ROZHOVOR TÝŽDŇA
Náročný rok za nami a ďalšie nás čakajú. Doterajší, štvrtý rok vo funkcii predsedu Matice slovenskej bol pre jej predsedu Mariána TKÁČA určite najnáročnejší, ale v istom zmysle aj zlomový. V živote národnej inštitúcie, v jej každodennej praxi a činnosti sa až príkro potvrdila stará známa pravda, že „peniaze sú vždy až na prvom mieste“. Rovnako aj bradaté teórie o ekonomickej základni a ideologickej nadstavbe.
- Mohli by ste tento diskrepantný, zložitosťami, protirečivosťami, ale aj zlomyseľnosťou naplnený rok priblížiť lapidárnym jazykom odosobneného manažéra?
Maticu zasiahla najprv finančná a následne i hodnotová kríza v celej svojej nahote. Neografia v súvislosti s výstavbou novej fabriky hospodárila v roku 2013 – a napokon aj v roku 2014 – so stratou, čo sa nepriaznivo odrazilo na rozsahu našich neštátnych príjmov, chýbalo nám niekoľko stotisíc eur na pokrytie výdavkov. Proces hľadania východísk a riešení sa neúmerne predlžoval, rozpočet sme napokon schválili až pred koncom roka a oheň bol na streche.
- Ako vnímate výzvy na vaše odstúpenie?
Áno, popri naznačených starostiach a ďalších súvisiacich s poslaním a činnosťou Matice musel som čeliť aj výzvam na odstúpenie. Ktosi narátal, že ich bolo dvadsať, čo je možné – a s niektorými som naozaj vonkoncom nepočítal. K číslam: do funkcie ma zvolilo 256 z prítomných 440 matičiarov na valnom zhromaždení, čo bolo 56,95 percenta. Víťazstvo v prvom kole nad dvojicou protikandidátov ma zaväzuje. Vyhlásil som, že o odstúpení z funkcie predsedu začnem uvažovať vtedy, ak sa nepodarí proces ozdravenia. Preto som sa s novým správcom Marošom Smolcom a s ďalšími členmi „užšieho vedenia“ sústredil na skutočné ozdravenie Matice. Nastúpili sme bolestivý proces reštrukturalizácie i personálnych riešení a „odrazili sme sa odo dna“. Žijem podľa zásady, že z každej skúsenosti, aj negatívnej, sa treba poučiť. Nuž, som múdrejší: niektoré rozhodnutia netreba odkladať. Tak ako som neváhal rozhodnúť ešte pred definitívnym právnym stanoviskom príslušných štátnych orgánov o bezodkladnom zverejňovaní všetkých zmlúv na internete, mal som energickejšie riešiť aj post správcu. Ale je tu aj iné poučenie: Matica je otvorená diskusii, je však v záujme Matice, aby diskusia neprekračovala jej priestory. Po neuzavretej kauze zverenia Národného pokladu súkromnej nadácii, nesúcej matičné meno, a následnom investovaní istiny do bezcenných zmeniek krachujúceho súkromného družstva – čo už samo osebe je v rozpore so zákonom o nadáciách – verejnosť rada „prijme“ akékoľvek negatívne informácie, ktoré dobrému menu Matice nepomáhajú. A čo povedať o takzvanej „obrodenej“ Matici, komu, či čomu slúži? Dokonca mám niekedy pocit, že poniektorým matičiarom ako keby nešlo o nič iné, len o rozvrat. Zabúdajú, že verejné bezvýchodiskové útoky na mňa sú útokmi na predsedu Matice, teda na Maticu.
- Dotkli ste sa problému Národného pokladu, teda vlastne výťažku zbierky naň v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ako to teda vyzerá s osudom tejto zbierky a ako to vyzerá vôbec s matičným majetkom?
Dobre ste to oddelili: Národný poklad a matičný majetok sú dve rozdielne veličiny. Pri vzniku druhej Slovenskej republiky sa zopakoval pokus z tridsiatych rokov 20. storočia, keď si národ zhromažďoval svoj poklad. Pravda, dvakrát do tej istej rieky sa vstúpiť nedá. V prvom prípade zbierku organizoval štát a výnos zbierky plus zahraničnoobchodné aktivity, ako aj výnos z ťažby zlata sa stali súčasťou krytia vtedajšej slovenskej meny v obhospodarovaní národnou bankou. V druhom prípade sa správy „pokladu“ ujala Matica bez akéhokoľvek právneho určenia a naložila s ním tak, ako naložila: peňažná časť má podobu bezcenných a už dávno neplatných zmeniek, kov (koľko však?) sa nachádza v plechovej skrini, akurát na výtvarné diela sa nesiahlo. Okrem toho sa však naši predchodcovia angažovali aj v podnecovaní investícií matičných subjektov a aj jednoduchých matičiarov do Matičného fondu (kupónové knižky) a priamo do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré skrachovalo. Tu sú straty objemovo ešte väčšie ako pri zle investovanom Národnom poklade. Čas uteká a vyšetrujúce orgány konajú, ako konajú, teda skôr nekonajú. Pokiaľ ide o nakladanie s matičným majetkom, nové personálne riešenia sú prísľubom jeho zlepšenia.
- Sú aj názory, či bolo treba tieto kauzy otvárať, či ste svojím „čistením“ Matice veci pomohli...
Nuž hej, počul som to. Ale neplatí v právnom štáte, že každý, kto má podozrenie z nenáležitého nakladania s verejným majetkom, má konať? A nemala by práve Matica byť prvá medzi prvými, ktorej ide o dobré meno štátu, ku vzniku ktorého tak výrazne prispela?
- Otvorili ste tému budúcnosti – čím by mala Matica byť v treťom tisícročí? Z času na čas sa objavia aj názory oveľa radikálnejšie: potrebujeme ešte Maticu vo vlastnom štáte, keď jej niekdajšie funkcie plnia štátne orgány?
Veď práve, že neplnia, ale otázka je to vážna: v čom je opodstatnenosť Matice v súčasnosti? A počúvame: Matica slovenská by mala zjednocovať celú slovenskú spoločnosť... Matica by mala preukázať svoju opodstatnenosť... Mala by byť zásobárňou podnetov – think-tankom vo všetkých oblastiach spoločensko-kultúrneho života. To sú vyjadrenia politikov. Dokonca 16. mája 1990 Václav Havel na návšteve Matice povedal: „Matica ako centrum politickej vzdelanosti, ako jej križovatka a zároveň ako strážkyňa identity slovenského národa bola vždy nepriamo aj politickou inštitúciou.“ A práve v tom – v nepriamej politickosti Matice a v neodlíšení politiky a straníckosti – je jej problém. Už vydávanie tohto, poviem jediného „slovenského“ týždenníka nielen podľa používaného jazyka, je politikou. V roku 1993 uviedol francúzsky spisovateľ Michel Guéren v Literárnom týždenníku: „Vy Slováci úzkostlivo chránite svoje duchovné dedičstvo. Je vo vás niečo detsky neskazené a čisté. Vy Slováci naozaj veríte, že ľudstvo cestu nájde. My na Západe čakáme na vašu neskazenú interpretáciu, vy držíte pochodeň nádeje.“ Teda – sme tu pre onú „pochodeň nádeje“. Úlohou Matice nikdy nebude povedzme „dobývať vesmír“, je ňou a bude zvyšovať sebavedomie Slovákov, lebo vinou osudu sme jedným z najmenej sebavedomých národov sveta. Potrebujeme vlastenecký spolok, ktorý zároveň plní aj smernicu UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva z roku 2003, zastane sa Slovákov vo svete i doma, na zmiešanom území, kde sú v menšine. Naše konanie má vytvárať priestor pre celé rodiny – od babiek a dedkov, cez rodičov až po deti, žiakov a študentov – na preciťovanie a prežívanie takých prirodzených hodnôt, akými je láska k vlasti, k tradíciám a tradičným hodnotám, k histórii, ale i prírode. Práve vyhodnocujeme anketu na tému „vízia Matice“ a chystáme na začiatku tohto roku okrúhly stôl, kde bude reč o matičnej budúcnosti.
- Heslá a vatry, oslava martýrov, to je jedna vec, buďme však podľa možnosti konkrétni. Ako na to?
Vo viacerých našich miestnych odboroch, osobitne v odboroch Mladej Matice, majú bohaté skúsenosti so spájaním vlastenectva s bežnými záujmami generácií bez pátosu. Napokon také akcie organizujeme aj z centra. Sú to viacrozmerné stretávania sa ľudí všetkých kategórií, rodičov s malými deťmi, ale aj školákov či študentov, kde možno modernou, a predovšetkým nenásilnou formou, napríklad aj pesničkami na slová našich klasických básnikov, dať im to, čo im škola nedáva. Naším cieľom bude poskytovať informácie viac „obrázkovou“ ako písanou či prednášanou formou. Budeme sa aj naďalej usilovať dostať sa na obrazovku a do éteru verejnoprávneho dvojmédia, ale otvárať aj vlastné „okná do sveta“.
- Čo zo svojho pôsobenia vo funkcii predsedu Matice slovenskej považujete za najväčší úspech, a samozrejme aj neúspech?
Aj kriticky zmýšľajúci občan zrejme pripustí, že meno Matice sa predsa len väčšmi dostáva do pozornosti slovenskej spoločnosti, v niektorých oblastiach a regiónoch viac, v iných menej. A nie iba v súvislosti s kauzami. Navštívil som možno polovicu miest a dedín Slovenska, kde aktívne pracuje Matica, tu je príčina precestovaných desaťtisícov kilometrov a spálenia tisícok litrov pohonných hmôt... Z vlastnej skúsenosti viem, že Matica žije zo svojich dobrovoľníkov, ktorí ako včeličky udržujú úle vyskladané z miestnych tradícií, ktoré nahradzujú to, čo im na skultúrnenie života a udržiavanie tradícií len poskromne núkajú iné inštitúcie, nehovoriac už o celoštátnych médiách. A že tí dobrovoľníci radi prijmú návštevu „z centra“. Za úspech považujem aj stabilizáciu členskej základne, príliv mladých do Matice, úroveň a rastúci náklad týchto novín, ale aj ďalších matičných médií. Činnosť nášho vydavateľstva, žiaľ, bez jeho efektívnejšieho využitia na prospech vydávania stále chýbajúcich učebníc. Ale aj systematické pripomínanie si osobností a udalostí pamätníkmi. Priestor pred sídlom Matice v Martine, ktorý sme pomenovali Parkom sv. Cyrila a Metoda, s ich sochou „zaľudňujeme“ bustami národovcov: Bernolák, Moyses, Francisci, Kuzmány, Hlinka, toho roku pribudne Štúr a Cíger Hronský. Maticou obstarané pamätníky sú aj inde, napríklad i v Košiciach, Ružomberku či Terchovej a dokonca aj v maďarskom Zalaváre, kde pripomínajú misiu Konštantína a Metoda medzi panónskymi Slovákmi ešte v 9. storočí. A neúspechy? Nie, nepodarilo sa nám preskočiť „čínsky múr“ bojkotu zo strany médií, a to nielen verejnoprávnych. V jednom z našich denníkov, kde pravidelne uverejňujú rubriku o literárnych časopisoch, by ste ťažko hľadali najstarší stredoeurópsky literárny mesačník – Slovenské pohľady. Ale ešte väčšmi ma trápi neúspešná misia pri spájaní nespojiteľných, ba odpudivých troch svätoplukovských prútov. Dokonca si kladiem otázku, či vôbec možno vyhnať spomedzi nás závisť, nenávisť, nedožičenie úspechu a nekonečnú hašterivosť, pričom sa o nás traduje povesť „holubičieho“ či dobrého národa. Ak opomenieme aj necnosti holubov, ostáva otázka bez odpovede: Ostali by sme aj potom ešte Slovákmi?
- A čo Slováci v zahraničí, Slováci na jazykovo zmiešanom území, čo tu môže a dokazuje Matica?
Náš štát zveril starostlivosť o krajanov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, s ktorým úspešne spolupracujeme – napríklad pri pamätníku v Zalaváre. Zahraniční Slováci vítajú aj spoluprácu s Maticou, a tu sú rezervy. Aj pri obmedzených zdrojoch sa môžu lepšie rozbehnúť aktivity Krajanského múzea i naše osobné kontakty so Slovákmi vo svete. A na zmiešaných územiach? Tam by malo byť a aj je ťažisko našich aktivít. Veď tri štvrtiny našich oblastných stredísk pracuje práve tam. Akcií je veľa. Len úchytkom: v Komárne slovenský muzikál, v Nových Zámkoch vyznanie slovenčine, v Šali sídli Maťko, v Galante má domovské právo kantiléna, v Rimavskej Sobote sa rozrastá park slovenských národovcov. Toto a všeličo iné však nestačí, pretože pre náš štát je starosť o svojich, na rozdiel od južných susedov, tabu. Už dvakrát sme sa stretli vo Fiľakove a naznačili sme, kade vedie cesta na udržanie slovenskosti na našom juhu. V zmene volebného systému, v zmene v riadení školstva, ale i v recipročných opatreniach, napríklad voči finančnej podpore „nerozhodných“ rodičov v záujme vzdelávania ich detí v maďarčine. Naša vízia budúcnosti sa musí dotknúť aj tejto témy, no najmä prebudiť podriemkavajúce orgány štátu, ale i cirkví.
- Vo verejnosti sa šušká, že veda je v Matici popoluškou. Je to tak?
Je, aj nie je. V nijakom prípade však so svojimi profesionálnymi kapacitami sa ani len nemôžeme priblížiť štátnej vede, alternatívnu matičnú vedu však potrebujeme. A zrejme cesta k nej vedie väčšmi po tradičných cestičkách matičných vedeckých odborov ako nedostatočne podporovaných a vybavených profesionálnych pracovísk. U nás k vede radíme aj matičný archív. Je naozaj veľká škoda, že sme v prvom kole vypadli z digitalizácie našich cenných archívnych dokumentov. Verím, že budú ďalšie kolá.
- A na záver, ako by mala vyzerať Matica na konci toho roku? A vaše osobné plány do budúcnosti?
Verím, ba som presvedčený, že Matica bude jednotnejšia, ako je teraz. Ja určite tomu nebudem brániť, naopak. Urobím v jej záujme všetko, čo budem môcť. A moje osobné plány? Tie poznamenáva akási čudná mrákava, ktorá oblieta svet. Ale aj slovenská neprajnosť a nežičlivosť. No nie som ten, ktorý by tieto neresti chcel prekonať len osobným nič nerobením.
Zhováral sa Pavol JAVORSKÝ – Foto: (mrs)