Pán knieža to nazval pravým menom. Je to neuveriteľné, ale je to tak – jediný statočný komentár, jediné chlapské stanovisko k zradnej politike Západu, osobitne USA, má už staručký neúspešný politik v Čechách – Karol Schwarzenberg. Je predseda strany TOP 9, český volič ho odmietol zvoliť za prezidenta a dal prednosť Milošovi Zemanovi. Pre Slovensko to má osobitný význam, nie je to iba hlas opozičníka a bývalého ministra zahraničných vecí, ktorý v susednom štáte už nemá politický vplyv.
Na Slovensku jestvuje kruh priateľov Karola Schwarzenberga, je v ňom nemálo známych umelcov, výtvarníkov, sociológov, politológov, historikov. Na rodinných fotografiách zo stretnutí sa rozradostene smeje dnes profesorka kdesi v Anglicku, predtým na krátky čas predsedníčka vlády. Tá, ktorá prispela nevídaným novotvarom do originálneho slovenského protokolu. To vtedy, keď od samej radosti oslovila českého politika pán knieža. Pritom v jednom zo štátov, kde je pán knieža doma, sú šľachtické tituly zakázané. Na druhej strane sa spoločensky pričastým nenáležitým používaním šľachtických titulov človek vystavuje podozreniu z provinčnej servilnosti príslušníka malého národa, ktorý sa zrazu dostal zo sluhovskej do európskej panskej izby. Originálny novotvar oslovenia pán knieža, aj pán, aj knieža, by nestálo za pripomienku, keby sa teraz Karol Schwarzenberg takrečeno neutrhol. Na rozdiel od okruhu svojich slovenských obdivovateľov vystúpil s vyhlásením, ku ktorému treba zaujať rovnako jednoznačné stanovisko. Ide o zásadné veci. V stredoeurópskom priestore patrí jednoznačnosť politika Schwarzenberga, hoci aj opozičného, k výnimočným. Hovorí o zrade Západu. On hovorí, ale jeho „okruh priateľov“ na Slovensku mlčí! Pre tento rozdiel o tom netreba mlčať.
- BOMBY NA KURDOV
Na zasadaní Severoatlantickej aliancie, ktorej sme plnoprávnym členom, pristúpilo Turecko, náš spojenec v NATO, k náletom na jednotky Islamského štátu. Ten, ako je známe, kontroluje značnú časť Iraku a Sýrie. Povolili sme aj vytvorenie nárazníkovej zóny na turecko-sýrskej hranici. Lenže Turecko viac ako jednotky IS bombardovalo na irackom území Kurdov. Boli aj značné civilné obete. Je známe, že práve kurdské jednotky pešmerga boli jedinou pozemnou vojenskou silou, ktorá nielen hrdinsky bojovala, ale aj víťazila nad jednotkami islamského štátu. Bombardovanie kurdských jednotiek v Iraku s tichým súhlasom Aliancie, a teda aj USA, nazval český opozičný politik „najhoršou zradou, ktorej sme boli v posledných rokoch svedkami, zrady spolubojovníkov a spojencov...“.
Európa, EÚ a NATO sa len prizerajú na cynický mocenský poker Turecka. To sa pripojilo formálne k bombardovaniu islamských jednotiek. Skutočným cieľom v susednom Iraku a Sýrii nie sú islamisti, ale kurdské jednotky, osobitne jednotky PKK. NATO sa skrýva za zásterku, že PKK bola vyhlásená za teroristickú organizáciu a nálety sa údajne netýkajú kurdských jednotiek pešmerga. No minister zahraničných vecí Kurdistanu, kurdského územia v Iraku jasne vyhlásil, že to tak nie je. Tak vojenské, ako aj civilné obete majú v Iraku Kurdi nepatriaci k PKK. Usvedčil NATO z nepravdy. Kurdi pritom jedným dychom zdôrazňujú svoju príslušnosť k politike k Západu. Podporu vyjadrilo dodávkami zbraní Nemecko. Kurdistan v Iraku navštívila nemecká ministerka obrany – a práve v čase, keď boli tamojší Kurdi vystavení útoku chemických zbraní. Ak sa potvrdí táto správa, bude to druhý takýto prípad ‒ prvý bol za Saddáma Husajna a bol označený za zločin genocídy. Nemecko oznámilo, že sťahuje z Turecka rakety Patriot, pretože Turecku už nehrozí nebezpečenstvo zo Sýrie. Inými slovami verejné priznanie, že toľko preklínaný sýrsky diktátorský Assadov režim nie je tým nebezpečenstvom na Blízkom východe, ktorý hrozí spojeneckým štátom NATO!
- VEĽMOCENSKÁ HRA
Lenže v cynickej hre Ankary ide aj o iné. V tohtoročných voľbách 7. júna vládna strana prezidenta Erdogana stratila po desaťročí absolútnu väčšinu a nedarí sa jej vytvoriť novú vládu. Islamisticko-konzervatívna strana AKP, ktorú prezident spoluzakladal, sa zámerne nechcela dohodnúť s pravicovo-extrémistickou stranou MHP, ale ani s ľavicovo orientovanými kemalistami, prívržencami zakladateľa tureckého sekulárneho, nenáboženského štátu Kemala Atatürka. O absolútnu väčšinu pripravila Erdoganovu vládnu stranu po prvý raz úspešná prokurdská strana HDP Selahattina Demitrasa. A s jej pomocou by sa mohol uskutočňovať mierový proces v štáte rozčesnutom medzi konzervatívcami, islamistami a sekulárne a ľavicovo orientovanými masami. Dnes však vidíme, že armáda pokračuje v bezvýchodiskovom boji proti Kurdom, kým politici robia všetko preto, aby kurdských politikov diskreditovali ako teroristov. Pre údajnú „propagandu v prospech teroristickej organizácie“ ich vyšetruje turecká generálna prokuratúra.
Zaťažovať slovenského čitateľa drobnokresbou tureckej vnútropolitickej scény je dôležité z jedného hľadiska. Terajšie vojenské operácie sú súčasťou vzplanutia nacionalistickej rétoriky, aby sa v umelo vyvolaných predčasných novembrových voľbách presadil diktát jednej strany. Už v druhých voľbách v tomto roku sa má zmeniť rozloženie síl. Teda má sa vytlačiť prokurdská a ľavicová strana. Ide o to, aby za každú cenu získala opäť absolútnu väčšinu vládna strana AKP, ktorá ju v júni stratila. Tým by sa legitimizoval prezidentský systém Erdogana s ešte väčšími suverénnymi právami. A možnosťou nedemokratických metód, masového zatýkania, akými napríklad zakročil proti vyšetrovaniu korupcie vo vládnej strane v roku 2013.
- UTEČENCI
Isteže, Tureckom sa treba zaoberať, lebo je to takmer osemdesiatmiliónový štát, regionálna veľmoc, spojenec v rámci NATO. Ale teraz dostal režim tohto štátu tichý spojenecký, teda zrejme aj slovenský súhlas na vojenský zásah proti Kurdom i mimo svojich hraníc. Deje sa tak v dramatickom čase, keď je Európa zaplavovaná utečencami, s ktorými si nevie rady. A tých z Afganistanu, zo Sýrie a z Iraku masovo prepúšťa do Európy práve „spojenecké“ Turecko. Odtiaľ z Turecka prúdi hlavná masa ľudskej rieky na Balkán, do Grécka a cez nečlenské Macedónsko a Srbsko opäť do členského Maďarska. Do členského štátu EÚ! Sú azda záujmy NATO iné ako záujmy EÚ? Je EÚ v strategickom vleku NATO? Prečo nepomôcť Turecku zastaviť časť tejto masy už na jeho území?
Terajší stav je následok bezohľadnej veľmocenskej politiky. V Turecku zjavne nepodporujeme demokratický vývoj. Bombardovanie jednotiek islamského štátu je pre Turecko iba pláštik na bombardovanie aj prozápadných Kurdov, našich spojencov v boji proti islamistom, tým istým islamistom, voči ktorým turecký režim postupuje vlažne.
Dušan SLOVÁK – Foto: www.top09.cz - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA