Predstavitelia Európskej únie vakcínu na záchranu ekonomiky nenašli. Dohoda o sedemročnom európskom rozpočte na roky 2021 – 2027 a fonde na obnovu, a teda aj záchranu koronavírusom poškodenej ekonomiky v členských štátov EÚ v celkovom objeme 1,82 bilióna eura, sa na prvý pohľad zdá, že je úspechom ich vrcholových lídrov. Dohodnutá suma je niekoľkonásobne vyššia ako povojnový plán bývalého amerického štátneho tajomníka G. Marshalla na obnovu západnej Európy. Ten bol v sume trinásť miliárd dolárov.
O tom, že v príjmoch a vo výdajoch spomínaných rozpočtov budú zmeny, sa nepochybuje, keďže ich musí okrem európskeho parlamentu schváliť všetkých dvadsaťsedem národných parlamentov Únie. V ekonomike totiž platí zásada rovnováhy, čo znamená, že keď niekto „zarobí viac, iný musí menej“, čo sa napokon potvrdilo aj na samite v Bruseli.
■ GRANTY A PÔŽIČKY
Na stretnutí lídrov EÚ sa síce nemenili celkové objemy peňazí, ale v rámci fondu sa dosť výrazne menil pomer medzi grantovými a požičanými peniazmi. Granty majú byť pod prísnou kontrolou investovania len na štrukturálne zmeny v krajine ich prijímateľov. V prípade neplnenia a navyše pri nedodržiavaní zásad právneho štátu bude mať Európska komisia právo ich pozastaviť. Pokiaľ ide o európsky rozpočet, tak okrem výpadku asi sedemdesiatich miliónov eur z dôvodu brexitu si doterajší čistí platcovia vybavili vyššie rabaty, a teda do rozpočtu zaplatia ich daňoví poplatníci menej. Dohodám však chýbajú „malé detaily“, a síce spôsob emitovania európskych dlhopisov, výška úročenia požičaných peňazí, aký bude postup, ak sa nebudú podľa splátkového kalendára dlžoby splácať, a takto by sme mohli pokračovať. Podľa všetkého to však terajších politikov nezaujíma, lebo po roku 2028, odkedy sa pôžičky budú tridsať rokov splácať, už aktívne v politike zrejme nebudú zastupovať nikoho.
■ VYHRALI SPORIVÍ
Predbežnými víťazmi niekoľkodňového bruselského samitu sú „šetrné krajiny“ Rakúsko, Holandsko, Dánsko a Švédsko, ktoré aj podľa viacerých názorov dostali všetko, čo chceli. K nim zaraďujeme i doterajších čistých platcov do európskeho rozpočtu, ku ktorým patrí aj Nemecko, ktoré spolu s Francúzskom navrhli fond obnovy a záchrany EÚ v pôvodnej štruktúre pomeru grantov a pôžičiek. Ten sa však podstatne menil. Podľa všetkého budú nespokojní daňoví poplatníci v Taliansku a Španielsku, kde najviac pocítili negatívne následky pandémie, Keďže ich verejné financie neboli rozvrátené už pred krízou, mali záujem, aby čo najviac peňazí z fondu bolo grantových nenávratných, čo, ako vieme, nebude. Či budú aj nejaké návratné peniaze čerpať, závisí od podmienok úročenia a splácania, čo v každom prípade bude ich deficity verejných financií ešte viac nabaľovať. Väčšina z ostatných členských štátov Únie vrátane Slovenska dostala menej peňazí, ako sa pôvodne počítalo z viacerých dôvodov. Okrem už spomínaných rabatov sa menil mechanizmus rozdeľovania peňazí nielen podľa miery nezamestnanosti v rokoch 2015 – 2019, ale aj podľa vývoja HDP v rokoch 2020 – 2021. O tom, či pretlakové bruselské peniaze budeme vedieť aj efektívne využiť, sa podľa doterajších skúseností skôr pochybuje, keďže ani v tomto roku z končiaceho európskeho sedemročného rozpočtu sme ich nevedeli vyčerpať.
S čerpaním peňazí z eurofondov máme doteraz väčšinou zlé skúsenosti, pokiaľ ide o mieru korupcie a z nej vyplývajúcej konkurencieschopnosti. Ak bude tento trend pokračovať aj pri niekoľkonásobne vyššom objeme peňazí, bude väčšina z nás na tento samit spomínať ako na začiatok konca európskeho sociálneho kontinentu, z ktorého sa už nemusí dostať.
■ VRATKÝ ROZPOČET
Závery poslednej schôdzky lídrov EÚ potvrdili, že Únia nie je integrované spoločenstvo nezávislých štátov, ale v súlade s heslom „bližšia košeľa ako kabát“ je rozdelená, keď každý členský štát si presadzuje svoje záujmy bez akejkoľvek solidarity. Tento názor si napokon budeme môcť overiť aj pri schvaľovaní oboch rozpočtov v európskom parlamente, ako aj v národných parlamentoch v dvadsiatich siedmich členských štátoch Únie. V prípade ich schválenia bude Európska komisia prvýkrát v histórii uskutočňovať fiškálnu politiku, ktorá má obnoviť, a teda zachraňovať pandémiou ohlodanú ekonomiku na starom kontinente a postupne naštartovať jej hospodársky rast. Federálny deficit bude poznať svoje výdavky, ale nie svoje príjmy, keďže zatiaľ nie sú schválené žiadne jeho daňové príjmy, ale len príspevky od členských štátov, čo bude málo. Zatiaľ nemôžeme hovoriť o vzniku fiškálnej únie so spoločnými daňovými sadzbami, ale skôr o fiškálnych transferoch na podporu hospodárskeho rastu, ktoré spolu s menovou úniou vo všetkých členských štátoch EÚ môžu vyvolať oprávnené diskusie aj o vzniku budúcej európskej federalizácie, keďže Európska komisia si začína posilňovať svoje postavenie v európskych organizačných štruktúrach. V tejto súvislosti sa vynára ďalšia neodbytná otázka, prečo si spoločenstvo potrebuje požičať taký obrovský, až biliónový objem peňazí na obnovenie hospodárskeho rastu, keď zhruba vieme, o koľko percent ekonomika poklesne? Pre ňu sú a priori zlé obrovské dlhy, nadbytočné kapacity a tiež masa zbytočne vytlačených peňazí s rizikom inflácie, ktorá nebude zadlženosť väčšiny účastníkov gumovať, ale nadobudnuté aktíva skôr znehodnocovať.
Róbert HÖLCZ - Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA