii Slovenska a trikrát neuspel. Nestačilo ani Hlinkovo pomerne úspešné vytvorenie autonómneho bloku, keď sa konečne za spoločným cieľom spojili slovenskí katolíci a evanjelici (HSĽS, SNS a ďalšie dve strany). Problém Slovenska sa nedal riešiť prijatím alebo presadením jedného zo spomínaných princípov. Hlinkova veľkosť podľa mňa nespočíva teda v tom, že vyriešil slovenskú otázku, ale že sa najviac zaslúžil o jej nastolenie. A nielen ju nastolil, ale aj vehementne a nekompromisne požadoval jej (dobové) riešenie. Napríklad aj za tú cenu, že celý život si odmietal sadnúť do ministerského kresla, ktoré by nebolo bývalo „vyfutrované autonómiou“.
Svätoslav MATHÉ ‒ Foto: