Vo voľbách vraj, ide o všetko...! Ale komu? Fascinuje ho neuveriteľná obetavosť kandidátov, hraničiaca až so stavmi ich smrteľnej úzkosti v prípade, že neuspejú a nebudú nám môcť slúžiť. Títo ľudia sú ochotní nechať sa okydávať, pľuť na seba, „zhoväďovať“ sa až za hranice pochopiteľného len preto, aby sa obetovali za občana. Populárny spisovateľ a glosátor verí, že táto neobyčajná obetavosť podnieti kompetentných, aby postavili na Slovensku dôstojný pamätník neznámeho kandidáta, kam budú v budúcnosti pochovávať podobných obetavcov.
- Ako ste vnímali predvolebnú kampaň pred parlamentnými voľbami?
Priznám sa, že ma už tá opakujúca sa kortešačka veľmi nevzrušuje. Po mojom osobnom „študijnom pobyte“ v NR SR je táto skepsa oprávnená. Všímam si však, že niektoré volebné heslá sa dobre rozbehli, ale reklamné agentúry ich akosi nedotiahli. Napríklad nerozumiem, prečo vymysleli nič nevraviace heslo – „Poďte voliť, ide o všetko!“, keď tam stačilo vsunúť slovíčko „nám“ a hneď by bolo jasné, o čo ide. Upútalo ma tiež volebné heslo jednej politickej strany – „Za slušný život na Slovensku“, ktoré som pochopil tak, že táto strana ohlásila svoj odchod zo Slovenska. Obdivujem tiež „profesionalitu“ reklamných agentúr, ktoré nastrkali na plochu troch štvrtín každého bilbordu tvár kandidáta. Z pohľadu ega kandidáta to viem pochopiť, dokonca som počul, že istého kandidáta sexuálne vzrušuje pohľad na seba samého, a preto si dal bilbord pod okná svojej spálne. Manželka je spokojná, ale či bude spokojná aj po odstránení veľkoplošnej reklamy, je otázne. Z pohľadu ega kandidátov tomu rozumiem, z pohľadu nás voličov však nie. Ak by tam napísali: „Kandidát XY urobí pre vás to či ono,“ to beriem, ale chcieť, aby sme volili dosť odpudivo vyzerajúcich, navyše väčšinou neznámych chlapov je dosť vážna neprofesionalita.
- Oslovilo vás v kampani niečo, čo je hodné glosovania?
Pokiaľ ide o samotný výsledok volieb, respektíve o zloženie novej vlády, nekompromisne odmietam úsilie niektorých politikov deliť elektorát na čierny a biely. Mali by sme sa konečne zbaviť boľševického videnia sveta – kto nie je s nami, je náš nepriateľ. Európa, a teda aj Slovensko, vstupuje do zložitého obdobia, čo by mala byť priamo výzva na to, aby riadenie vecí verejných robili tí najlepší, najmúdrejší a pokiaľ možno najčestnejší ľudia, a nie ľavičiari či pravičiari. Napokon v Rakúsku a najmä v najväčšej európskej krajine v Nemecku je úplne bežná veľká koalícia zložená z ľavicových socialistov a pravicových kresťanských ľudovcov. Okrem iného to má výhodu aj v tom, že sa budú vzájomne viac kontrolovať. Takže ak vznikne po voľbách rozumná (zámerne nehovorím pravo-ľavá) koalícia, myslím si, že by to bolo pre krajinu optimálne riešenie.
- Pred časom ste písomne dali najavo svoj postoj k súčasnému prezidentovi SR. Čo vás k tomu primälo?
Primälo ma k tomu vystúpenie prezidenta v Národnej rade SR. Nebol to môj postoj k prezidentovi, ale k jeho postoju k imigrantom, v ktorom kritizoval absolútnu väčšinu občanov Slovenska za náš prístup ku kvótam v tom zmysle, že sme sa zosmiešnili v očiach Európy. Opravil som ho tak, že sme sa zosmiešnili v očiach niekoľkých európskych oportunistov a diletantov, ktorí, žiaľ, v Európe rozhodujú, ale celkom iste sme sa nezosmiešnili v očiach drvivej väčšiny Európanov, ktorí majú vzťah ku svojej kultúre, k svojmu národu. Keďže prezident vyzval našich občanov, aby sme rešpektovali európske a zahraničnopolitické záujmy Slovenska, ja som ho naopak vyzval, aby sa on snažil rešpektovať záujmy občanov tejto krajiny, a citoval som Ľudovíta Štúra: „Či človek, ktorý celý svoj život takmer vždy len druhým na prospech robotuje, či taký človek má vlasť?“
- Vaše knihy sú na Slovensku najpredávanejšie, ale darí sa im aj v zahraničí. Aké posolstvo smerom domov i za hranice nesie vaša úspešná kniha Dementi?
Som potešený a poctený, že sa moje knihy vo veľkom nielen čítajú, ale aj prekladajú. Román Zóna nadšenia je najprekladanejším slovenským románom, keď bol preložený do ôsmich jazykov a vyšiel dokonca v Indii. Dementi od slovesa dementovať je taký úlet, oddych, pretože som v plnom nasadení na práci nad novým románom Kód 7, ktorý je veľmi náročný, a vďaka Dementi som sa od ťažkej témy trochu odreagoval. Skutočnosť, že za dva mesiace kniha získala titul Zlatá kniha za vyše pätnásťtisíc predaných kusov, svedčí o tom, že je nás dosť tých, ktorí si dokážeme utiahnuť aj sami zo seba.
- Čo by ste priali občanom nášho štátu, aby sa nemuseli obávať literárnej konotácie s označením Dementi v množnom čísle?
Po mojich početných cestách a porovnávaniach sa s inými národmi aj s politikmi iných národov zodpovedne hovorím, že Slováci patria v európskom kontexte k tým národom, ktoré si ešte zachovali zdravý sedliacky rozum a ktoré majú, našťastie, nielen rozum, ale i srdce. Zatiaľ sa celkom udatne bránime vplyvu masového konzumu, masového vymývania mozgov a zdá sa, že aj masovému chorľaveniu. Verím, že dokážeme zabrániť tomu, aby sme namiesto roľníkov mali farmárov, namiesto správ hedlájny, a verím, že Pukanec jedného dňa nepremenujeme na Popcorncity. Na to, aby ste si dnes podmanili národy, nepotrebujete zbrane, stačia vám banky, filmy, lieky, piesne, reklama, zábava a mekdonaldy. Verím, že máme dostatok vnútornej sily, aby sme z konfrontácie s dovážanou kultúrou vyšli so cťou. Chcem veriť, že každému z nás je jasné, že smer plavby neurčuje vietor, ale plachty. A je len na nás, ako si ich nastavíme.
- Ako majú dopadnúť pre Slovensko a jeho obyvateľov ktorékoľvek voľby, aby ste nemuseli písať knihu s názvom Dementi 2?
Aj po knihe Idioti v politike som si myslel, že už viac sa k téme politika úsmevne napísať nedá. Ukázalo sa, že sa dá, a tak vôbec nevylučujem, že jedného dňa napíšem Dementi 2, o to skôr, že Dementi 1 idú ako teplé rožky. Beriem do úvahy, že možno pôjdem do rizika, že to zasa „schytám“, podobne ako v prípade „Idiotov“, ale i niektorých iných mojich kníh, myslím si však, že nemá zmysel písať knihy, ktoré nevyvolávajú emócie a diskusie. Takže, ak mi niekto chce nadávať, pokojne nech tak spraví, nie som taký dôležitý, aby som každému neumožnil, nech si o mne myslí, čo chce. Ale ak by ma niekto náhodou pochválil, brániť sa nebudem...
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: Peter FROLO