Ako nevydať pamäť o najdôležitejšom médiu. Bol jedným z ústredných riaditeľov Slovenskej televízie v ére samostatnosti Slovenska, ako vysokoškolský pedagóg vzdelával stovky študentov. Ani ako osemdesiatnik neprestal byť činorodý a napísal jedinečné dielo o histórii televíznej tvorby a televízneho vysielania u nás.
- Kedy ste sa rozhodli napísať Dejiny slovenskej televízie?
Znie to možno neuveriteľne, ale dejiny slovenskej televízie som, pravda iba v duchu, začal písať hneď, len čo som vstúpil na televíznu pôdu. Už vtedy, bolo to v roku 1957, som si uvedomil, že televízia je čosi úžasné a pre národ a jeho kultúru oveľa významnejšie než, povedzme, slovenská kinematografia alebo slovenské divadlo. V tomto presvedčení som si od prvých chvíľ zbieral údaje, zapisoval poznámky a robil fotografie. Pocit podielu na veľkolepom podujatí – na odstránení technického provizória a s ním súvisiacich porúch vo vysielaní, na zlepšení umeleckej úrovne programu, na vyrovnaní sa českej televízii, potom rakúskej ORF a napokon na dosiahnutí úrovne ostatných európskych televízií – som nemal iba ja sám.
- Kto ho mal spolu s vami?
Boli sme začiatkom šesťdesiatych rokov mnohí takto zapálení a nadšení zamestnanci Slovenskej televízie. Ba nebojím sa povedať, že všetci, čo vtedy pracovali v bratislavskej televízii. Niektorí z nás za svoju obetavú prácu pre televíziu zaplatili doslova životom. Pracovať deň čo deň neskoro do noci, vypiť litre kávy a žiť len na vlašskom šaláte to bol spôsob života, ktorý znivočil nejeden mladý organizmus. Aj na pamiatku týchto, dnes už zabudnutých kolegov rozhodol som sa spracovať dejiny slovenskej televízie, pokladám to voči nim za svoju kolegiálnu povinnosť.
- Aký vplyv na vás mal päťročný pobyt v českom, presnejšie v pražskom prostredí?
Vysoká česká kultúrnosť, historické povedomie a vlastenectvo mi učarili a intenzívne pôsobili na moje sebauvedomenie a vnímanie sveta. Keď som prišiel na zápis na elektrotechnickú fakultu, jedna úradníčka povedala: „Je tady nějakej dráteník ze Slovenska.“ No keď som prišiel po rokoch už ako televízny dramaturg do pražského Národného divadla pozrieť sa na generálku, priniesol som známemu umelcovi Radovanovi Lukavskému svoju knihu Teória filmovej dramaturgie. On počas pauzy obchádzal kolegov a ukazoval im ju so slovami: „Podívejte, co mi věnoval Stadtrucker.“ Rád by som bol, keby aj s mojimi Dejinami slovenskej televízie to dopadlo podobne, ale ...
- Aké boli predpoklady na vytvorenie diela, ktoré upravujete na vydanie?
Predpoklady na napísanie dejín slovenskej televízie mám vari lepšie než hocikto iný. Okrem toho, že nás už ostalo nažive iba zopár z tých, čo kedysi pokusne z Kamzíka vysielali, ja som mal možnosť spoznať televíziu náramne zblízka a z viacerých strán. Začínal som ako inžinier elektrotechniky – bol som údržbárom televíznej kamery, šéfom zvukového oddelenia, členom celoštátnej Provozní rady a jej hlavným technológom pre zvuk. Pokračoval som ako kandidát vied o umení – pracoval som ako redaktor filmového vysielania, potom ako dramaturg a scenárista vo vychýrenej Hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania na úseku bratislavských pondelkových inscenácií. A skončil som ako ústredný riaditeľ Slovenskej televízie.
- To sú vaše skúsenosti, ale stačí to na vydanie diela?
Ukazuje sa, že nie je vždy dobre, keď človek toho príliš veľa vie. Ponechám bokom fakt, že takého človeka niektorí ľudia nemajú radi a sú aj takí, čo sa ho boja. Tým sa však netrápim. V mojom prípade je prioritný iný problém: mám obrovské, až neprehľadné množstvo poznatkov a informácií. Tie správne povyberať, utriediť a zoradiť do historicky náležitých súvislostí je nielen kumšt, ale aj veda.
- Aký by mal byť rozsah diela?
Dejiny spracúvam a archív STV navštevujem už pekných pár rokov. Vychádzalo mi to tak, že môj rukopis bude mať asi tisícpäťsto strán, ale moji priatelia a odborní poradcovia ma presvedčili, že je to nonsens, že taký traktát nikto čítať nebude a nikto mi ho ani nevydá. Dal som si povedať a usúdil som, že dejiny sa pokúsim spracovať na sedemsto stranách. Donedávna som sa pridŕžal tejto koncepcie. Teraz sa situácia vyvinula tak, že som konečne našiel ochotné vydavateľstvo Perfekt a že na Dejiny slovenskej televízie aj získalo grant. Grant štandardný, aký by asi dostalo na nejaké Povesti a legendy môjho rodného kraja. Čo je najsmutnejšie, financie, ktoré má vydavateľstvo k dispozícii, umožňujú vydať knihu maximálne na dvesto päťdesiatich stranách.
- V čom je podstata problému s rozsahom diela?
Objasním to na príklade. Od roku 1959 do roku 1989 slovenská televízia každoročne pripravila vyše päťdesiat inscenácií, z ktorých sa každá vyrovná kolibskému hranému filmu. Znamená to, že len jedna redakcia za tri dekády vyprodukovala vyše tisícpäťsto dramatických diel. A čo tie ostatné? Len ich titulový súpis by zaplnil jednu knihu! V Dejinách, ktoré pripravujem, treba aspoň pár slovami tie najvýznamnejšie diela charakterizovať a zhodnotiť. A všimnúť si aj iné vysielania, napríklad Večerníčky. A potom, veľa vecí treba teoreticky konzekventne vysvetliť. Čo znamená napríklad, že „pondelkovou inscenáciou bol hraný film“?
- Neskúšali ste nadviazať spoluprácu s niektorou inštitúciou?
Ponúkol som vydanie Dejín slovenskej televízie prinajmenšom trom fakultám slovenských univerzít, na ktorých som masmediálne teórie v minulosti prednášal. Ponúkol som aj Slovenskej akadémii vied vydanie publikácie, na ktorej by inak museli pracovať traja odborní pracovníci SAV v trvalom pracovnom pomere aspoň tri roky. Výslovne som zakaždým zdôraznil, že dejiny chcem ukončiť rokom 1989, lebo na ďalšie obdobie by môj pohľad nemusel byť objektívny, keďže v tom čase som sa už uchádzal o post ústredného riaditeľa STV. Odpoveďou bolo, že mi nik neodpovedal.
- Ako sa k projektu stavia vedenie RTVS?
Samozrejme že v RTVS o mojom projekte vedia, a aj keď nijakú doložku zvláštnych výhod som od nich nedostal, pracovníci televízneho archívu mi ochotne vychádzajú v ústrety. Pred časom som sa obrátil aj na vedenie RTVS. Vydavateľstvo Perfekt požiadalo písomne riaditeľa Václava Miku, aby láskavo súhlasil s tým, že televízia bezplatne poskytne fotografie z televíznych inscenácií, aby mohli byť uverejnené v pripravovaných Dejinách slovenskej televízie.
- Aká bude teda budúcnosť diela?
Neviem, netuším. Verím, že Dejiny aj keď v oklieštenej podobe vyjdú. A čo sa týka neredukovaného vydania? Zišiel by sa mi nejaký sponzor, ktorého veľkodušnosť by ma odbremenila od rutinných činností, takže overovanie dátumov, zostavovanie registrov a pod. by som mohol niekomu zaplatiť. Rátam aj s tým, že sa nijaký donátor nenájde a ja naďalej budem odkázaný iba sám na seba. V takom prípade vykonám, čo budem vládať, a všetko z historického aspektu zmysluplné a dôležité zavesím na internet. Netrpím nijakou fixnou ideou výnimočnosti diela, len sa neviem zmieriť s predstavou, že by sa slovenská kultúra aj naďalej zaobišla bez dejín svojej najdôležitejšej národnej verejnoprávnej inštitúcie.
Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor