S. HÁBER: Ani ja nie som dobrý človek...

thumbnail

S jubilujúcim básnikom a spisovateľom Stanislavom HÁBEROM nielen o jeho tvorbe . Na konte má dvadsaťšesť vydaných knižiek a ďalšie sa mrvia od nedočkavosti, aby im pripol čitateľské  krídla a dal povolenie na štart. Niekoľko rokov sme plece pri pleci sedeli vo viacerých redakciách, kde som takmer závistlivo hľadel na jeho eruptívnu pracovitosť. Takmer ma ňou „deptal“,  a ešte viac vyhláseniami, koľko kníh má napísaných a len čaká, ktorý vydavateľ po nich siahne.  Keďže slovenskí  editori sa v ochote dávať priestor aj experimentálnym tvorcom nepredbiehajú, „nevídaných  kníh“ je viac ako tých vydaných.

  •  Viem, že je to téma na samostatný rozhovor, ale ako to vlastne je s tým publikovaním?

Prvá básnička mi vyšla v novinách, keď som mal šesť rokov, takže publikujem štyridsaťštyri rokov... Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy som tvrdil, že budem spisovateľ. Chcel som to už ako trojročný, len ma dosť škrelo, že neviem správne ukladať písmenká na papier. V šiestich rokoch mi to už šlo, tak som mohol začať...

  • Nedávno ste oslávili päťdesiatku. To je akurátny vek na porozumenie svetu, ľuďom i dianiu v ňom, na žurnalistickú zrelosť. Čitatelia, čo boli zvyknutí vás pravidelne čítať na stránkach novín, sa pre seba pýtajú: kam sa ten Háber podel?  Chýbajú im vaše analýzy, komentáre, postrehy – ostré pero, čo niekedy prerážalo alebo kliesnilo cestu k pravde...

Ako novinár už verejne nevystupujem, ale zďaleka nie som ticho. K našej politickej súčasnosti sa radšej nevyjadrujem. Musel by som byť vulgárny, a to mi moja slušná výchova nedovolí.

  • A čo vás natoľko zasiahlo, z čoho je tá dezilúzia?

Vychovávali ma v úcte k všetkým ľudským obetiam. Osobitne k obetiam fašizmu. Som absolútne skrúšený z predstavy, že my – povstalecký národ – máme v parlamente zoskupenie, ktoré tomuto izmu poklonkuje. Ak minister školstva Peter Plavčan nedávno sľuboval, že deti budú chodiť do koncentračných táborov, aby sa poučili z histórie, tak dnes už z toho akoby potichu zišlo...  Neviem si predstaviť lepšie investované prostriedky ako do výchovy budúcich generácií.

  • Veď aj vy ako spisovateľ môžete ľuďom otvárať oči, nie?

Usilujem sa o to na každej literárnej besede, kam ma pozvú. A precestoval som už celé Slovensko najmä vďaka mojej knihe Štefánik po pristátí zastrelený? Žiaľ, napriek veľmi živej odozve – lebo na moju besedu príde zavše aj tristo ľudí, no niekedy, samozrejme, hoci len desať – štátne orgány doteraz nereagovali na potrebu exhumácie telesných pozostatkov generála...

  • Podľa vášho curriculum vitae ste tiež začínali profesijnú dráhu ako vojak – teda najprv ako študent na vojenskom gymnáziu a potom ste pokračovali na vysokej leteckej škole vo vojenskej odbornosti pilot nadzvukových lietadiel. Čo sa stalo, že ste dolietali?

To sú školské reálie. Faktom je, že som publikoval oveľa skôr. Vždy som chcel lietať. Žiaľ, tento môj sen sa skončil po tragickej autohavárii, keď ma zrazil opitý policajt a ťažko mi poranil hlavu. Rok a pol som strávil v nemocniciach od Prahy po Košice. Z pilotného výcviku ma vylúčili a dovtedy projektovaný svet sa mi zrútil. Zostalo len, alebo našťastie, písanie.

  • Za vaše diela často pripájajú označenie – mystické. Čo je na mystike také podmaňujúce, že ste jej uverili alebo podľahli?

