Sergej KOZLÍK: Stávame sa samozrejmou súčasťou európskych štruktúr

thumbnail

Sergej KOZLÍK o desaťročí pôsobenia slovenských poslancov v europarlamente
Stávame sa samozrejmou súčasťou európskych štruktúr
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SK

Europoslanec Sergej KOZLÍK (1950) končí druhé volebné obdobie v Európskom parlamente (EP) ako jeden z trinástich europoslancov zo Slovenskej republiky. Zvolený bol za HZDS, v súčasnosti reprezentuje nový politický subjekt – Stranu demokratického Slovenska (SDS). Profesionálne pôsobil v hospodárskej sfére, bol podpredsedom vlády i ministrom financií. V EP je členom frakcie Aliancia liberálov a demokratov za Európu (ALDE) a členom jeho výboru pre rozpočet.

● Slovensko pred desiatimi rokmi volilo svojich prvých poslancov do Európskeho parlamentu. Čo predchádzalo tomuto aktu?

Žiadosť o členstvo SR v Európskej únii (EÚ) podal Vladimír Mečiar 27. júna 1995 na rokovaní Európskej rady vo francúzskom meste Cannes. Slovensko muselo splniť neľahké podmienky prístupového procesu, aby sa stalo členským štátom Únie. Žiaľ, toto obdobie bolo nesmierne spolitizované a dodnes sa účelovo interpretuje. V súčasnosti tvorí spoločenstvo EÚ dvadsaťosem štátov s 503,7 milióna obyvateľov, čo predstavuje asi osem percent svetovej populácie.

● Ako by ste charakterizovali Európsku úniu po dvoch volebných obdobiach v jej parlamente?

Ak porovnám obdobie rokov 2004 – 2009 a 2009 – 2014, Európska únia, a v tom aj Európsky parlament, mi pripadajú zrelšie a vnímam aj väčšiu vôľu nachádzať spoločné riešenia, ktoré môžu Úniu i jednotlivé krajiny posunúť dopredu. Ako príklad by som uviedol jednotné opatrenia na reguláciu finančných trhov, veľkých bánk alebo na ochranu vkladov občanov, čo bolo v predchádzajúcom období nemysliteľné. V roku 1997 pravicová časť Európskeho parlamentu odmietla návrh na prípravu takýchto opatrení ako netrhové riešenie. Ekonomická kríza, ktorá sa preliala práve cez finančné trhy, donútila EÚ uvažovať oveľa predvídavejšie a najmä na platforme spoločného postupu. EÚ si už zvyká aj na nových členov zo strednej a z východnej Európy – stávame sa jej samozrejmou súčasťou.

● Čo aktuálne rieši Európsky parlament?

V ekonomickej oblasti EP na poslednú chvíľu pred ukončením svojho mandátu riešil najmä otázky vytvorenia bankovej únie. Tá pozostáva z troch pilierov – z dohľadu nad najväčšími bankami pôsobiacimi v Európe, fondu na podporu bánk v prípade krízových situácií a jednotného systému ochrany vkladov bežných občanov. Na svojom poslednom zasadaní v apríli schválil EP základné východiská, čo by malo umožniť vstup jednotlivých nariadení a smerníc do platnosti v priebehu rokov 2015 – 2016. Dôležité bude, že v prípade zlyhania bánk by následky nemali znášať občania, ale v prvom rade majitelia a akcionári bánk.

● Patríte do politickej frakcie liberálov a demokratov. Aké je jej postavenie v europarlamente, vyhovuje vám?

liberalIde o tretiu najväčšiu skupinu v EP, hovorí sa jej liberáli, ibaže je zložená z dvoch európskych strán: z Európskej liberálnodemokratickej strany a zo Strany európskych demokratov – EDS. V tej druhej som bol členom a za ňu som pôsobil v spoločnej skupine európskych demokratov a európskych liberálov. V ALDE skupine samozrejme existujú názorové rozdiely. Liberáli majú predsa len iné pohľady trebárs na definíciu manželstva či na súžitie homosexuálnych párov, ako máme my. Držíme sa tradičného slovenského pohľadu. Pre nás je manželstvo zväzok muža a ženy, ctíme si tradičnú rodinu, a to znamená, že v mnohých prípadoch v skupine ALDE nehlasujeme spoločne. Typickým príkladom je agrosektor, kde je zjavné, že nové krajiny EÚ veľmi doplatili na spoločnú poľnohospodársku politiku a nedostanú sa z toho ani po tohtoročnej zmene. V prípade potravín a poľnohospodárstva som skôr zástancom regulovaného trhu. Ide totiž aj o udržanie životného prostredia, prírody, doslova krajiny. A to sú veci, ktoré by nemali byť vystavené voľnému trhu. A nie všetko sa dá organizovať len tým, že sa uzavrú regióny do regionálnych trhov, ako to majú Rakúšania, Nemci, Švajčiari, Taliani, Francúzi. Žiaľbohu, tu EÚ chýba solidarita. Musím však povedať, že na druhej strane, ak ide o ekonomické témy – boj proti kríze, boj za lepšie fungovanie bánk, regulácia finančných trhov – tam sme v zhode a hlasujeme spolu.

● Stali ste sa predsedom nového politického subjektu – Strany demokratického Slovenska. Ako vidíte pozíciu strany z hľadiska medzinárodného zaradenia?

Strana demokratického Slovenska chce nadviazať na ideály novodobej slovenskej štátnosti, ktorých cieľom bolo vytvorenie úspešného Slovenska v srdci Európy. Ide nám o zdokonalenie Slovenskej republiky ako demokratického, efektívneho a dobre organizovaného štátu. Príklady z Európy ukazujú, že dobre organizované štáty zvládli krízu oveľa lepšie ako štáty, ktoré krívajú na obe nohy. Z hľadiska medzinárodného napojenia sme podali prihlášku do Európskej demokratickej strany a 30. apríla som bol s Irenou Belohorskou na zasadnutí Rady EDS v Ríme, kde nás prijali do rodiny európskych demokratov.

kozlík● Ukazuje sa, že poľnohospodárska politika je kľúčová pre rozvoj každého štátu. Ako sme mohli súhlasiť s nerovnými podmienkami pred vstupom do Únie?

Treba povedať, že nové členské krajiny, vrátane Slovenska, boli v prístupovom procese do EÚ pod tvrdým tlakom a pristúpili na viaceré diskriminačné prvky s predstavou, že Únia im to vyrovná niekde inde. S výnimkou Poľska a Slovinska ostatné krajiny nevyrokovali v poľnohospodárskej politike najvýhodnejšie podmienky a nerovnosť v tejto oblasti v porovnaní so starými členskými krajinami bude pretrvávať až do roku 2020, aj keď sa bude postupne znižovať. Podobne Slovensko pred vstupom do EÚ cúvlo aj v prípade predčasnej odstávky dvoch blokov jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Vtedajšia Dzurindova vláda nevyužila podporu Svetovej agentúry pre jadrovú energiu, rozhodujúcej autority na tomto poli, a podvolila sa politickému tlaku.

● Vidíte konkrétne, systémové východisko pre riešenie agropotravinárstva v EÚ?

Tvrdím, že krajiny by mali mať právo chrániť osemdesiat percent poľnohospodárskeho trhu. Právo, nie povinnosť. Právo preto, že ide o udržanie krajiny, bazálnej zamestnanosti. Zvyšných dvadsať percent môže byť predmetom voľného obchodu, kde tí najefektívnejší sa presadia aj na trhoch okolitých krajín. Ale s uvedeným limitom. Nám však trh rozvracajú nielen dovozy z krajín EÚ, ale i z Brazílie, USA a ďalších štátov, kde majú úplne iné pravidlá i prístupy k lacným, geneticky modifikovaným potravinám. Podobne je to v otázke životného štandardu zvierat. Veľké krajiny v EÚ zneužívajú svoje postavenie a zaplavujú malé krajiny svojimi prebytkami za minimálne ceny. A tie sú prakticky bezbranné. Veľmi ťažko sa bráni voči obchodným reťazcom, ktoré legálne dovážajú tieto prebytky či dlhodobo skladované výrobky za nízke ceny. Preto hovorím o systémovom riešení, ktoré by priamo určilo, v akom rozsahu štát má právo si zabezpečovať svoje strategické zásobovanie. Súčasne tým rieši krajinu i základnú zamestnanosť. Takéto riešenie by si však vyžadovalo dohody na ešte vyššom poschodí, ako je EÚ, a to na úrovni Svetovej obchodnej organizácie.

● Európska únia ako celok čelí rozsiahlej kritike. Ako sa táto skutočnosť odráža v jej štruktúrach?

Povedal by som, že kritika v EÚ sa nesie vo viacerých rovinách. Sčasti ide o populizmus, keď na vlne kritiky EÚ sa usilujú najmä niektoré extrémistické alebo euroskeptické strany získať body, pričom ich kritika je pomerne triviálna. Tvrdia, že EÚ nevie bojovať proti kríze, je príliš centralistická, nedokáže vytvárať pracovné miesta a je príliš pomalá, ťažkopádna. To hovoria ľudia, ktorí vynechávajú zasadnutia parlamentu, tvrdo útočia naň, ibaže platy berú. To je jedna skupina. Druhá skupina sa prezentuje vecnou kritikou. Napríklad, že prijímanie rozhodnutí je príliš zdĺhavé, rozhoduje sa komplikovane zároveň na úrovni Európskej rady a zároveň na úrovni Európskeho parlamentu. Tie procedúry sú naozaj dosť zdĺhavé. Vedel by som si predstaviť reformu EÚ. Podstatné však je, že za EÚ treba vidieť najmä jednotný trh, jednotnú menu v krajinách eurozóny a najmä, čo je pre občana dôležité, voľný pohyb osôb. Rovnako uznávanie vzdelania, možnosť zamestnať sa, ubytovať sa v ktorejkoľvek časti EÚ. A to si málokto z kritikov Únie uvedomuje. Faktom však zostáva, že každá vecná kritika je potrebná, lebo smeruje k tomu, že Únia sa čoraz viac začína konkrétne zaoberať vlastným štruktúrami, a najmä tým, či jej usporiadanie a fungovanie je skutočne optimálne.

● A nie je to málo?

Isteže. Aj v tomto smere mám možno ojedinelý názor – treba hľadať novú konštrukciu EÚ. Súčasný systém je skôr stavaný pre federálny štát, ale ten tu nie je. EÚ nie je federácia a dúfam, že ani nebude. Organizačne Únia pozostáva z Európskej rady, ktorá je akousi európskou vládou zloženou zo zástupcov vlád jednotlivých štátov. Ďalej z Európskej komisie, ktorá je výkonným orgánom, a z Európskeho parlamentu, ktorý je síce priamo volený, ale nie je bezprostredne naviazaný na európske vlády a národné parlamenty. Ako keby visel vo vzduchoprázdne. Na Slovensku sme za desať rokov členstva v Únii nedokázali nájsť úzke prepojenie s národným parlamentom a vládou. Pritom politiku EÚ diktujú národné vlády cez Európsku radu a je úžasné, že či ide o pravicové, ľavicové alebo liberálne vlády, vždy sa vedia zísť a dohodnúť na mnohých veľmi ťažkých témach, ako sú rozpočty, rôzne regulačné opatrenia, nariadenia a podobne.

● Ale narazia na parlament...

Nuž, často Európsky parlament prichádza s úplne inými názormi ako Rada, lebo nemá bezprostredný vzťah na parlamenty národných štátov ani na ich vlády. Je akýmsi solitérom v inštitucionálnej hierarchii.

● Takže inštitúcie EÚ nie sú vždy zladené s cieľmi spoločnej politiky. Čo s tým?

Keďže Európa nie je federalizovaná, Európsky parlament by mohol byť odvodený od národných parlamentov. Je možná úvaha, že Európsky parlament by nemusel byť volený priamo, ale výbory pre európske záležitosti národných parlamentov by raz do mesiaca vycestovali do Štrasburgu, sídla EP, a hlasovali by v súlade so záujmami domácej politiky. Odhlasovali by v zásade to, na čom sa dohodla Európska rada. Lebo tá predstavuje európsku vládu. Znamenalo by to obrovské úspory a výrazné zjednodušenie celého legislatívneho procesu EÚ. V takomto prípade by Štrasburg úplne postačoval ako jediné sídlo Európskeho parlamentu. Je to však skôr moja voľná úvaha. Akýkoľvek posun v uvedenom smere by znamenal vážny zásah do Lisabonskej zmluvy, ktorá je akousi ústavou EÚ, čo nevidím v súčasnosti ako priechodné.

● Jestvuje perspektíva, že sa rozdiely medzi členskými štátmi Únie čoskoro odstránia?

Nie som euroskeptik, no v súčasnom usporiadaní sveta sa táto otázka javí ako takmer nepriechodná. Jednoducho preto, lebo súčasnému svetu vládnu peniaze a zisk. Dominantným usporiadaním je kapitalistický systém, ktorý na jednej strane má obrovskú dynamiku, ale na druhej strane silní sa stávajú silnejšími a slabší slabšími. To je sprievodný znak kapitalizmu a zatiaľ sa nenašiel kapitalizmus s takou tvárou, ktorý by dokázal zastaviť zvyšovanie rozdielov. Aj teraz sme svedkami toho, že napriek existencii rozličných foriem fondov pomoci sa rozdiely medzi silnejšími a slabšími v EÚ prehlbujú, čo nakoniec platí aj o Slovensku a jeho regiónoch. Riešenie tohto problému je obrovská výzva pre budúcnosť.

● Spolupracujú europoslanci zo Slovenska pri témach, ktoré môžu ovplyvniť kvalitu života na Slovensku?

S výnimkou niektorých otázok menšinovej politiky môžem povedať, že všetci trinásti europoslanci vieme za Slovensko koordinovať svoju činnosť, a najmä pri kritických hlasovaniach spojiť sily. Spojiť sily neznamená len spoločne hlasovať za body, ktoré sú v záujme našej krajiny, ale hlavne presvedčiť kolegov v našich politických skupinách, aby podporili pozíciu prospešnú pre Slovensko. Typickým príkladom bolo hlasovanie o predĺžení konečného termínu čerpania prostriedkov EÚ za finančné obdobie 2007 – 2014, a to z roku 2016 na rok 2017, teda o jeden rok. Bola to výnimka, ktorá sa týkala len Slovenska a Rumunska. Bolo treba vynaložiť značné úsilie, aby prešla cez Európsky parlament. Záujem o túto výnimku mali dodatočne aj ďalšie krajiny, napríklad Česko, Slovinsko a pobaltské štáty, ale v ich prípade by výnimka bola nepriechodná.

● Je rozdiel medzi poslancami iných štátov a slovenskými europoslancami v lojalite k vlastnej krajine?

Určite nie. Všetci poslanci sú pod spoločenskou kontrolou médií, politických strán, inštitúcií, ale i občanov vo vlastných krajinách, čo samozrejme podmieňuje lojálnosť voči vlastnej krajine u každého europoslanca. To zároveň v istých chvíľach vytvára aj komplikácie pri hlasovaní. Keď viaceré krajiny, aj Slovensko, zaostávajú pri čerpaní eurofondov, máme problém presvedčiť poslancov z krajín čistých prispievateľov, napríklad Nemecka alebo Holandska, aby odsúhlasili v rámci rozpočtu EÚ potrebnú výšku prostriedkov pre vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Pretože v ich domácich krajinách občania protestujú proti príspevkom, ktoré sa míňajú účinku. Na úrovni europoslancov sa tak stretávajú protichodné záujmy, zatiaľ sa však väčšinou presadzujú riešenia, ktoré rešpektujú európsku solidaritu.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.