Samodeštrukčný vývoj v opozícii

thumbnail

KOMENTÁR

Romana MICHELKA

Každému, kto pravidelne sleduje slovenskú politiku, musí byť jasné, že volebná kampaň  pred voľbami vo februári 2020 bude podlá, špinavá a plná podpásových úderov. Hrá sa o veľa, leitmotívom blížiacich sa parlamentných volieb u nás je za každú cenu vystriedať Smer pri vládnutí. Prostriedky nie sú podstatné a niet takej špinavosti, ktorá by bola dosť podlá, trápna či úbohá, aby ju politickí aktéri nepoužili. Je jasné, že argumenty o unesenom štáte sú tým najmenším výmyslom, je jasné, že sa bude zneužívaťvražda novinára, že mediálno-politický zlepenec sa nezastaví pred ničím.  A veru, chvíľu to aj vyzeralo, že stará (SaS, OĽaNO, SME RODINA ‒ Boris Kollár, prípadne KDH) a nová (PS – Spolu a  Za ľudí) opozícia naskladá väčšinu. Potom však nastalo niečo, čo sa dalo očakávať ‒ rezervoár  opozičných voličov nie je nekonečný a opozičných strán je priveľa. Preto sa z prirodzenosti začali kanibalizovať. A viedlo to k tomu, že v pásme politického prežitia sa ocitlo okolo päť subjektov, z toho štyri sú opozičné. No a ak sú lídrami takých subjektov krajne nevyzreté a silne narcistické osoby ako Igor Matovič, sebadeštrukcia  opozície je pevne zakódovaná v samotnej genetike budúcej potencionálnej koalície. V minulých dňoch to potvrdili dve udalosti. To prvou bol televízny duel lídrov OĽaNO Igora Matoviča a KDH Alojza Hlinu. Matovič sa neštíti  zákerných podpásoviek typu, že predseda KDH nevie, aké dary niesli traja mudrci malému Ježiškovi. Okrem toho falošne podsúva verejnosti svoje teórie  o tom, kto možno a kto  určite zradí či nezradí konzervatívnych voličov. Igorovi Matovičovi dochádza, že obskúrna figúrka jeho typu po čase omrzí a výsledok vo voľbách do europarlamentu, v ktorých jeho kandidát prešiel  len s odretými ušami pri zisku zúfalých 5,3 percenta, možno vnímať ako posledné varovanie. Preto teraz horúčkovito eroduje a spochybňuje všetkých svojich koaličných partnerov. Zároveň pochopil, že z liberálneho košiara toho veľa neutrhne. Ostáva mu len konzervatívny volič. Aj preto sa pasuje do roly hlavného mravokárcu a podprahovo púšťa kvapky jedu do studní svojich „možno“ budúcich politických partnerov. Veľmi účelovo preto napadol Hlinov pakt o neútočení medzi KDH, PS a Spolu. Vytvára rôzne viac či menej pravdepodobné fabulácie o tom, že takýto pakt za istých okolností môže viesť až k registrovaným partnerstvám, a preto on,  najčestnejší z čestných, mieni určovať témy kampane, a keďže KDH zlyhalo, on jediný je garant toho, aby prípadná budúca vládna koalícia nemohla čo len pripustiť podobný scenár. Bezostyšne pritom zverejňuje dôverné dohody a interpretuje si ich tak, ako sa mu to hodí. Otázne je, či pre tieto intrigy dosiahne svoj cieľ ‒ posilniť sa na úkor KDH, ale pritom ho úplne nevytlačiť z parlamentu. Iste by ho však až tak netrápilo, ak by vedľajším dôsledkom jeho intríg bola aj likvidácia KDH ako parlamentnej strany; jeho najväčším a najpodstatnejším cieľom totiž je udržať v politike seba a tomu je ochotný obetovať naozaj všetko.

Matovič sa dlhodobo správa podlo a zákerne a prechádza mu to len preto, lebo značná časť jeho voličov je povrchných a kvôli veľmi ostrej antikorupčnej rétorike nechce alebo nevidí jeho ťažké morálne defekty. Každopádne, ísť do debaty s Matovičom si vyžaduje železné nervy a neskutočné sebaovládanie, ale niekedy sa to jednoducho nedá. A práve vtedy sa  publikum natvrdo dozvie to, čo by  inak vyslovené nebolo. Nesporným vrcholom duelu Hlina kontra Matovič bolo konštatovanie Alojza Hlinu, že verí, že to, čo Matovič robí, robí bez toho, aby ho na to najal Smer. Ale odporučil mu, nech teda ide k smerákom a požiada ich o honorovanie svojej činnosti. Ak to potom dá na charitu, aspoň niečo dobré urobí...

Pre voličov, ktorí od zmeny garnitúr neočakávajú nič dobré, pôsobí takéto  konštatovanie ako balzam na dušu. Ak totiž má opozícia Matoviča, ešte nič nie je stratené. Ba dokonca, ak by aj náhodou nová a stará opozícia po voľbách nejako naskladala parlamentnú väčšinu a tá by bola závislá od Matoviča, jej predčasný rozpad OĽaNO garantuje s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Ak sa navyše takéto spory dejú v čase, keď sa na politickú scénu hlási nový relevantný hráč ‒ strana Štefana Harabina Vlasť, ktorá má ambíciu poriadne zamiešať predvolenými kartami, sebavedomie opozície musí klesať ako tlak v centre hurikánu.

Iste, ani konzervatívna časť  politického spektra, ktorú nikto nemôže podozrievať zo spojenia s agresívnymi liberálmi, sa nespráva práve ukážkovo. Večné útoky exposlanca Milana Mazureka na nového lídra strany Vlasť Štefana Harabina  rozhodne nepomôžu ani Ľudovej strane Naše Slovensko, ani  úsiliu skomplikovať vládnutie tým silám, ktoré sú pripravené „prevziať moc“. Ešte nedávno som si myslel, že na tento cieľ bolo vynaložených toľko energie, financií a ďalších prostriedkov, že šanca vyhnúť sa scenáru výmeny garnitúr je veľmi pravdepodobná. Po minulom týždni už taký pesimista nie som.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.