Celý náš život je mystika. Najdôležitejší bol pre mňa zážitok viery (1986), keď nám s manželkou zomieralo naše maličké dieťa. Vtedy nám lekári povedali, že nie je nádej a máme sa s ním rozlúčiť. Nezmieril som sa s touto predstavou. Šiel som do chrámu. Na jeho prahu som si kľakol ako nehodný hriešnik. Oltár odtiaľ nebolo vidieť. Prosil som o život dieťaťa. Hmota predo mnou zrazu zmizla a ja som jasne zazrel oltár. Vyžaroval obrovské svetlo. Pretínalo mi hrudnú kosť a cítil som neznesiteľnú bolesť. Myslel som, že zomieram. Tá bolesť bola krásna, ak to možno o bolesti povedať. V tom okamihu som vedel, že naše dieťa bude žiť! Zároveň som pocítil aj pohyb rukou po ramenách. Obzrel som sa. Nikto za mnou nestál. Ten dotyk som zreteľne pocítil. Ktosi mi z ramien sňal ten bolestný kríž...

Dieťa nám lekári dali domov. Synček podstúpil niekoľko operácií mozgu, nevedel okom pohnúť, nedokázal sa usmiať, bez prestania kričal od bolesti. Mal obrnu a milosrdnejší doktori  tvrdili, že ak prežije, nikdy nevstane, nebude chodiť. A ak, tak len pomocou invalidného vozíka či bariel. Ak by aj podrástol, čaká ho nanajvýš osobitná škola. Skrátim to. Dva roky som dieťa učil bicyklovať. Moja žena stála v okne a plakala. Naučil som ho udržať rovnováhu, krútiť pedálmi, plávať, hrať tenis, futbal, skončil vysokú školu s červeným diplomom a už je dávno dospelý. Je to náš vymodlený zázrak.

  • A čo váš mystický román Kristus...

Od jeho napísania po vydanie ubehlo desať rokov. Napísal som ho ako rozprávanie hlavného  hrdinu – Ježiša. Po vyjdení románu ma čakala doma v poštovej schránke obálka s adresou od bratislavského arcibiskupského úradu. Keď som zazrel spätnú adresu, v duchu som sa spytoval, čo mi to chce Jeho Eminencia arcibiskup Zvolenský oznámiť? Lenže v obálke bola ďalšia a na nej stálo, že odosielateľ ho posiela z adresy Casa Santa Marta, Città del Vaticano....

  • Nie je to adresa sídla pápeža?

Presne tak. Svätý Otec František mi poslal osobný list. Poďakoval sa mi za román Kristus a pridal vetu, že Boh má vo mne veľkú reklamu. Poslal mi tiež osobitné apoštolské požehnanie.

  • Prekvapujete ma. A objavila sa už niekde táto informácia?

Nie. Slovenské národné noviny sú prvé, ktorým o tom hovorím. Ľudí vo všeobecnosti tieto témy nezaujímajú. Teraz bola trebárs svätorečená Matka Terézia. V marci 1990 som s ňou pripravil pre Slovenskú televíziu rozhovor. Neviem pochopiť, že si na to pri tejto výnimočnej udalosti nikto nespomenul. Veď v televíznom archíve by tento dokument  mohli vyhľadať a zaradiť aktuálne do vysielania.

  • Kde ste sa stretli s touto sväticou?

V Nitre u Jeho Eminencie kardinála Jána Chryzostoma Korca. Vtedy som sa Matky Terézie pýtal, prečo zakladá Rád misionárok lásky na Slovensku, veď my tu (bolo to v marci 1990) nemáme chudobných, bezdomovcov a žobrákov... Matka Terézia sa smutne usmiala a povedali mi: Ale budete mať, budete... Často si na to spomeniem, keď vidím tieto zúbožené bytosti v našich uliciach.

  • Vidíte, či chceme, alebo nie, opäť sme pri politike. Na vás akoby som videl pupočnú šnúru politiky. Trojnásobný slovenský premiér Vladimír Mečiar, ktorý v nej pôsobil takmer štvrťstoročie, mal okolo päťdesiat hovorcov. Ale len jeden bol u neho v tejto pozícii viac ráz. V rôznych časových obdobiach ste boli jeho hovorcom trikrát. O tom sa už dajú napísať memoáre... Nechcete to zúročiť?  

stano-haberŤažko. Vladimír Mečiar je historická osobnosť. Má viacero tvárí. Ponuky na napísanie spomienok som už mal. Netvrdím, že tak nikdy neurobím, ale určite nie v najbližšom čase. Napokon, už vo vašej otázke je časť odpovede. Bol som trikrát jeho hovorcom v rôznych obdobiach, a pritom som sa nikdy v politike nechcel angažovať. Dodnes to v podstate nechápem, že ma osud až tak ťažko skúšal.

  • Použili ste to pravé slovo? Ťažko?

Skutočne prežívam krutý čas dezilúzie. Niektorí ľudia, čo so mnou prešli časť tejto politickej štrapácie, jednoducho prevrátili kabáty. Preto som radšej ticho.

  • Ale práve teraz sa k politike vyjadrujete – a s dešpektom...

Lebo sa pýtate. Inak by som sa musel pýtať všetkých kompetentných, čo urobili, aby extrémisti v slovenskej politike neboli? Zo slovenskej podoby politiky a jej prezentácie v parlamente som zhrozený. Radšej preto sledujem európske dianie, pretože sa nás viac dotýka.

  • Myslíte na utečencov a na problémy migrácie?

Áno. A svojím spôsobom sa v tejto veci angažujem. Svätému Otcovi som poslal návrh Deklarácie ekumenického vyznania. Reagoval som tak na návrh Šimona Peresa. Tento izraelský exprezident navrhol pápeža Františka za predsedu Organizácie spojených náboženstiev. Je to podnetná  myšlienka. Jej uskutočnením by sa azda konečne vytvorila báza na ukončenie nezmyselných, nábožensky motivovaných extrémistických šialenstiev. Bola by to platforma, na ktorej by sa mohli zísť a zhodnúť všetky náboženstvá. Nositeľ Nobelovej ceny za mier Šimon Peres je nesmierne rozhľadený, múdry človek.

  • Je zaujímavé, akú korešpondenciu udržiavate. Čo je obsahom vami navrhovanej deklarácie?

Krátkych päť bodov. K piatim bodom je pripojených päť vysvetliviek. Bod 1. Boh existuje;  2. Boh je všade a vo všetkom a my sme v Bohu, ako je Boh v nás; 3. Boh nám dal slobodnú vôľu; 4. Láska je Boh; 5. Každý, kto cíti lásku, cíti Boha. Vysvetlivky k prvému bodu: 1. Má od ľudí veľa mien, ale je len jeden; 2. Boh nás vidí tými istými očami, akými ho vidíme my; 3. Boha môžeme slobodne vyznávať, naša slobodná vôľa je v tom, ako prijímame, čo nám Boh dáva; 4. Všetci ľudia cítia lásku, a teda všetci ľudia sú veriaci, či už o tom vedia, alebo nie; 5. Boha cítia aj tí, čo si myslia, že nejestvuje.

  • Môže byť Organizácia spojených náboženstiev hrádzou na rozširujúci sa extrémizmus?

To neviem. Môže však prispieť k dialógu. Musíme sa o problémoch rozprávať. Napríklad Abrahám je dôležitá osobnosť pre svetový judaizmus, kresťanstvo aj islam. Máme teda rovnaké osobnosti. Prečo by sme nemohli nájsť zhodu, ako žiť v slobode, mieri a priateľstve?

  •  Nevraživosť a extrémizmus však nie sú otázky len náboženské.

Súhlasím, a tiež sa netýkajú len utečencov. Myslím si, že nemecká kancelárka Merkelová má v prístupe k riešeniu krízy utečencov pravdu – sme povinní pomáhať slabším, hľadajúcim mier a demokraciu. Tak ako s pani Merkelovou v tomto súhlasím, tak s ňou nesúhlasím, pokiaľ ide o bezpečnosť. Žijeme predsa v 21. storočí plnom digitálnej techniky. My dnes nevieme rozlíšiť, kto sú skutoční utečenci a kto extrémisti? My máme pomáhať utečencom. Celá naša civilizácia vznikla vďaka utečencom. Aj Ježiš Kristus bol utečenec, veď ušiel (v Máriinom náručí) pred Herodesom do Egypta. Zároveň sme povinní zabezpečiť bezpečnosť našich občanov. Verím tomu, že ak máme na ochranu našej bezpečnosti, máme aj na pomoc utečencom. Emócie, pochopiteľne, hýbu každým človekom. Ani ja nie som dobrý človek...

  •  Ako to myslíte? Nie je to príkre tvrdiť o sebe, že nie ste dobrý človek?

Zistil som o sebe, že sú ľudia, čo mi v živote ublížili natoľko, až som schopný im to oplatiť a tiež im ublížiť. Z racionálneho hľadiska sa usilujem tomu predísť– jednoducho sa s nimi nestretávam. V opačnom prípade by som sa zrejme neovládol a pomstil sa. Ak to viem sám o sebe, ak to vieme o sebe všetci, že sa za istých okolností správame inak, než je nám vlastné, prečo sa v čase úžasných technológií nevieme ochrániť a vyselektovať, kto utečenec je a kto nám prišiel ublížiť? A, samozrejme, sa takto aj chrániť.

  • Som zvedavý, čo robíte, ak nehovoríte za politikov... Čo môžu čitatelia či diváci čakať z vašej tvorivej dielne – ako sa to zvykne majstrom slova v interview nadhadzovať...

V troch renomovaných vydavateľstvách sú pripravené tri moje nové knihy. Romány Kričiace kamene (Ikar), Svätí na každý deň (Limerick) a Ariadnin dážď prinášajú absurdity (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Kedy vyjdú, neviem. Dokončil som román Stále utekám domov, podľa ktorého som spracoval filmový scenár Úsmevy z pekla. Najlepší filmoví dramaturgovia na Slovensku mi o ňom povedali, že je výborný, žiaľ, zatiaľ sa nenašla naň produkcia a ťažko povedať, či sa dajaká nájde. Dokončil som detský muzikál Šimšilijum, ale napriek prísľubu z divadla od svetoznámeho režiséra zatiaľ je jeho realizácia v nedohľadne. Medzitým si na jednom filmovom portáli môžu diváci pozerať môj film z roku 1992 Tisíc malých princov, ktorý som nakrútil v krajinách bývalej Juhoslávie v čase vojny v roku 1992 . Tento film vysielali opakovane ešte na zanikajúcom federálnom televíznom okruhu z Prahy. Dodnes mám naň živé ohlasy, aj keď má tento protivojnový poetický film už dvadsaťštyri rokov. V čase svojho vzniku však prispel k tomu, aby sa Česko-Slovensko delilo mierovou, a nie vojnovou cestou ako v bývalej Juhoslávii. Kedy však spomínané  diela uzrú svetlo sveta, skutočne neviem.

  • Z týchto slov tiež trčí zatrpknutosť. Prečo je to tak?

Spomeniem moju dávnejšie vydanú knihu Mäkké F. V Čechách som v súťaži vyše stovky rukopisov od českých autorov a pár desiatok slovenských dostal za tento rukopis výročnú českú literárnu cenu Quo vadis? (2009). Cena bola pod garanciou predsedu českého senátu Petra Pitharta a českého ministra kultúry Václava Ježka. Prvé, druhé ani tretie miesto porota neudeľuje. Iba jednu cenu Quo vadis? za rok! A keď táto kniha o rok na to vyšla, na Slovensku sa o nej objavila kratučká recenzia, aj to takého znenia, že je to, s prepáčením, hovno a ešte to tak aj smrdí...

  • Naozaj? Zrejme zveličujete. Ako si to vysvetľujete?

Možno by stačilo napísať – lebo Mečiar... Keďže som preňho pracoval, tak som na Slovensku horší od prašivého. Faktom je, že ma uspokojuje reakcia skôr bežných čitateľov. Trebárs za román Oskár ide do neba ma pochválili aj moji neprajníci a môj prvý vydaný román Sme samý lepší chlap stále niekto odo mňa chce. Tak ho posielam aspoň mailom, lebo je dávno vypredaný. Mám však pocit, že sťažovať sa na úroveň uplatnenia v našej spoločnosti nemá zmysel. Ľudia zažívajú aj horšie veci. V podstate som šťastný človek. A myslím si, že najbližšie poskytnem rozhovor asi až pri storočnici, ak sa jej dožijem...

  • To chcete byť ďalšie desaťročia ticho? Nevyjadrovať sa, nezaujímať postoje?

Pozrite sa, dnes je taká doba, že je lepšie byť ticho. Ponovembrový politik a filozof Fedor Gál, žijúci v Prahe, nedávno oznámil, že sa už prestáva vyjadrovať k veciam verejným. A ja s ním súhlasím. Má pravdu. V čase, keď slovenský (sic!) ľud dokáže zvoliť do parlamentu fašistov, je lepšie držať jazyk za zubami.


Zhováral sa Emil SEMANCO – Foto: archív autora



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.