Príbeh Rómea a Júlie zo Sarajeva

thumbnail

Príbeh Rómea a Júlie zo Sarajeva dojíma svet aj po vyše dvadsiatich rokoch. Je to už dvadsaťtri  rokov, ktoré delia Sarajevo  od tragédie, čo dojala celý svet a stala sa námetom pre umelcov, filmárov či publicistov. Ako konštatovali už mnohí dokumentaristi a publicisti, tragický príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí verili, že láska je silnejšia než všetko zlo, sa stal nielen symbolom utrpenia Sarajeva, ale aj univerzálnym protivojnovým posolstvom.

Sarajevský Srb Boško Brkič a sarajevská Bosniačka Admira Ismičová sa spoznali v prvom ročníku gymnázia. Zakrátko na to, v zime roku 1984, sa začal ich vzťah. V Sarajeve v tom čase súťažili športovci na hrách  zimnej olympiády. Mesto sa dostalo do pozornosti svetových médií a užívalo si svoju slávu. Sarajevčania boli v eufórii. Mesto sa stalo mediálnym symbolom úspechu a  blahobytu socialistickej Juhoslávie. Mladý pár si užíval atmosféru mesta, v ktorom obaja vyrastali. Rodičia proti ich láske nenamietali. Ako uviedla Boškova matka v dokumentárnom filme lokálnej Rádiotelevízie Kruševac, v tom čase nebolo až také dôležité, či ten druhý je Srb, Chorvát alebo moslim (Bosniak), všetci boli Juhoslovania. V podobnom duchu sa pre rôzne médiá vyjadrili aj Admirini rodičia. Jednoducho, Sarajevo bolo vtedy spoločným mestom pre všetkých. Boli to však zároveň posledné odblesky definitívne skončenej Titovej éry. Nikto vtedy ešte netušil, že tragédia, ktorá rozmetá Juhosláviu, sa neúprosne blíži.

BRATOVRAŽEDNÁ VOJNA

Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa situácia dramaticky vyhrotila, až dospela k prvým vážnym incidentom v Slovinsku, neskôr k otvorenej vojne v Chorvátsku i v Bosne a Hercegovine. Juhoslávia, spoločná vlasť všetkých, sa začala nezastaviteľne drobiť.  Nekontrolovaný rozpad so sebou priniesol nečakané následky pre dovtedy pospolu žijúcich ľudí. Sused susedovi sa zrazu stal nepriateľom na život a na smrť. Mnohé zmiešané rodiny sa rozpadli, či sa postavili proti sebe. Diali sa dovtedy nepredstaviteľné veci. Tiekla krv, dochádzalo k zločinom. Zabiť niekoho už nebolo neprekročiteľným imperatívom.  Kamaráti zo školských lavíc či z detských ihrísk jedného sídliska pod svojimi národnými symbolmi a zástavami zrazu bez milosti mierili a strieľali na seba z nepriateľských línií. Sarajevo sa v apríli 1992 dostalo do srbského zovretia. Srbi z mesta väčšinou utiekli, či boli vyhnaní, alebo zabití. Z pôvodných sedemdesiattisíc Srbov ostal v meste málokto, a tí, čo ostali, trpeli spolu s bosnianskymi  moslimami. Boško Brkič bol jedným z nich, odmietol odísť s matkou a bratom do Srbska. Chcel ostať so svojou láskou v meste plnom utrpenia. Srbské obkľúčenie, ostreľovanie a boje o Sarajevo boli kruté a priniesli mnoho obetí na životoch, hovorí sa o celkovom počte od jedenásťtisíc do štrnásťtisíc (najviac zahynulo Bosniakov, ale medzi obeťami boli aj Srbi a Chorváti). Mesto trpelo v obliehaní dlhšie než Leningrad za druhej svetovej vojny. Nebolo čo jesť, niekedy ani piť, človek si nebol istý životom nielen pre ostreľovanie, ale aj pre kriminálne živly, ktoré sa v meste priživovali na vojnovom nešťastí.

PLÁNY NA ÚTEK

Ako povedal v dokumentárnom filme Tiny Jelin-Dizdarovej Admirin otec Zijah (Zijo) Ismič, nikto nečakal, že konflikt bude taký krvavý. Postupom času sa stal život v Sarajeve neznesiteľný. Zvlášť pre Boška, ktorý sa ocitol uprostred tohto vzájomného zabíjania. Mladý pár sa zhodol, že najlepšie bude, ak skúsia spoločne ujsť z vojnového utrpenia niekam preč, kde by ich šťastiu nič nebránilo, založiť si rodinu a začať nový život. Tentoraz Admira nedala na rady svojich rodičov. Svojho partnera bola rozhodnutá nasledovať na kraj sveta.

Jedinú možnosť úniku videli v úteku na srbskú stranu. O ich ďalších plánoch jestvuje viacero dohadov. Podľa dokumentu T. Jelin-Dizdarovej mali namierené najprv do Kruševca za Boškovou matkou a potom do Kanady, ktorá mala byť ich cieľovou stanicou. Samotná Radmila Brkičová – mládencova matka, pre lokálnu televíziu z Kruševca uviedla, že mladí smerovali do Belehradu, kde sa údajne chceli zosobášiť a potom pokračovať niekde na Západ. Túto verziu potvrdila vo svojej výpovedi pre bosniansky denník Dnevni Avaz aj Admirina matka Nejra Ismičová. Podľa najnovšej výpovede Zija Ismiča, ktorú uviedla vo svojej reportáži k 23. výročiu tragédie bosnianska komerčná televízia TV1, však mala byť cieľovou stanicou mladého páru naša Bratislava, kde sa usadil Admirin profesor zo školy, ktorý im na začiatok prisľúbil pomoc.

TRAGÉDIA NA MOSTE

Najvhodnejším  miestom  na únik z obkľúčeného mesta bol prechod cez most Vrbanja na rieke Miljacka, ktorá na tom úseku oddeľovala srbské pozície v štvrti Grbavica od zvyšku Sarajeva, ktoré držali v rukách moslimovia (Bosniaci). Vďaka Boškovým kontaktom sa podarilo dohodnúť na srbskej i moslimskej strane voľný prechod v dohodnutý deň a čas. Boško a Admira verili svojim spolužiakom v uniformách na oboch znepriatelených stranách. Podľa slov Boškovho kamaráta Amira Šuloviča viac sa obával, že po prechode bojovej línie ho povolajú do vojska než rizík samotného prechodu. V osudný deň 18. mája 1993 o 17. hodine zaľúbenci spoločne vybehli na päťdesiat metrov dlhý most. Chýbalo im ešte niekoľko málo metrov na srbskú stranu, keď sa ozval nečakaný výstrel ostreľovača, ktorý okamžite usmrtil Boška.  Vzápätí  nasledoval druhý výstrel, ktorý smrteľne zranil dievčinu. Admira sa po páde na zem ešte vládala doplaziť k Boškovi a objať ho.

SEDEM DNÍ...

Podľa výpovede Admirinho otca pre noviny Dnevni Avaz nasledovali ďalšie dva výstrely, ktorými ju snajper dobil...  Admira v smrteľnom kŕči objímajúc svojho životného partnera do desiatich minút vydýchla naposledy. Ich telá ostali na moste ležať dlhých sedem dní, až sa napokon moslimskému oddielu zajatcov Vojska Republiky Srbskej podarilo pod rúškom noci úspešne uskutočniť evakuáciu tiel z mosta.

bosko-i-admira_telá Sbosko-i-admira-dvaAdmirin otec v spomínanom filme uviedol, že o smrti dcéry a budúceho zaťa sa dozvedeli až po týždni. Zijah Ismič sa v zúfalom úsilí zorganizovať odvoz tiel obrátil aj na UNPROFOR, kde ho však odbili, nechceli nič riskovať, kým obe strany nevyhlásia prímerie. Telá Boška a Admiry pochovali na srbskom vojenskom cintoríne v Lukavici. Neskôr po vojne, v roku 1996, boli na želanie Admiriných rodičov premiestnené na sarajevský cintorín Lav. Tu, hneď poniže ich spoločného hrobu, spočíva popol amerického novinára a vojnového reportéra agentúry Reuters  Kurta Schorka, ktorý prvý priniesol reportáž o „sarajevskom Rómeovi a Júlii“.  Ako uvádzajú bosnianske médiá, Kurt bol natoľko dojatý ich príbehom, že si želal, aby ho pochovali pri Boškovi a Admire, symbole sarajevského utrpenia. Jeho vôľa sa naplnila predčasne, po tom, čo v roku 2000 tragicky zahynul pri výkone svojho povolania v africkej Sierra Leone.

VOJNA SLOV

Vražda Boška a Admiry – Rómea a Júlie zo Sarajeva, ako ich západné médiá nazvali, bola akosi automaticky daná za vinu Srbom, ktorí mediálnu vojnu prehrali už na začiatku rozpadu Juhoslávie. Srbi sa stali tými „zlými chlapcami“ balkánskeho konfliktu v projekcii západnej mediálnej mašinérie. Na tento cieľ sa využíval a zneužíval akýkoľvek propagandisticky vhodný skutok na srbskej strane a ak taký práve nebol poruke, na rad prišli aj rôzne narafičené zločiny spáchané údajne Srbmi, ktoré sarajevské médiá tak rady prepierali. Lenže pravda vždy nakoniec vyjde na svetlo. Tak sa stalo aj to, že počas procesu s Radovanom Karadžičom vyšlo najavo, že za vraždou mladého páru na úteku stoja príslušníci bosnianskej (moslimskej) špeciálnej jednotky „Ševe“ (škovránkovia). Podľa bosnianskeho denníka Dnevni Avaz bývalý príslušník Služby štátnej bezpečnosti Bosny a Hercegoviny Edin Garaplija dosvedčil pred haagskym tribunálom, že paravojenská formácia tejto služby „Ševe“ má na svedomí viac zločinov, ktoré boli pripísané srbskej strane. Zámerom bolo očierniť Srbov a vyprovokovať Západ k priamemu vojenskému zásahu voči nim.

ZABÍJANIE ŠKOVRÁNKOV

Okrem iného snajper od „škovránkov“  v roku 1995 zabil francúzskeho príslušníka UNPROFOR. „Ševe“ zorganizovala fingovaný atentát na vysokého dôstojníka Armády Bosny a Hercegoviny Sefera Haliloviča, ktorý sa dostal do konfliktu s oficiálnym Sarajevom. Pri atentáte, ktorý mal padnúť na Srbov, zahynula Halilovičova manželka a jej brat. „Ševe“ má tiež na svedomí aj snajperské vraždy civilov v sarajevskej štvrti Grbavica. Podľa Garapliju, ktorý bol šéfom protiteroristického tímu Služby štátnej bezpečnosti Bosny a Hercegoviny, všetky tieto zločiny, vrátane vraždy Boška Brkiča a Admiry Ismičovej, priznal počas výsluchu veliteľ spomínanej jednotky Nedžad Herenda. Výsluchu ho podrobili v rámci vnútorného vyšetrovania, ktoré viedlo k faktickému zrušeniu spomínanej špeciálnej jednotky. Ako k prípadu dodávajú srbské médiá, Garaplija za angažovanie sa na objasňovaní spomínaných zločinov, v rámci ktorého preukázal nezaujatý profesionálny prístup, mal problémy s nadriadenými a dokonca si odsedel dva roky vo väzení, kým ho Najvyšší súd Bosny a Hercegoviny oslobodil a prepustil na slobodu.

HUMANISTICKÝ ODKAZ

Bez ohľadu na okolnosti príbeh deväťročnej vernej lásky Boška a Admiry – Rómea a Júlie zo Sarajeva, ostáva univerzálnym humanistickým protivojnovým odkazom. Je varovným prstom pred hrôzami vojny, z ktorých sa ľudstvo nie a nie poučiť. Zvlášť intenzívne rezonuje v dnešných neistých časoch novej studenej vojny, v ktorých nikto nevie, či sa nestane ešte niečo horšie. Tento príbeh môže mať aj pre nás Slovákov osobitné posolstvo. Vždy, keď si pomyslím na to, že kým naša generácia na Slovensku prežívala šťastné detstvo či mladosť, naši rovesníci v Juhoslávii zažívali najväčšiu traumu svojho života, mnohí prišli o strechu nad hlavou, o svojich rodičov či blízkych, alebo sa sami stali obeťou vojny.  Tragédia rozpadu Juhoslávie so svojimi desivými a hrôzostrašnými epizódami by nám mala vždy pripomínať, ako sme ľahko, bezbolestne a najmä bez preliatej krvi prežili rozdelenie Česko-Slovenska a vznik Slovenskej republiky. Samostatného štátu, ktorý nám spadol do lona takmer nečakane po toľkých rokoch túžob a úsilia niekoľkých generácií. Tento štát si však mnohí z nás akosi nevážia. Či je to nedostatkom povedomia v ľuďoch, alebo je to tým, že čo človek dostane bez obetí, to mu nie je drahé?

Od nášho balkánskeho spolupracovníka  Martina JARINKOVIČA



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.